Po ťažkej autonehode hrozí 17-ročnému stredoškolákovi Milesovi, že naveky stratí časť jeho pamäti. Na niektoré spomienky si postupne začne spomínať, ale sú to len útržky, ktoré veľmi nezapadajú do hlavnej skladačky. V hlave má úplnú prázdnotu, no ak...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Prechádzala som pomedzi vysoké a husté stromy, cez ktoré prenikal jasný mesačný svit. Vyľakala som sa zakaždým, keď pri mne niečo zašušťalo alebo keď podo mnou zapraskala suchá vetva. Mesiac a hviezdy jasne žiarili a vrhali naokolo strašidelné tiene. Plazili sa pri mne rovnako ako pocit viny, ktorý ma zužoval. Vo vzduchu sa vznášala priesvitná hmla, ovíjajúca sa ako had.
Ešte nikdy som nebola tak rada z toho, že som za sebou nechala kamarátov. Potrebovala som byť sama. V hlave sa mi krútil vír trýznivých myšlienok, ktorý som nedokázala zastaviť.
Prečo mám tušenie, že s Milesom nie je niečo v poriadku?
Iba kvôli mojim narodeninám tu dnes mal prísť. Ak sa mu niečo stane, bude to iba kvôli mne. A to mi Valerie do konca života nedopustí. JA si to neodpustím.
Ani neviem ako som sa dostala z lesa na začiatok cesty.
Zaostrila som zrak a zastala. Z vyschnutého hrdla sa mi vyškriabal slabý výkrik.
To, čo som pred sebou uvidela, mi do brucha uštedrilo silný úder obrovskou päsťou. Na malý moment som sa nemohla ani pohnúť. Krv v žilách mi stuhla a dych mi zamrzol.
Milesovo auto.
Naburané do stromu.
Miles.
Z úst sa mi nevydrala ani hláska.
„Miles!" vykríkla som znova, tentokrát nahlas. Horúčkovito som sa rozbehla k autu a hľadala náznak života. Prudko som otvorila dvere vodiča a znova sa prestala hýbať.
Nikto tam nebol.
To je dobré, však? Znamená to, že je v poriadku a išiel pre pomoc. Možno sme sa minuli a už je pri Thomasovi a Valerie.
Pre istotu som skontrolovala telefón. Žiadny nový hovor. Ak by ho našli, určite by mi o tom dali vedieť. Vytočila som Valerieno číslo.
Telefón zdvihla na prvé zazvonenie.
„Našla si ho?" vybehla na mňa Valerie. Jej odpoveď nebola taká, ako som si predstavovala. Dúfala som, že mi radostne oznámi, že Miles iba trochu zablúdil, ale našiel sa.
Nasucho som preglgla.
„Ja-" začala som potichu. Prerušil ma šuchot lístia iba pár krokov odo mňa. „Myslím, že som niečo našla, zavolám ti, pa," vysypala som so seba nezrozumiteľne a nesmelo sa vydala za prichádzajúcim zvukom. Cez veľké vetvy stromov a tmu som však nič nevidela. Zdvihla som telefón a zapnutou baterkou preskúmala miesto. Okamžite som zazrela známu zelenú mikinu a Milesa schúleného na zemi.
„Miles!" vyhŕkla som a takmer vypustila telefón z ruky. „Miles, čo sa, preboha, stalo? Nie si zranený? Vieš, ako sme sa všetci báli?" podišla som k nemu bližšie, a potom sa zastavila. Určite je zmätený, možno utrpel šok, nemôžem ísť na neho takto prirýchlo.
