Po ťažkej autonehode hrozí 17-ročnému stredoškolákovi Milesovi, že naveky stratí časť jeho pamäti. Na niektoré spomienky si postupne začne spomínať, ale sú to len útržky, ktoré veľmi nezapadajú do hlavnej skladačky. V hlave má úplnú prázdnotu, no ak...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Wau, spievaš nádherne," povedal Miles po skončení piesne. Srdce mi vynechalo jeden úder. Určite to povedal? Alebo sa mi len sníva? Ostala som zaskočená.
Miles sa zasmial, čo moje srdce opäť nakoplo. Začalo biť v nepravidelnom, zrýchlenom rytme.
„Vyzeráš, ako keby si videla ducha," skonštatoval.
„Ehmm," zatiahla som váhavo a zastavila sa. Čo mám na to povedať? Ako mu mám vysvetliť, čo pre mňa znamená jeho pochvala?
„Vieš čo, nemusíš odpovedať, ak nechceš. Niektoré veci by mali ostať tajnosťami." Áno, to by mali. Ako fakt, že som do teba až po uši zbláznená. „Aj keď to znamená, že mi zatajuješ zlého ducha, ktorého si videla znášať sa nad mojou posteľou. Možno ti dokonca povedal, že si ma chce dať na večeru. A ty ma nechceš varovať. To je v poriadku," vymýšľal si nezmysly. Schuti som sa zasmiala.
„Si fakt zvláštny, Miles," poznamenala som. Až potom som si uvedomila, že to môže vziať ako niečo zlé. Jeho „A to je dobré?" sa zmiešalo s mojím „V dobrom slova zmysle."
„Čítaš mi myšlienky?" nadškrtla som s polovičným úškrnom.
„Presne tak," prikývol rázne a chytil sa príležitosti na slovnú hru ako mača klbka. „A presne viem, na čo teraz myslíš."
„Ha, naozaj?" neveriacky som nadvihla obočie, čím som ho posmeľovala v odpovedi. V hlave sa mi začali premietať rôzne predmety. Pri jednom z nich som sa zastavila. Toto neuhádne.
„Áno," zahlásil Miles. Ruky si priložil k spánkom a zatvoril oči. Vyšlo z neho zdĺhavé ommm. „Myslím, že myslíš na...ČOKOLÁDOVÚ ZMRZLINU!" vyhŕkol a roztvoril viečka. Dych sa mi zasekol kdesi v hrdle.
„Čože?!" vyhŕkla som šokovane. On to naozaj uhádol!
„Trafil som sa?" počudovane zadunel Miles. Potom sa na sekundu akoby zastavil a prehodil: „Teda...ja som to vravel, vidíš?"
„To bolo určite šťastie začiatočníka," krútila som hlavou. Nie je predsa možné, aby Miles vedel čítať myšlienky.
„Hej? Tak to skús ty a uvidíme," vyzval ma svižne. Oči sa mu rozsvietili ako dva lampáše. Svetlo zapadajúceho slnka, prenikajúceho dnu cez žalúzie, vytvorilo v izbe príjemnú atmosféru. Zopár zlatistých lúčov spočinulo aj na Milesovej tvári a celú ju ožiarilo. Akoby sa i príroda snažila vyzdvihnúť jeho (podľa mňa nadprirodzenú) krásu. Mala som čo robiť, aby som od neho odtrhla zrak a prestala sa na neho zasnene dívať. Nechcene som odvrátila hlavu smerom k oknu.
„Dobre," súhlasila som a na pár sekúnd sa odmlčala. Snažila som sa predstaviť si, že som Miles. Na čo by som myslela? Pravdepodobne by som bola lenivá vymyslieť niečo nové. No jasné. Typický Miles. „Už viem." Miles sa ku mne naklonil. Stále som hľadela von oknom. Bojovala som s jeho blízkosťou, volajúcou ma k sebe. Napokon som mučivý súboj prehrala a opäť sa k nemu otočila.
