Ak si spomenieš - dočasne pozastavené

|romy|

„Nie je ti zima?" ozval sa na polceste Miles. Jeho prítomnosť so mnou narobila divy a ja som sa stratila v prúde myšlienok, z ktorého ma vytrhol až jeho zamatový hlas. Dúfala som, že sa ma medzitým nič iné nepýtal. Samozrejme, že som ho nechcela ignorovať, no blízkosť jeho tela mi opantala takmer všetky zmysly. Moje uši sa sústredili na ľahký zvuk jeho chôdze a systematické dýchanie. Oči sa zase venovali chodníku pred nami, no periférne zaznamenávali postavu kráčajúcu po mojom boku. Nozdrami mi prúdila jeho nezabudnuteľná vôňa, ktorá ma nútila želať si, aby som ho mohla cítiť viac. Chcela som vedieť, ako chutia jeho pery, chcela som pocítiť teplo jeho rúk. Chcela som ho cítiť celého.

Vrátila som sa do reality a zmätene som sa poobzerala navôkol seba. Slnko dávno zašlo za tmavé mračná, ktoré vyzerali, že sa čochvíľa pretrhnú. Zahrmelo. Ako na povel moje telo zareagovalo na chladný vietor v podobe zimomriavok.

„Nemám ti dať svoju mikinu?" nadhodil žoviálne.

Otvorila som ústa, že jeho ponuku odmietnem. Nechcela som, aby kvôli mne mrzol, či neboj, aby prechladol. Je moja chyba, že som sa obliekla naľahko, následky za to musím niesť ja, nie on. Miles si však moje ticho vysvetlil inak a už sa vyzliekal. Pritom, ako si mikinu dával cez hlavu, sa mu spolu s ňou kúsok nadvihlo aj tričko a mne sa naskytol pohľad na jeho črtajúci sa sixpack. Takmer som zamdlela. Tento raz pri mne nebola žiadna lavica, v ktorej by som našla oporu, a tak bolo nutné sa čo najskôr spamätať. Zhlboka som sa nadýchla a trasľavými rukami prijala mäkký kúsok oblečenia. Opatrne som sa začala obliekať. Vyzeralo to, že všetko prebehne hladko, no moja vízia sa vzápätí premenila na nočnú moru. Problémom bola moja hlava. Nedokázala som nájsť vhodnú dieru a mikinu cez ňu pretiahnuť. Miles si všimol boj, ktorý zvádzam a pribehol mi na pomoc. Spoločnými silami sa nám podarilo zvíťaziť. Teplými rukami mi odhrnul vlasy, skúmajúc moju tvár, červenú od hanby. Prečo som pri ňom takáto nemotorná?

Na čelo mi spadla veľká kvapka. Chvíľu sa držala na mieste, potom mi stiekla po nose a líci. Miles sa nahol bližšie ku mne a opakom ruky mi ju zotrel. Dotyk jeho pokožky hebkej ako hodváb zanechával príjemne šteklivý pocit. Mala som pocit, že sa vznášam.

Peknú chvíľku medzi nami prerušila prudká spŕška studeného dažďa, ktorá nás behom niekoľkých sekúnd premočila do nitky. Miles ma potiahol za ruku a spoločne sme sa rozbehli k jeho domu. Napriek tomu, že pršalo a oblečenie sa na mňa lepilo ako žuvačka, cítila som sa ako v siedmom nebi. Na ničom inom nezáležalo, stačilo mi len to, že som bola s ním.

Bežali sme celú cestu a zastavili až pred dverami jeho domu. Obyčajná biela stavba sa nijako neodlišovala od fádnych susedských domov, ktoré lemovali celú ulicu. Čo Milesov dom robilo zaujímavým, bolo okolie. Na pozemku rástli kvety rôznych druhov a farieb, vyplnené udržovaným zeleným porastom. Niečo na zvuku dažďa padajúceho a kĺžuceho sa po listoch rastlín na mňa pôsobilo upokojujúco, no nevedela som vysvetliť, prečo to tak bolo. Prechádzala som tadiaľto mnohokrát, no až teraz som si všimla, aké je toto prostredie magické. A možno to ani nebolo okolitou flórou, ale osobou, s ktorou som tu bola.

Miles sa zohol, rukami sa podoprel na kolenách. Sťažka dýchal. Okopírovala som jeho pohyb a tiež sa nahla dopredu. Ja som na tom bola o čosi horšie. Predýchavala som nielen ubehnutýskromný polmaratón, ale i to, ako blízko boli od seba naše čelá a ramená. Takmer sme sa dotýkali.

Keď sa naše atypické nadvihovanie hrudníka a fučanie ustálilo, Miles si z vrecka vytiahol kľúče. Predtým, ako ich zastrčil do zámku, venoval mi skúmavý pohľad. Pri pohľade na moje vlasy sa mu pery roztiahli do úsmevu.

Hneď som spanikárila. Ruka mi automaticky vystrelila k hlave. Zvyčajne mám na nej vrabčie hniezdo, ale pri predstave, ako moje vlasy museli vyzerať po behu spojenom s vlhkosťou vzduchu, sa mi chcelo plakať.

„Čo je?" neisto som sa opýtala, pričom som sa snažiť zakryť paniku tróniacu v hlase. Miles ku mne bez odpovede natiahol prsty a ja som stuhla. O sekundu neskôr medzi nimi držal mokrý list. Uškŕňal sa. Chcela som sa usmiať tiež, no namiesto toho som tam stála ako soľný stĺp so srdcom bijúcim ako o život. Ešte šťastie, že zo mňa tiekla dažďová voda, aspoň nebolo poznať, ako veľmi sa mi potili dlane.

„V-vďaka," dostala som zo seba. Hrdlo sa mi nepríjemne stiahlo a ja som mala pocit, akoby mi napršalo i tam. Vlastne som sa topila celá. Musela som vynaložiť obrovské úsilie, aby som sa nedívala priamo do nádherných očí, hnedých ako tá najlahodnejšia čokoláda na svete. Každý pohľad dlhší ako tri sekundy mal za následok, že som strácala pevnú nohu pod nohami. Celý svet sa mi triasol a mohla za to jedna jediná osoba. Osoba, pre ktorú som nebola nič viac, ako obyčajná spolužiačka.

| | | | | |

S niekoľko minútovým oneskorením, ale snáď to môžeme stále považovať za stredu! Dúfam, že sa vám táto kapitolka páčila. Pôvodne mala byť dlhšia, ale trošku som ju skrátila, aby som mohla ďalšiu pridať aj cez víkend. Dúfam, že prežijete krásny zvyšok týždňa (môj bude pracovný, brr :(() ❣️❤️

Otázka na vás: Už sa vám stalo, že vám váš tajný crush ponúkol kúsok svojho oblečenia na zohriatie? 

Teším sa na vaše komentáre. Tak zatiaľ ;)