Ak si spomenieš - dočasne pozastavené

|miles|

„Prepáčte, že som vám zničil auto," vysúkal som zo seba zachrípnuto. Odkedy moji rodičia prišli do izby, ubehlo zopár minút. Obaja ma dusili v objatí a ďakovali Bohu za to, že sa mi nič nestalo. Aj keď stalo. Ale predsa len – mohlo to so mnou dopadnúť oveľa horšie.

Spočiatku sa mi ich prítomnosť zdala akási cudzia, no s každou ďalšou sekundou, ktorou som cítil ich dotyk, sa ku mne začal prinavracať známy pocit istoty. Po chvíľke som si prestal pripadať tak cudzo.

Otec sa krátko zasmial a matka vzlykla. V rukách celý čas žmolila premočenú servítku. Vyzerala ustarostene. Som si istý, že toho veľa nespala. Svedčili o tom tmavé kruhy pod očami a unavená tvár. Napriek tomu bola podľa mňa nádherná.

„Ach, synak," vzdychol strápene Patrick Campbell a dlaňou mi stisol rameno. Rodičia sa mi pohľadmi snažili dať najavo, že ich vôbec nezaujíma akýsi kus šrotu, pokiaľ je ich syn nažive. „To sa spraví, nerob si starosti. Dôležité je, aby si bol v poriadku. Ty aj tvoja pamäť." Svaly na lícach mi zamrzli. No jasné. Ešte stále je tu tá vec s pamäťou. Akoby som mohol zabudnúť na niečo, kvôli čomu sa cítim neúplne? Je to, ako keby som sa díval na obrázok poskladaný z puzzle, no zopár častí chýbalo. A čo bolo na tom najhoršie, tie stratené časti som nikdy nemusel nájsť.

Sklopil som bradu. Nechcem myslieť negatívne. A nechcem byť ani príliš optimistický, a potom sa sklamať. Mama sa natiahla za mojou ľavou rukou a opatrne sa jej dotkla. Jej chladné prsty ma pri kontakte s pokožkou pošteklili.

„Neboj sa, spomenieš si," ozvala sa. Hlas mala slabý a ako hovorila, triasol sa, ale napočudovanie vo mne vyvolával pocit sily a istoty. Dvihol som svoje hnedé oči z nemocničnej prikrývky a upriamil ich na ňu. Bol som prekvapený z toho, ako dokázala vycítiť moje obavy. Niečo vo vnútri mi našepkávalo, že to u nej bolo bežné. Možno to bolo materinským inštinktom...alebo sa mi na tvári odzrkadlil strach?

Otec jej z líca zotrel slzu, objal ju okolo pliec. Vymanil som ruku z maminho zovretia a položil ju navrch. Vráskavú pokožku som ukryl do dlane a zohrial ju.

„Doktor povedal, že ťa zajtra budú môcť pustiť," oznámil otec a ja som sa pousmial. Pred sebou som mal viacero izieb, ktoré som si nevedel úplne presne zaradiť do položky DOMOV, ale i tak som sa tešil. Možno mi prostredie, v ktorom som vyrastal, pomôže dať si myseľ do poriadku.

Sotva som rozdýchal návštevu rodičov, už na mňa spoza dverí vybafla kučeravá hlava.

„Miles, niekto ťa prišiel navštíviť," oznámila mi Keelin. Ani neviem prečo mi hneď napadla jedna konkrétna osoba.

„Je to to dievča, ktoré ma našlo?" spýtal som sa plný nádeje. Z neznámych dôvodov som opäť zatúžil hľadieť do tých hlbokých očí a dotknúť sa jej bledej pokožky. Zo všetkých nejasných vecí v mojej hlave mi práve ona dávala najväčší zmysel. Nevedel som o nej nič, dokonca som si nespomínal ani na jej meno, no i tak som mal tvár neznámej dievčiny do detailu vyrytú pred očami.

Keelin sa pousmiala.

„Romy? Nie, nie je." Škoda. „Bol by si rád, keby to bola ona?" žmurkla na mňa sprisahanecky. Mykol som plecami.

„Tak kto potom príde?" vyzvedal som. Keelin trochu pootvorila ústa. Hlas, ktorý vyšiel spoza dverí nepatril jej.

„Vlastne už som tu, takže nás môžete nechať osamote."

Dvere sa otvorili dokorán a dnu vstúpila akási hnedovláska. Lepšie som zaostril na dievča stojace predo mnou a poriadne si ju premeral. Bola...pekná. Veľmi pekná.

„Dobre, tak ja idem...Miles, ak by si niečo potreboval-"

„Áno, áno, dá vám vedieť," rýchlo dokončila za Keelin moja návšteva a zabuchla za ňou.

„A-ahoj?" pozdravil som ju neisto. Trocha som sa začal rozpamätávať na večer po nehode, kedy ma našli. Bola tam. Spomínal som si na ňu. Presnejšie, spomínal som si na jej otravný plač a krik. Nechcem vyznieť nevďačne – cením si, že bola kvôli mne rozrušená, ale nemal som pocit, že mi to vtedy nejako pomáhalo.

Dievča ku mne rázne priskočilo a pobozkalo ma. Vykoľajene som sa odsunul. Zízal som na ňu ako na nadprirodzený výjav. Hnedovláska sa zháčila.

„Och, prepáč," ospravedlnila sa, „asi som to nemala urobiť. Zrejme som ťa uviedla do rozpakov. To nič. Som Valerie, tvoja frajerka," predstavila sa. Jej slová ma prekvapili viac ako nečakaný bozk na uvítanie.

„Myslel som, že...," začal som, no uvedomil si, že to, čo sa chystám povedať je kolosálna sprostosť.

„Čo? Že máš oveľa škaredšiu frajerku?" Valerie sa prenikavo zasmiala. Mala celkom zlatý smiech. „Uhm, nie, hádam, že si šťastný chlapec."

„To asi som," zamumlal som a nervózne sa pousmial. Asi by nebol najlepší nápad zdôveriť sa jej s tým, že som si myslel, že chodím s niekým iným? A tým niekým myslím tú čiernovlásku, ktorá ma našla?

Prečo vo mne vyvoláva tieto pocity?

| | | | | |

Po dlhej dobe opäť nová časť ((:

Ďakujem za všetky votes, komentáre i každé prečítanie. Začína sa skúškové obdobie, ale i napriek tomu sa budem snažiť pridávať kapitoly častejšie. Užite si koniec víkendu  ❤