Po ťažkej autonehode hrozí 17-ročnému stredoškolákovi Milesovi, že naveky stratí časť jeho pamäti. Na niektoré spomienky si postupne začne spomínať, ale sú to len útržky, ktoré veľmi nezapadajú do hlavnej skladačky. V hlave má úplnú prázdnotu, no ak...
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Mrvila som sa na nepohodlnej stoličke s rukami spojenými v modlitebnom geste. Nohy som mala priklincované k zemi a aj napriek tomu, že mi od nepohodlnej polohy tŕplo celé telo, nepohla som sa. Zaslúžim si to. Zaslúžim si oveľa väčšiu bolesť ako tú, čo práve prežívam, dumala som v duchu. Vlastná myseľ nepretržite hľadala slová, ktorými by mi mohla ublížiť. Od príchodu do nemocnice som myslela len na to, že je všetko moja chyba. Všetko som zničila. Všetko...
A Miles ma zato bude nenávidieť. Viac, ako ja teraz nenávidím samú seba.
„Si v poriadku?" ozval sa ktosi predo mnou. Prestala som neprítomne hľadieť do prázdna a zdvihla hlavu. Nado mnou sa skláňala nemocničná sestra. Vysielala mojím smerom hrejivý úsmev. Jej žiarivé zuby ma na malý moment doslova oslnili. Premerala som si mladú ženu kakaovej pleti a očami skenovala jej nespútané kučery. Na prvý pohľad mi pripadali ako stelesnenie chaosu, ale po ich hlbšom preskúmaní som v nich našla akúsi usporiadanosť. Neviem, či to bolo zvláštnym účesom alebo jej príjemným vystupovaním, ale cítila som, že osobe predo mnou môžem dôverovať. „Som Keelin," predstavila sa a nastavila ruku. Pravý kútik úst mi slabo vyletel nahor.
„Romy," zamumlala som a dotkla sa hnedej pokožky. Bola upokojujúco jemná.
„Romy," zopakovala Keelin, nazrela do papierov a opäť očami spočinula na mne. „Si Milesova kamarátka, však? Bola si to ty, kto ho našiel?" Pri Milesovom mene ma nepríjemne pichlo v hrudi. Nič som nepovedala, iba máličko prikývla. „Nemusíš sa báť, tvoj priateľ bude v poriadku," utešovala ma. Aj keď jej slová vyzneli pravdivo a ja som sa zo všetkých síl snažila veriť jej, moje vnútro značne protestovalo. Nenechalo ma vydýchnuť si ani na sekundu. Pálčivý pocit mi obkolesoval vnútornosti a za nič na svete sa ich nechystal pustiť. „Nemôžeš za to, čo sa stalo," povedala. Ako môže čosi také povedať? Nič nevie! Keby nebolo mňa, mojej hlúpej oslavy narodenín, tak...
„Vlastne môže," vstúpila do debaty Valerie. Ja a Keelin sme obrátili svoju pozornosť na koniec chodby. Práve sa na nej objavila štíhla hnedovláska po boku rodičov. Pán a pani Kingsleyovci stáli hrdo pri svojej dcére a strážili ju z každej strany ako drahokam. Obľúbená rodinka v Newville – známy architekt a spoľahlivá realitná maklérka. Obidve ich dcéry, Valerie a mladšia Gillian, akoby im z oka vypadli. Gaštanové kučeravé vlasy, nos ako gombička, vysoké a krásne. Dokonca po nich zdedili rovnakú tvrdohlavosť a priebojnosť.
„Valerie!" napomenula ju príkro mama, potom sa otočila ku mne. Na tvári sa jej zračil súcit. Vo svete biznisu bola dravá, ale pokiaľ išlo o medziľudské vzťahy, nebála sa ukázať svoju priateľskosť. „Nepočúvaj ju, Romy, ešte stále je v šoku. Nie je to tvoja chyba," povedala vľúdne. Samozrejme, že je.
„To je v poriadku, pani Kingsleyová," podotkla som a potlačila vzlyk. Nič nie je v poriadku. Musela som vynaložiť sakramentsky veľké úsilie, aby som sa pred všetkými nerozrevala ako malé decko. Nerada som plakala na verejnosti. Vlastne som nemala rada ani verejnosť.
„Ale nie je, čo to hovoríš, zlatko," namietla Valerina mama a vybrala sa k miestu, kde som sedela. Značkové lodičky jej hlasno klopkali po nemocničnom line. Kráčala ku mne noblesne, s obrovskou gráciou, odetá do nohavicového kostýmu. Vpadla som jej do náručia a ona ma láskavo prijala. Oči som zapichla do svetlomodrého pásika na podlahe, ktorý rámcoval béžový obdĺžnik. Prerývala som ho zrakom v nádeji, že sa prevŕtam až kdesi pod zem, najlepšie do podsvetia. Neodhodlala som sa pozrieť na Valerie, už len z toho dôvodu, že ma prednedávnom obvinila, že ma jej mama má radšej ako ju. Čo je samozrejme hlúposť. Bola síce pravda, že Juliet Kingsleyová mala pre mňa vo svojom srdci špeciálne miesto, ale pravdepodobne iba z ľútosti. Alebo pochopenia. Rovnako ako aj mňa, aj ju v detstve opustil otec. Na Luka Summersa si nikto nepamätá. Nikto to nechce. Aspoň nie môj starší brat Seth, ktorý ho naposledy videl, keď mal sedem rokov. Seth má 20. Ja 17. Po jednoduchej matike zistíte, že otec zdrhol, keď som mala 4. Najľahšie to znášajú najmladšie prírastky rodinky Summersových. Dvojičky Cecilia a Jeanine. Nemôžu predsa spomínať na niekoho, koho ani nepoznali. Presne tak. Ten parchant sa rozhodol, že nepotrebuje živiť ďalšie deti. Zbalil sa a odišiel. Nechal moju mamu samú s dvoma deckami a s ďalšími dvoma v očakávaní. Otec roka.
Tuhšie som sa privinula do sivého saka a dúfala, že sa rozpustím v momente. Kiežby som mohla zmiznúť ako on. Ale to by znamenalo, že musím za sebou nechať osoby, ktoré milujem. Uvedomoval si túto cenu úteku aj otec? Možno nás ani nemiloval, preto tu teraz nie je.
Keby som aspoň vedela, či bude Miles v poriadku...
| | | | | | Čo si zatiaľ myslíte o hlavných hrdinoch príbehu? Je vám Valerie sympatická?
*pozn. v jednej kapitole som spomenula, že má ryšavé vlasy, ale rozhodla som sa to zmeniť na hnedú - dúfam, že vás to nezmiatlo ((:
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
