Po ťažkej autonehode hrozí 17-ročnému stredoškolákovi Milesovi, že naveky stratí časť jeho pamäti. Na niektoré spomienky si postupne začne spomínať, ale sú to len útržky, ktoré veľmi nezapadajú do hlavnej skladačky. V hlave má úplnú prázdnotu, no ak...
К сожалению, это изображение не соответствует нашим правилам. Чтобы продолжить публикацию, пожалуйста, удалите изображение или загрузите другое.
„To je v poriadku," povedala som a venovala Milesovi nervózny úsmev. Nedokázala som sa tváriť, že je všetko tak, ako má byť, keď nebolo. Prstami som si poklepkala po modrých džínsoch. Povedala mu Val, že som to vlastne ja, kto môže za jeho autonehodu? Zahryzla som si do ďasna z vnútornej strany, skúmajúc výrazy jeho tváre. Ak áno, zrejme by sa ku mne nesprával tak milo. Pomaly som si vydýchla. Zdá sa, že o tom nevie. Mala by som mu to povedať alebo to nechať tak?
S Valerie som sa stretla pred budovou nemocnice, keď z nej vychádzala a ja som išla dnu. Musím priznať, že to vyzeralo všelijako. Pozerala sa na mňa zvysoka, povýšenecky. Chlad, ktorý z nej vyžaroval som cítila doteraz. Chápem, že je na mňa nahnevaná, ale mohla by mi to prestať dávať najavo takýmto spôsobom? Jej prístup mi všetko sťažoval. Práve teraz potrebujem oporu a pochopenie, nie nenávistné pohľady a štipľavé reči. To nevidí, že ma celá situácia mrzí a že neexistuje nikto, kto by ma mohol kvôli tomu tyranizovať a nenávidieť viac ako ja sama?
Trochu ma hnevalo, že Milesa navštívila skôr ako ja, ale vedela som, že na to mala právo. Ona je predsa jeho frajerka a ja som len kamarátka, rovnako ako Thomas. Keby Miles chcel, mohol by ma vymeniť za hocikoho iného. Stavím sa, že tam vonku je milión ďalších osôb, s ktorými by si rozumel viac ako so mnou. Oveľa krajších, múdrejších, vtipnejších ľudí...
Ja som iba nezaujímavé, ľahko nahraditeľné dievča, ktoré je do neho tajne zamilované.
„Ehm, i ja som vlastne na niečo zabudla," spomenula som si a prerušila krátke ticho medzi nami. Vykročila som dozadu k umývadlu, o ktoré bolo opreté hnedé puzdro. „Dnes som zašla k tebe domov a niečo som ti odtiaľ priniesla. Myslela som, že by ti prospelo, ak by si mal pri sebe niečo, k čomu máš veľmi blízko," vravela som a do rúk mu vložila hudobný nástroj. Miles ho opatrne vzal do svojho lona a dal sa do podrobného skúmania.
„Ja hrám na gitaru?" opýtal sa. V očiach sa mu odrazilo prekvapene. Prisunula som stoličku k jeho posteli a konečne si sadla. Prikývla som.
„Áno."
Milesova tvár sa razom rozžiarila. Prstami zľahla prešiel po všetkých strunách a izbou sa ozvali slabé tóny.
„Aký som?" Podľa mňa dokonalý. Jeho otázka ma prekvapila. Nikdy predtým sa ma na rovinu nespýtal, čo si o ňom myslím. Jednoducho sme spolu vychádzali bez akejsi istoty, či nás má ten druhý naozaj rád. Z mojej strany to, samozrejme, bolo úprimné.
„Otravný," vyšlo zo mňa. Z ničoho nič ma premkli obavy. Čo ak ma Miles iba toleruje preto, že som Valerina najlepšia kamarátka? Možno by sa so mnou ani nebavil, keby spolu nechodili.
Miles sa uchechtol, čím odhalil svoj žiarivo biely chrup.
„Mal som na mysli, aký som v hraní," vysvetlil. Takmer som sa zadusila na vlastnej sline. Bože, teraz si o mne musí myslieť, že som debil.
