Ak si spomenieš - dočasne pozastavené

|miles|

Dorazili sme pred budovu školy. Z ničoho nič ma oblial studený pot. Žalúdok som mal ako na vode. Obával som sa, že sa buď povraciam alebo udusím žlčou štverajúcou sa hore mojím krkom. Všetko vyzeralo normálne, ale ja som vedel, že nič normálne nebolo. Stačil mi jeden pohľad na budovu a v hlave sa mi okamžite pospájalo zopár spomienok. Spomenul som si na niekoľko mien či tvárí. Ale i tak... Stále je toho veľa, čo neviem. Chcel som poznať odpovede, tak veľmi som po nich túžil, no oni nie a nie prísť. Mal som pocit, že čím viac po nich naťahujem ruky, tým viac sa odo mňa stránia. Možno ak sa na chvíľu prestanem snažiť odhaliť všetky tajomstvá, zjavia sa mi samé. Ale ako to môžem dopustiť? Boli odo mňa nasilu vzaté, kvôli nim sa teraz cítim tak prázdne a ja sa mám i napriek tomu tváriť, že je to v poriadku? Že JA som v poriadku?

Thomas stál vedľa mňa, v tichosti ma pozoroval.

„Všetko okej?" opýtal sa zo záujmom. Cítil som, že jemu som mohol odpovedať pravdivo a zdôveriť sa mu, no i tak som nemal chuť vysvetľovať mu svoje hlúpe stresy zo strednej. Preboha, Miles, prestaň sa správať ako posratý prvák. Už ním dávno nie si.

Rozhodol som sa pre jednoduchú lož.

„Hej, som, len..."

Zamrzol som. Pred očami sa mi zjavil záblesk niekoľkých minút pred nehodou. V ušiach som počul rovnakú otázku, ktorá vyšla z Tomových úst, s tým rozdielom, že tento raz som ho nevidel, iba vnímal jeho hlas v telefóne. Sedel som v aute a netušil, čo ma čaká.

„Len čo?" naliehal kamarát.

„Nič. Už musím končiť, som skoro na mieste," povedal som. Myslel som na Romy. Do stredu cesty skočila srnka. Prudko som stočil volant. Uši mi podráždil škripot pneumatík spojený s odporným rinčaním skla. A potom...tma.

„Miles? Miles!" kričal po mne vystrašený Thomas. Rukami mi tuho zvieral ramená a triasol so mnou zo strany na stranu. Opäť som sa vrátil do reality.

„Thomas, prestaň," zamrmlal som potichu. Kamarát mnou prestal mykať, ale nepustil ma. Držal sa ma sťa kliešť a uprene mi hľadel do očí.

„Dočerta, Cambell," zahrešil, „skoro som omdlel. Z ničoho nič si bol tuhý."

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať," ospravedlňujúco som sklopil zrak. Útočisko pred okolitým svetom som hľadal na odretých topánkach, ktoré už takmer stratili všetku farbu. Rovnako ako som ja stratil väčšinu svojej pamäti. Bol to nahovno pocit.

Tom spustil ruky voľne k telu. Prerývane dýchal.

„Čo sa stalo?" spovedal ma.

„Ja...spomenul som si. Na nehodu," prezradil som mu. Pošúchal som si miesto, do ktorého sa ešte len pred minútou zabárali jeho prsty.

„Och," vydralo sa z priateľa. V očiach som mu videl nasledujúcu otázku a rozhodol sa predbehnúť ho:

„Ale len na nehodu, nie na nič iné." Klamal som.

„Och," zaznelo druhýkrát.

„Hej," prikývol som a privrel viečka v snahe vytesniť z hlavy útržok nepríjemnej spomienky. Jedinú vec, ktorú som nechcel vymazať, bola posledná osoba, na ktorú som pomyslel tesne pred nehodou. Bola to Romy. Romy Summersová.

„Poďme už dnu," poprosil som. Tajne som dúfal, že čím skôr prejdem cez chodbu plnú zvedavých pohľadov, tým ľahšie to potom bude. Netušil som, že sa správa o mojej nehode a následnom zotavení tak rýchlo rozšírila. Kráčal som po chodbe so sklonenou hlavou. Snažil som sa sústrediť na vlastné kroky. Najprv som ich dokonca počítal, ale v školskom hurhaji som sa v číslach rýchlo stratil. Neuniklo mi šepkanie iných, pričom väčšinou sa to ani za šepkanie nedalo považovať. Zopár študentov mi kývlo na pozdrav alebo povedalo otrepané „Som rád, že si späť, kamoš", akoby som nebol v nemocnici ale na mesačnej dovolenke.

Po celý čas som vedľa seba cítil Tomovu prítomnosť, za čo som bol naozaj vďačný. Zdalo sa, že keby mohol, premenil by sa na štít a pred všetkými ma uchránil.

Napokon sa nám akýmsi božím zázrakom podarilo dostať ku skrinkám. Potešilo ma, že som si pamätal moje číslo. 203. Thomas mal svoju blízko mňa, číslo 207.

Práve vo chvíli, keď som dnu naťahoval prsty, aby som si vybral knihy na prvú hodinu, niekto mi prekryl oči rukami. Vydralo sa zo mňa zmätené Eeh? Najprv som nemal potuchy, kto by to mohol byť, ale potom som zacítil sladkú vôňu čerešní zmiešanú s vanilkou.

„Valerie," oslovil som ju. V domnienke ma utvrdila i hnedá kučera, štekliaca moje pravé líce. Príjemné šteklenie vystriedal šťavnatý bozk.

„Áno, Miles, som to ja," potvrdila . Tenké ruky mi pre zmenu obmotala okolo krku. Pritočila si ma k sebe a chvíľu sme sa na seba len tak dívali.

„Tak ja už pôjdem," zamumlal Thomas, ktorému táto situácia zrejme nebola pochuti. Želal som si, aby som mohol ísť s ním. Nevedel som, ako sa mám pri Valerie správať. Jej prítomnosť ma trochu znervózňovala.

„Smiem ťa pobozkať?" nevinne si vypýtala povolenie moja frajerka. Nechcel som ju od seba odsunúť. Zbytočne by som ju zranil. Nebola to predsa jej chyba, vada bola vo mne a mojej pomiešanej hlave.

Slabo som prikývol.

A vtom, keď sa čerešňový lesk Valerie obtrel o moje vyschnuté pery, vtedy sa môj pohľad stretol s osobou na druhej strane chodby.

| | | | | | 

Waúúú, naozaj máme na tejto story takmer 700 prečítaní a 131 votes? ASI ODPADNEM, ste skvelí! Som naozaj rada, že sa začíname rozbiehať a veľmi ma poteší každý nový čitateľ - či už o sebe dáte vedieť komentárom/hviezdičkou, alebo sa rozhodnete ostať "v utajení".

Dúfam, že vám nevadí moje pomalšie vydávanie, ale okrem tohto príbehu píšem ešte jeden a opravujem ďalší, čižeee mám čo robiť. Taká už raz som, vždy si toho naložím viac, ako možno treba, hehe.

Budúca časť bude z pohľadu Romy! :))