Po ťažkej autonehode hrozí 17-ročnému stredoškolákovi Milesovi, že naveky stratí časť jeho pamäti. Na niektoré spomienky si postupne začne spomínať, ale sú to len útržky, ktoré veľmi nezapadajú do hlavnej skladačky. V hlave má úplnú prázdnotu, no ak...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Mimochodom, tvoje obľúbené jedlo sú cereálie s mliekom? Čo mi to, do pekla horúceho, napadlo?
Stála som pri kovovej zárubni a zúfalo sa snažila utiecť pred hanbou, ktorá ma obkľúčila z každej strany. Prečo som si radšej nezahryzla do jazyka?
Miles sa, na druhej strane, vyškieral od ucha k uchu.
„Dá sa to vôbec považovať ... za plnohodnotné jedlo?" zamýšľal sa.
„Ver mi, tú istú otázku sa pýtam už niekoľko rokov," poznamenala som prostoreko a vystrúhala divnú grimasu. Akoby to nebolo už dosť zlé, rozhostilo sa v izbe trápne ticho. Rozhodla som sa, že ho naruším a odídem. Zrejme sa mi myšlienky odzrkadlili na tvári, pretože sa Miles ozval ako prvý:
„Určite musíš ísť?" Skutočne Miles chce, aby som s ním ostala?
„Zdržiavať? A pred čím? Myslíš, že sa ponáhľam na súťaž v čumení do stropu?" ironicky na mňa šplechol. V hlase mu bolo cítiť pobavenie.
„Och, niečo také existuje?" zahrala som prekvapene. „Možno by som sa mala pridať," podotkla som so smiechom.
„Určite áno," horlivo prikyvoval Miles. „Som si istý, že by si ma porazila."
„Tomu ver, v tom som jednička!" vyhlásila som odhodlane.
„Dobre, ty hviezda, znamená to, že pri mne ostaneš?" naliehal. Bolo pre mňa ťažké odolať dvom hnedým bodkám, ktoré ma k sebe vábili. Veľmi som túžila cítiť Milesovu blízkosť, no zároveň som si uvedomovala, čo všetko so mnou robí. Nebola som istá, či zvládnem čeliť tak obrovskému návalu pocitov.
„Ak to naozaj chceš..."
„Chcem."
„Dobre teda," pripustila som a nohy sa mi zatriasli. Povedal, že chce, aby som s ním ostala.Znamená to, že má rád moju prítomnosť? Vlastne nie, neznamená. Sám nepriamo priznal, že je to iba preto, aby sa nenudil. Aby nemusel hľadieť do steny. „Mám už odložiť gitaru?"
„Vlastne som myslel..." nedokončil Miles. „Vieš na nej hrať?"
„V podstate áno," zhodnotila som. Viem. Ale iba jednu jedinú pieseň.
„Zahráš mi niečo, prosím? Mám pocit, že mi to pomôže usporiadať si myšlienky," zdôveril sa. Vycítila som, že to myslí úprimne. Čo ak mu to pomôže? Bolo by hlúpe premárniť šancu na prinavrátenie Milesových spomienok.
Dostala som nápad. Určite to bola hlúposť, ale za pokus to hádam stálo. S vedomím, že na mojom liste pesničiek, ktoré viem zahrať, sa ukrýva číslo jeden, spýtala som sa Milesa otázku:
„Je nejaká konkrétna pieseň, ktorú chceš, aby som zahrala?"
„Fíha, keby som bol vedel, že budeš takto trápiť môj mozog, zrejme by som ťa dnu znova nevpustil," zažartoval. Potom zvážnel a chvíľu len ticho premýšľal. „I Was Made For Loving You." Telom mi prešiel chlad a zreničky sa mi rozšírili sťa veľké taniere. „Neviem, prečo práve táto pesnička, ale...čo je? Zasa sa tváriš akoby...och." Ako je to možné?
