Ak si spomenieš - dočasne pozastavené

|romy|

„Vďaka za info, Tess," poďakovala som vysokému dievčaťu, ktoré chodilo do rovnakého ročníka, no bolo z inej triedy. Oznámenie, že ma dnes čaká písomka zo zemepisu, a to hneď na prvej hodine, ma nechalo v šoku. Za iných okolností by ma to vôbec nevyviedlo z miery, ale vzhľadom na fakt, že som sa včera kvôli myšlienkam na Milesa nemohla poriadne sústrediť na učenie a nič som nevedela – ovládla ma panika. Nemôžem si dovoliť schytať guľu, veď si tým pokazím celý priemer!

„Nemáš za čo, Romy," povedala milá blondínka s dlhým konským chvostom, „želám veľa šťastia." Čosi mi našepkávalo, že pri starej Gauguinovej budem potrebovať viac rozumu ako šťastia, ale i tak som prikývla a vymenila si s Tessou slabý úsmev. Ten jej bol plný poľutovania a ten môj sa podobal na výraz trpiaceho mučeníka na šibenici.

Obidve sme sa rozlúčili a pobrali sa odlišnými smermi.

Zdalo sa, že dnešok nemôže byť horší, aj keď sa ešte len začal. Zhrbene som sa došuchtala ku skrinke číslo 192 a unavene do nej ponorila hlavu. Premohla som nutkanie kričať. Ako keby ma plechový obdĺžnik mohol ochrániť pred zlou známkou či inými strasťami, ktoré mal pre mňa nachystané tento deň. Vo vzduchu visela otázka Aké sú možnosti úteku? Chvíľu som počkala, kým sa môj mozog preberie z ranného šoku a konečne začne poriadne pracovať. Výsledok bol taký, aký som očakávala. Žiadne možnosti úteku. Ibaže by som predstierala, že mi je zle. Pre začiatok by stačilo, keby som sa tvárila rovnako znechutene ako Thomas. V odraze zrkadla som zazrela kúsok jeho červeno-čiernej flanelovej košele a kyslú grimasu. Rútil sa po chodbe s klapkami na očiach, preto niet divu, že si ma nevšimol. Zvedavo som vystrčila čiernu hrivu, v snahe uvidieť, čo Thomasa tak znepokojilo. Možno sa tiež dozvedel o krátkej smrti v podobe testu, ktorý nás čakal ani nie o pár minút. Ale nie. Dôvodom Thomasovho čudného správania nebola žiadna písomka. Vlastne to so školou nemalo nič spoločné.

Netrvalo dlho a zazrela som Milesa a Valerie, ktorá sa k nemu nakláňala. Skôr, než som stihla uhnúť pohľadom, Milesove a moje oči sa stretli. Pripadalo mi divné dívať sa naňho počas toho, ako sa bozkáva s inou, no napriek tomu som zrak neodvrátila. A neurobil tak ani Miles. Hľadeli sme na seba a ja som na malý moment prestala vnímať hlučných spolužiakov, či čoraz blížiaci sa zvuk školského zvončeka. I keď okolnosti našej zdieľanej intenzívnej chvíľky boli všedné, ba priam až čudné, cítila som sa trochu magicky. Bola som jediná, ktorá medzi nami cítila zvláštnu magnetickú silu, vábiacu nás k sebe alebo to všetko bolo iba v mojej hlave? Možno Milesova autonehoda zapôsobila aj na mňa a toto sú následky traumy, ktorú mi spôsobilo jeho nájdenie. Presne tak. Začínam šalieť. Iné vysvetlenie som pre to nemala.

≈ pred rokom ≈

„Už sa na neho toľko nepozeraj a prihovor sa mu," netrpezlivo vzdychla Valerie a štuchla do mňa pravítkom. Nepríjemný štuchanec ma prinútil pohmýriť sa na stoličke ako mravec v mravenisku. Prestala som rysovať trojuholník a hodila na ňu hraný zvedavý kukuč hodný novonarodeného teliatka. Veľmi dobre som vedela, o kom hovorí. Moja otázka však naznačovala pravý opak.

„Čože? O kom to hovoríš?"

Valerie otrávene prevrátila očami. Bolo mi jasné, že túto hru nezožrala. Priveľmi dobre ma na to poznala.

„O Milesovi," objasnila, akoby išlo o nejaký fakt. „Hľadíš na neho tak zbožne, ako ja na topánky vo výklade. Nebuď trápna a povedz mu niečo," radila mi. Ťažko som vzdychla. Keby to bolo tak jednoduché.

„A čo také? spýtala som sa. Krútila som krkom a nervózne skenovala triedu so strachom, že nás niekto začuje. Všetci boli priveľmi zabratí do matematiky. Teda, aspoň sa tak tvárili. V skutočnosti sa zopár žiakov hralo s telefónmi, chalani viedli debatu o tom, ktorý model značky Tesla by si najradšej kúpili a dievčatá diskutovali o farbách (na plesové šaty!), hodiacich sa pre ich typ pleti. Netrvalo dlho, kým som medzi prváckymi hlavami našla tú, o ktorej som po nociach snívala. Miles Campbell sedel úplne vzadu na kraji, hneď vedľa svojho najlepšieho priateľa Thomasa Kennetha, okupujúceho miesto pri okne. Blonďavá hriva v modrej flanelke sa skláňala nad akýmsi komixom, zatiaľ čo Miles, iba jeden z mála žiakov v triede – skutočne pracoval na zadanej úlohe. Musela som naňho civieť neskutočne dlho, pretože z ničoho nič dvihol zrak a zahľadel sa priamo mojím smerom. Urýchlene som sa vytočila naspäť dopredu, v snahe utiecť jeho nádherným očiam. To nezvládnem!

| | | | | | 

Po týždennej pauze som späť s dobrým pocitom z tejto kapitoly (písanie throwbackovej spomienky Romy ma veľmi bavilo), naladená na písanie ďalších častí. Dúfam, že si užívate prázdniny a pre spríjemnenie dnešného dňa vám prikladám dve matematické memečká, súvisiace s používaním pravítok, hh.

Je tu niekto, kto nemá rád matiku? Prosím, ste vítaní v mojom anti-math klube, haha. (Ale inak obdivujem všetkých, ktorí jej rozumejú - RESPECT!)