Po ťažkej autonehode hrozí 17-ročnému stredoškolákovi Milesovi, že naveky stratí časť jeho pamäti. Na niektoré spomienky si postupne začne spomínať, ale sú to len útržky, ktoré veľmi nezapadajú do hlavnej skladačky. V hlave má úplnú prázdnotu, no ak...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Obaja sme sa strhli, keď sa drevené dvere vedľa nás otvorili a pred nami sa zjavila tvár Milesovej mamy. Väčšinou som ju vídavala v tmavých kostýmoch alebo dlhších priliehavých šatách, no teraz mala na sebe koralové tričko a džínsy. V tomto momente nebola učiteľkou základnej školy, ale len obyčajnou ženou v domácnosti. Vyžarovala z nej energia starostlivej matky.
„Och, Miles, už si doma?" spýtala sa a obočie jej vystrelilo do stredu čela. „A priviedol si si kamarátku, ako vidím." Cítila som, ako mi do líc stúpa červeň.
„Dobrý deň," pípla som. Neisto som prekračovala z nohy na nohu a preklínala nesprávne načasovanie. Čo si musela pomyslieť pri pohľade na moju zničenú podobizeň? Určite sa mi nepodarilo spraviť dobrý dojem...
„Ahoj, mami, toto je-"
„Ja predsa viem kto to je!" prerušila ho pani Campbellová. „Romy Summersová, alebo sa mýlim?" Zľahka som kývla hlavou. Pamätá si ma! „Ty si ale vyrástla! A do krásy! Ako sa majú tvoji súrodenci? A Gwyneth? Dlho som ju nevidela, mala by som ju pozvať na kávu." Svojimi slovami mi pričarovala na tvári úsmev. Jej nefalšovaná prívetivosť v hlase pozdvihla atmosféru o niekoľko stupňov vyššie.
„Dobre, mama, môžeš sa s ňou porozprávať, ale dnu. Rád by som sa vysušil," povedal Miles prehnane trpezlivo. Telo sa mu zatriaslo od chladu.
Natasha Cambellová na mňa sprisahanecky žmurkla:
„Práve idem do obchodu, ale potom ťa určite vyspovedám. Ospravedlň môjho syna za neporiadok v izbe, je to nepoučiteľný bordelár. Ale dievčenská návšteva ho možno naučí upratovať."
„Mama-" Miles ju už prakticky tlačil z dverí von, zatiaľ čo sa jeho mama lišiacky usmievala. Potešilo ma, že si na mňa pamätala. Dokonca som s ňou chcela prehodiť zopár slov, no sociálna úzkosť ma zatlačila do kúta a zhltla všetky slová, prv, než som ich stihla vysloviť. Vysúkala som zo seba aspoň prosté dovidenia.
„Už bežím, neboj sa," upokojovala syna pani Campbellová. Prepchala sa popri nás, roztvorila dáždnik a vybrala sa k ich garáži po auto. Ešte predtým, ako sa nám vytratila z dohľadu, zakričala: „Romy, ponúkni sa cheesecakom! A ty, Miles, jej zabaľ zopár kúskov domov!"
„Dobre, dobre, maj sa!" kričal naspäť Miles, dostatočne zahanbený i otrávený zároveň. Dovnútra som vošla prvá. Takmer okamžite mi do nosa vrazila sladkastá chuť koláča a vanilky. Prichytila som sa nielen pri tom, že sa mi v ústach zberali sliny, ale aj pri tom, ako s očami veľkými ako taniere skúmam každý centimeter Milesovho domu. Vonku sa ozývalo zurčanie motora, ktoré prerušilo silné capnutie dverí.
„Prepáč, moja mama vie byť občas otravná," ospravedlňoval sa Miles, škrabajúc sa vzadu na krku.
„Vôbec nie," odvetila som úprimne, „je veľmi milá." Milesove oči sa zúžili do úzkych čiar, akoby sa nimi snažil zistiť, či to myslím naozaj alebo zo mňa hovorí slušnosť.
