Po ťažkej autonehode hrozí 17-ročnému stredoškolákovi Milesovi, že naveky stratí časť jeho pamäti. Na niektoré spomienky si postupne začne spomínať, ale sú to len útržky, ktoré veľmi nezapadajú do hlavnej skladačky. V hlave má úplnú prázdnotu, no ak...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
≈ pred rokom ≈
V tichosti som nasledovala svojho hostiteľa hore po schodoch. Môj zvyčajne ťažký a ťarbavý krok bol odrazu o čosi ľahší, akoby som kráčala po oblakoch z cukrovej vaty. Poháňalo ma vzrušenie zmiešané so zvedavosťou. Už byť v jeho dome pre mňa znamenalo isté dobrodružstvo a teraz som prechádzala priamo cez prah jeho izby, na miesto, kde Miles trávil väčšinu svojho času. Možno to vyznie divne, no cítila som, že práve vďaka tomu som k nemu bola bližšie, než kedykoľvek predtým.
Myseľ mi zaplňovali všemožné scenáre, ktoré som si často predstavovala pred spaním. Čo všetko môže zmeniť jedno prosté doučovanie? Dokáže čas strávený osamote s Milesom zmeniť to, ako ma vníma? Nemohla som zo seba striasť pocit, ktorý mi našepkával, že ma Miles poriadne nevidí. Alebo ma nechce vidieť. Jednoducho splývam s ostatnými dievčatami zo školy. Nie som preňho ničím výnimočná... Sklapni mozog, sklapni!
Potriasla som hlavou, ako keby som tým zo seba mohla striasť i vlastné myšlienky. Našťastie moju pozornosť upútali obrázky a fotky polepené po bielych stenách, dodávajúce izbe pocit útulnosti. Na väčšine fotiek bol Miles s Thomasom, jeho rodinou a v neposlednom rade i so svojimi maznáčikmi. Ach, aké by to bolo, keby som tam mohla byť i ja. Kebyže...
Počkať, čo? Moje oči sa zapichli na fotografiu, na ktorej stáli v strede parketu dve malé deti v kostýmoch. Princezná a žabiak. Ja a Miles. V nemom úžase som civela na stenu pred sebou a nemohla si pomôcť – musela som sa doširoka usmiať. Nechal si ju! A dokonca ju má vystavenú v izbe! To musí niečo znamenať, však?!
„Tu máš, vezmi si moje tričko, tvoje dáme vysušiť, určite je zmočené," zachripel za mnou Miles. Strhla som sa a prestala sa zaoberať fotografiou prilepenou o stenu. Uvedomila som si, že stále mám na sebe jeho mikinu. Trochu ma mrzelo, že som ju zo seba musela dať dole, no predstava suchého trička ma rýchlo presvedčila. Vyzliekla som sa, ku podivu tento raz bez trapasov a podala Milesovi čierne premočené klbko. Miles ho odo mňa s úsmevom vzal a vymenil ho za sivé tričko.
„Mám sa otočiť alebo odísť?" dal mi na výber. Jeho taktnosť som oceňovala, ale pripadalo mi hlúpe vyháňať ho z vlastnej izby.
„Pokojne zostaň," odvetila som. Miles prikývol, otočil sa k radiátoru, kde prevesil mokrú mikinu. Bleskovo som spravila, čo som mala a ani nie o dve minúty som bola konečne suchá.
Zvalila som sa na stoličku a začala z batoha vyťahovať veci, zatiaľ čo sa Miles tiež prezliekal do iného odevu. Nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som odolať čertovskému nutkaniu a pozrela sa jeho smerom. Pohľad na Milesovu odhalenú hruď ma zanechal v rozpakoch. Uši sa mi rozhoreli, viečka rozleteli a celým telom mi prešla vlna horúčavy. Rýchlo som odvrátila zrak, v duchu sa karhajúc, že čo mi to vôbec napadlo. Miles sa posadil na posteľ a tým najzlatším a najnevinnejším hlasom sa opýtal: „Tak čím teda začneme?"
