Ak si spomenieš - dočasne pozastavené

|romy|

Šmatľala som sa nemocničnou chodbou ako telo bez duše. Keby vedľa mňa nekráčal môj brat, asi by som sa rozsypala. Ak by sa dalo, hneď by som sa s Milesom vymenila. Nezaslúži si utrpenie, ktoré som mu spôsobila.

Už z diaľky som zazrela Thomasove žiarivé blond vlasy. Rukami sa opieral o automat so sladkosťami a sťažka dýchal. Chrbát mal zhrbený ako mačka. Otočila som sa k Sethovi.

„Ehm...môžeš ísť napred?" poprosila som ho sotva zrozumiteľne. Starší súrodenec prikývol a vybral k východu. Cestou sa na krátky moment zastavil pri Tomovi a dlaňou mu podporne zovrel rameno. Zaujala som bratovo miesto a postavila sa vedľa kamaráta. Thomas stlačil číslicu sedem. Mašina zaškrípala a rozbehla sa, no žiadny produkt z nej nevypadol.

„Dofrasa!" zrúkol Thomas zúrivo a rukami tresol po skle. Stroj opäť vydal nepríjemný zvuk. Tento raz proces dokončil. Kamarát sa zohol k priehradke a spokojne z nej vybral sladkú dobrotu. Usúdila som, že nastala dobrá chvíľa na začatie rozhovoru.

„Ako sa držíš?" opýtala som sa. Táto otázka zožierala moje vnútro ako nejaký červ. To som naozaj jediná, ktorá sa obviňuje? Cítia sa aj ostatní spôsobilí za to, čo sa Milesovi stalo?

„Ako nitky na mojich potrhaných džínsoch," zhodnotil s drobným úškrnkom. Rukami ukázal na svoje nohy. Nad kolenami sa mu začínala robiť diera. Tenké nitky sotva dokázali udržať dva kusy látky pokope. Tiež som sa pousmiala. „Dosť nahovno."

„Ale stále sa držíš," poznamenala som. Thomas roztrhol obal a ponúkol ma chrumkavou čokoládou. Odmietla som. Na jedenie som mala príliš stiahnutý žalúdok.

„To hej," priznal a odhryzol si veľký kus. Vyjavene som na neho civela. Kamarát prižmúril oči a zvraštil čelo. Zrejme nechápal, čo som sa mu snažila naznačiť. Pod sekundou mu to doplo. Začal hlasno kašľať na celú chodbu. „Och, doparoma! Musím byť naozaj mimo, keď som takto zhrešil."

„Ty len dúfaj, že niekde za rohom nečíha Kit Kat polícia, lebo keby videli, ako ho ješ, hneď by ťa strčili za mreže," upozornila som ho. Na malú chvíľu som sa cítila odľahčene. Akoby sa z mojich pliec zdvihla váha všetkých starostí. A to len vďaka jednému obyčajnému rozhovoru.

„Priznávam, čakal som, že v chládku skončím kvôli niečomu inému, ale máš pravdu," súhlasil a tento raz si najprv odlomil celý jeden stĺpec, až potom si ho vložil do úst. „A fo ty? Ako to zvládaf?" vyprskol s plnými ústami. Ťažké bremeno trápenia ma znova zavalilo.

„Mohlo by byť aj lepšie," mykla som plecami. Myslela som, že ak sa vyrozprávam, uľaví sa mi, ale bolo to ešte horšie. Rozhodla som sa zmeniť tému. „Má ťa kto hodiť domov?" Thomas prestal prežúvať. Naše pohľady sa stretli. Tento raz to bol on, kto pokrčil ramenami.

„Otec už pil, ale to je v pohode," vysúkal zo seba ťahavo. Nebolo pre mňa žiadnym prekvapením, že Robert Kenneth už stihol vyčerpať svoju dennú dávku alkoholu. Od smrti Thomasovej mamy sa to dialo neustále.

„Ak potrebuješ odvoz, naši ťa môžu-"

„Netreba," prerušil ma. S obavami som nadvihla obočie. „Pôjdem taxíkom."

„Tom, im to naozaj nebude va-"

„Ďakujem, ale je to fakt okej," uisťoval ma.

„No, dobre..." súhlasila som napokon. Venovala som mu tuhé objatie. „Napíš mi, keď dôjdeš domov, okej?" Thomas povolil zovretie. Nahodil predstieraný šokovaný výraz.

„Chceš nejakú dirty text na večer, huh?" podpichol ma. „Bez toho nezaspíš? Summersová, no toto!" Vydala som zo seba priškrtený smiech a päsťou ho jemne buchla do hrude.

„Tie esemesky si šetri pre iné baby," povedala som. Vtom som si na niečo spomenula... „Ozaj, ak by si chcel hovoriť s Val-"

„Nechcem." Thomas mi znova skočil do reči. Podráždenie v jeho hlase sa nedalo prepočuť.

„Určite?" zarazila som sa. Toto je prvý raz, čo priateľa vidím vyhýbať sa jeho tajnej láske.

„Naposledy ma riadne uzemnila," vysvetlil a snažil sa zakryť sklamanie i badateľný smútok. „Takže áno, určite nie." Slabučko som prikývla. Rozumela som jeho trápeniu a taktiež som vedela, že s Valerie to občas býva ťažšie, než sa zdá. Je svojská, ale i napriek tomu si rozumieme a sme dobré kamarátky.

„No...ide predsa o Valerie," zhodnotila som. Priateľ mi dal za pravdu.

„To hej," riekol a odmlčal sa. Začala som sa cítiť...obnažene. Rozpačité ticho medzi nami zapríčinilo, že na mňa opäť začali útočiť vlastné myšlienky. Zhlboka som sa nadýchla nemocničného vzduchu a potlačila nutkanie vyzvracať sa. Želela som si jediné...aby bolo všetko zas také, ako predtým a aby som mohla byť doma.

„Je mi ľúto, že na teba vtedy vybehla. Nebolo to fér," obnovil konverzáciu Thomas. Unavene som zdvihla hlavu a zahľadela sa priamo do jeho modrých očí. Väčšinou v nich prebývalo čosi živé a hravé, no teraz mi pripadali akési bezduché.

„Nemusíš sa za ňu ospravedlňovať, nie je to tvoja vina."

„Ani tvoja," poznamenal kamarát a ja som sa zachvela. Nezáleží na tom, KTO a AKO hlasno to povie, ja si stále budem myslieť pravý opak.

| | | | | |

V prvom rade prepáčte, že ste museli na pridanie novej časti tak dlho čakať, no nebola som s ňou spokojná. Niečo mi  na nej nesedelo, a tak som to prerábala asi na trikrát.

Taktiež sa vám chcem poďakovať za komentáre. Zdá sa, že Valerie ste si mnohé neobľúbili, ale snáď sa vám bude pozdávať aspoň Thomas.

Budúca kapitola bude z pohľadu Milesa.