Ak si spomenieš - dočasne pozastavené

|miles|

Ležal som na posteli a otupene čumel do stropu. Ešte šťastie, že zajtra z tohto miesta vypadnem, inak by som sa zbláznil! Naozaj ľutujem všetkých, ktorí musia v nemocnici tráviť viac času, ako je potrebné. Nenávidím nemocnice. Zo zápachu dezinfekcie, choroby a strachu smrti sa mi chce zvracať.

Ktosi zaklopal na dvere od mojej izby. Vydral sa zo mňa otrávený povzdych.

„Keelin, povedal som ti, že nič nepotrebujem," prehlásil som prehnane trpezlivo. Rukou som si zašiel do vlasov a pretrel unavené oči. Je od nej milé, že sa takto stará, ale mala by sa radšej venovať tým, ktorí to potrebujú viac ako ja.

„A-ahoj, Miles," ozval sa tichý dievčenský hlas. „Neruším?" Rýchlo som otvoril oči a pokúšal sa upraviť si rozhádzané vlasy. To je ona! Dievča, čo ma našlo!

„Ahoj," odzdravil som priškrtene. „Nie, jasné, že nerušíš, poď ďalej." Prisahal by som, že sa mi zo sekundy na sekundu zvýšil tep takmer o polovicu. Čo sa to so mnou deje?

Sympatická čiernovláska s ofinou váhavo pristúpila bližšie. Niečo na jej pomalej, skoro tápavej chôdzi ma prinútilo pousmiať sa. To, ako si ťahala dolu rukávy svetlooranžového svetra i to, ako pritom skláňala hlavu a sústredila sa na každý krok, mi pripadalo roztomilé.

Zdá sa, že bola nervózna. Ja som tiež začínal byť akýsi nesvoj. Ťarbavo som sa snažil vydriapať do sedu.

„Nemusíš kvôli mne vstávať, pokojne lež," podotklo dievča. Odkašľal som si a nenápadne do prikrývky utrel spotené dlane.

„Uhm, akože sa to voláš? Rony?" opýtal som sa. Dúfam, že to nevyznelo sprosto. Moja návštevníčka dvihla hlavu a mne sa konečne naskytol pohľad na jej nádhernú tvár. Mal som pocit, že sa svet na malý moment zastavil. Len na ozaj zopár stotín mi všetko pripadalo v úplnom poriadku. Netrčal som už v nemocničnej izbe, ale sedel na akejsi lavičke a díval sa na mesto. Vedľa seba som cítil teplo dievčaťa a periférnym videním vnímal jej vlasy, lesklé sťa havranie perie. Potom obraz pominul a ja som bol opäť uväznený medzi štyrmi bielymi stenami.

„Tesne. Romy," opravila ma návšteva. Po tvári jej preletel náznak úsmevu.

„Romy," zopakoval som pomaly a zreteľne, akoby išlo o zázračnú formulku. Zaklínadlo či nie – osoba predo mnou mi tak či onak učarovala, to je isté! Žiadne písmená mi ešte z úst nevykĺzli tak hladko ako tieto. „To je...netradičné meno," zhodnotil som. Čože, Miles, čože? NETRADIČNÉ? Mal som sto chutí trepnúť si po hlave. „A-ale pekné, dokonca nádherné!" zachraňoval som, čo sa dalo. Romy na mňa vytreštila svoje veľké oči. „Pre-prepáč, ak som...ja...nechcel som ťa nijako uraziť," habkal som. Cítil som sa ako idiot, neschopný zo seba vytrepať jednu súvislú vetu.

Romy pokrútila hlavou.

„Nie, nie, to je v poriadku, nepovedal si nič zlé," upokojovala ma s hrejivým úsmevom, ktorý mi roztápal srdce. „Nechcela som tak zareagovať, to len... už som si začala myslieť, že si si spomenul. To isté si mi totiž povedal aj pri našom takpovediac prvom stretnutí," vysvetlila a mne odľahlo.

„Takpovediac? Čo bolo naše prvé stretnutie?" vyzvedal som. Ako človek môže zabudnúť na stretnutie s niekým tak úžasným ako je ona?

„Chodili sme spolu do škôlky," objasnila. Zamyslene sa dívala na jeden bod na mojej posteli.

„Ach tak," povedal som. Predstavil som si seba a Romy, ako sa spolu hráme v pieskovisku, ako sa vešiame po preliezačkách či ako ju naháňam na detskom ihrisku. Nebol som si istý, či sú obrazy vynárajúce sa v mojej mysli iba vymyslené alebo sú skutočnými spomienkami.

„Chceš počuť, čo som ti na to odvetila?" pokračovala v debate Romy. Prikývol som. Bol som naozaj zvedavý. Zamyslel som sa nad tým, ako by asi znela Romina odpoveď.

„Čo také? Vienna a Paris už boli zabraté?" prehodil som zo srandy. S posledným slovom som si uvedomil, čo Romy naozaj povedala.

„Vienna a Paris už boli zabraté."

Obaja sme užasnuto hľadeli jeden druhému do očí.

„Tak toto je už naozaj zvláštne," skonštatovala.

„To je," dal som jej za pravdu.

„Naozaj si vôbec nič nepamätáš?" Romy skúmavo nadvihla obočie. Pokrútil som hlavou.

„Vôbec nič. Ani svoje obľúbené jedlo," priznal som, nahnevaný sám na seba. Takmer nič o sebe neviem. Čo mám rád a čo nie? Kto vlastne som?

„Tak potom prečo si vedel, ako znela moja odpoveď?" stále nechápala Romy. Je možné, že ide len o obyčajnú náhodu? Dvakrát po sebe?

„Nevedel," vysvetlil som. „Niečo mi jednoducho hovorilo, že to by bola vec, ktorú by si povedala." Skrivil som ústa. Znelo to šialene. Bolo to šialené. Zízal som na Romy a tá zízala na mňa. Ani sa nepohla.

Uvedomil som si, že stojí odkedy prišla. Ktosi odsunul stoličku preč od mojej postele, do kúta.

„Och, prepáč! Úplne som ti zabudol povedať, aby si si sadla. Vezmi si stoličku alebo sa pokojne posaď aj na moju posteľ, nevadí mi to." Som to ja ale hlupák! Vôbec by som sa nečudoval, ak sa so mnou po tejto hroznej návšteve nechcela rozprávať. Neviem, čo by som robil, keby tomu tak bolo. Romy mi pripadá sympatická a cítim sa s ňou príjemne...zaujímalo by ma, či niekoho má?

| | | | | |

Hádajte, kto sa mal dnes učiť, ale namiesto toho prokrastinoval? 

Áno, presne tak, som to JA. :DD (Snáď nie som jediná!)

Ale aspoň na niečo to bolo dobré, keďže vďaka mojej nechuti do štúdia som napísala novú kapitolu. Dúfam, že sa vám páčila. Ja si písanie spoločných momentov Milesa a Romy veľmi užívam, sú to zlatíčka ❤

+ Prosím vás, ak poznáte chlapca ako je Miles, pošlite ho ku mne, už ma nebaví mať ho iba v mojej hlave, hh

Prajem vám krásny utorok a ešte krajší týždeň.