Ak si spomenieš - dočasne pozastavené

|miles|

≈ pred rokom ≈

Pozorne som počúval výklad profesorky Moralesovej a na rozdiel od ostatných spolužiakov, naozaj sa snažil pracovať na zadaní podľa daných inštrukcií. Mrkol som mrkol na Thomasa, ktorý zabáral nos do komiksu. Sústredene hltal očami obrázky s textami a spokojne sa pritom usmieval Vedel som, že čochvíľa ho táto pokojnosť prejde, keď učiteľka zahlási, aby sme jej ukázali naše výsledky. Vtedy bude žobroniť, aby mohol okopírovať moje zadanie a ja mu ako správny kamarát vyhoviem.

Pomrvil som sa na stoličke.

Nedokázal som sa zbaviť divného pocitu, že ma niekto pozoruje. Zdvihol som zrak a oči sa mi stretli s Romy Summersovou. Sedela v prvej lavici na kraji, spolu s Valerie Kingsleyovou, ktorá sa práve naklonila nad jej zošit. Nechápal som, ako je možné, že sa tie dve kamarátia. Divokej rusovláske sa takmer nikdy nezastavili ústa, rada si užívala pozornosť a všetci ostatní ju zbožňovali. Romy, na druhej strane, bola záhadná ako jej vlasy, čierne a husté ako havranie perie. Vyžaroval z nej komfort a niečo zaujímavé. Niečo, čo vás nútilo priblížiť sa k nej, byť jej v blízkosti a jednoducho existovať...zatiaľ čo čas bude plynúť, dni sa budú striedať a všetko bude tak, ako má byť.

Skôr, ako som sa stihol priateľsky usmiať, vytočila sa a ukázala mi chrbát. Chvíľu som sa na ňu ešte díval, no rozum ma nabádal, aby som radšej pokračoval v rozrobenej práci. Nech som sa akokoľvek snažil, myšlienkami som utekal k peknej spolužiačke a k pocitom, aké vo mne vyvolávala. Kedysi sme boli kamaráti...čo sa medzi nami zmenilo? A prečo?

Spomienkami som sa vrátil do čias, kedy sme navštevovali miestnu škôlku. Učiteľka nám povedala, aby sme sa zoradili do radu na obed a ja som sa postavil za Romy, ktorá vtedy často nosila vlasy zapletené vo vrkočoch. Pamätám si, ako som ju za jeden potiahol a keď sa otočila so spýtavým pohľadom na tvári, hodil som po nej ten najnevinnejší kukuč na svete.

„To ty si ma potiahol za vlasy?" spýtala sa nahnevane.

„Nie, prečo by som to robil?" odvetil som pokojne. Romy sa na zvláštne zapozerala, akoby mi z mojej lži narástol väčší nos. Preľakol som sa, ale nedal to na sebe poznať. Romy nedôveryhodne zvraštila čelo.

„Kto to potom bol?" nedala sa odbiť.

Pokrčil som plecami, predstierajúc, že o ničom neviem. Malá čierna hlava vykukla z radu, premeriavajúc si každého, kto stál za mnou. Potom to vzdala a otočila sa dopredu. Opäť raz som využil príležitosť a potiahol za hustý cop. Nič sa nestalo. Urobil som to znova. Žiadna odpoveď. Romy len ticho stála, nehybne ako zmrznutá socha. Ťahal som za vrkoče, akoby to boli konské opraty a ja som utekal na čiernom žrebcovi pred vražednými zločincami.

Osoba predo mnou si hlasno povzdychla. To, čo nasledovalo, som nečakal. Romy sa vytočila a sotila ma oboma rukami do hrudníka, až som stratil rovnováhu a spustil padajúce domino. Zvalil som sa na zem, ťahajúc so sebou ostatné decká stojace za mnou. Ostal som rozčapnutý na zemi ako mŕtvy chrobák a vyjavene zazeral na spokojne sa uškŕňajúce dievča. Jej víťazoslávny postoj, úsmev a fakt, že mala silu poslať ma dolu, boli to, vďaka čomu som vedel, že chcem byť jej kamarátom.

Ktovie, prečo si na to tak živo pamätám, spytoval som sa samého seba v duchu.

Niekto do mňa štuchol.

„Zem volá Milesa," zamrmlal povedomý hlas, ktorý ma vytrhol zo spomínania. Uvedomil som si, že sme stále v triede. Niečo však bolo inak. Profesorka sedela za katedrou, čosi si zapisovala a spolužiaci sa s hlukom balili. Kedy zvonilo?

„H-huh?" vyhabkal som. Thomas už stál, prstom ukazujúc na dvere.

„Ideš alebo čo?"

„Uh, hej, hej, idem," rýchlo som sa spamätal, nahádzal veci do tašky a poslušne nasledoval kamaráta.

„Miles?" Okamžite som sa zastavil a so zvedavým „Uhm?" sa vytočil k miestu, odkiaľ som počul svoje meno.

„Dofrasa, Cambell," zahrešila Fiona, ktorej nos sa takmer stretol s mojím chrbtom. Nemo som sa jej ospravedlnil, načo ma s frknutím obišla. Opätovne som si prezrel osobu, ktorá ma oslovila. Čo chce odo mňa Kingsleyová?

„Romy by sa ťa chcela na niečo opýtať," vysvetlila. Pri srdci ma zahrial neidentifikovateľný pocit. Horúčava sa odrazila aj na samotnej Romy, ktorej zružoveli líca. Vyzerala tak trochu ako maľovaná bábika. Už je to dávno, čo sme spolu hovorili. A ja som bol rád, že sa mi naskytla príležitosť zmeniť to.

| | | | | |

Well, well, well...pozrime sa. 

Mám ja ale tú AUDACITY publikovať novú časť vo štvrtok, aj keď som vravela, že budem pridávať v stredu? :D Áno, to teda mám!

Prihlásila som sa do #NaNoWriMo Campu a dala si výzvu na 15, 000 slov (začína sa dnes!), takže mi držte palce, nech to zvládnem. Keď každý deň napíšem jednu stranu, do konca mesiaca by som mala tento cieľ splniť. Taktiež to znamená, že by som mohla pravidelnejšie pridávať kapitoly, čiže #YAAAY. Uvidíme, ako dlho ostanem namotivovaná, haha.

Zároveň chcem pogratulovať všetkým, ktorí včera dostali vysvedčenie, čím na dva mesiace získali "priepustku z pekla". Congratz, konečne si môžete užívať leto! Ak niekto ešte stále skúškuje, tak aj vám chcem popriať veľa šťastia, nech to máte čím skôr z krku. 

ALSO, veľmi pekne vám ďakujem za každé prečítanie, vote či komentík! Nesmierne si vážim vašu podporu a každé nové upozornenie mi vykúzli na tvári obrovský úsmev. EŠTE RAZ VĎAKA <3

Otázka na záver: Čo si myslíte o prvom ne-kamarátskom kontakte Milesa/Romy? Rozmýšľali ste niekedy o tom, ako sa dali do reči?  Čakali ste niečo viac alebo ste s týmto spokojní?