Ak si spomenieš - dočasne pozastavené

|miles|

Prvý deň školy po mojej nehode. Shit. Mám strach.

Stojím pred zrkadlom a pripadám si menšie, než zvyčajne. Čím dlhšie sa dívam na svoj odraz, tým väčší sa mi zdá byť lesklý predmet v kúpeľni. O chvíľku bude taký veľký, že ma celého pohltí. Kiežby sa to stalo. Aspoň by som nemusel čeliť súcitným pohľadom ľudí z mojej školy.

Dýchaj, Miles, bude to OK.

„Mileees, je tu Thomas! Si pripravený?" zakričala z prízemia moja mama. Posledný raz som na seba mrkol a uistil sa, či som sa medzitým nescvrkol na zrnko prachu. Všetko bolo v poriadku. Dobre, kamoš, nastal čas vrátiť sa na Newville High so sebavedomím.

Predtým, ako som zišiel dolu na chodbu, očekoval som aj svoje domáce zvieratá, strážiace teritórium mojej izby. Prv som bol trochu prekvapený, keď som počul, že ma doma čaká tarantula, chameleón a pes, ale hneď ako som cítil ich prítomnosť, dokázal som si spomenúť na väčšinu zážitkov s nimi. Teda iba matne, ale aspoň niečo. Pred sebou som mal vystrašenú Valerie, keď sa vedľa jej nôh zjavil pavúk Pablo; Thomasa tancujúceho s chameleónom Alfonzom a Romy, ako sa naháňa s kóliou Ruby, hravo vrtiacou dlhosrstým chvostom.

Zbehol som dolu schodmi a pobral sa k dverám. Cestu mi skrížila mama.

„Pripravila som ti desiatu," povedala láskyplne. Venovala mi dlhý skúmavý pohľad.

„Ďakujem, si zlatá," odvetil som, vzal si od nej dózu s toastami (pomlčíme o tom, že by som nimi dokázal nakŕmiť polovicu školy) a balíček červených M&M's. S plnými rukami som ju objal. „Ehm, mami, musím už ísť, Thomas ma čaká," zamumlal som v tuhom objatí.

„Prepáč," ospravedlnila sa mama, no nepustila ma. „Ja len...tá nehoda, a to všetko. Keď si pomyslím, čo sa ti mohlo stať-"

„Nemysli na to," zahriakol som ju jemne a dvihol k nej hlavu. Zadíval som sa do jej očí, rovnako hnedých, ako boli tie moje. Videl som v nich strach, ale predovšetkým veľa lásky. Chápal som jej pocity. Zdieľal som ich. Tiež som sa bál, a to mnohého – školy, straty pamäti a predstavy, že sa mi spomienky nikdy nevrátia. Zároveň som si však uvedomoval, že život ide ďalej. Musím sa zaprieť a vydržať. „Budem v poriadku. Sľubujem."

Mama sa usmiala cez slzy, vlepila mi malý bozk na čelo a pustila ma. Otvoril som dvere, pred ktorými si nervózne nepodupkával nik iný, ako Thomas Kenneth. Keď ma zbadal, pretočil očami.

„Dobré ránko, spiaca krásavica, vyspali ste sa dobre?" zaironizoval.

„Ani nie, ďakujem za opýtanie," odvetil som s úsmevom na perách a odignoroval jeho sarkazmus. „A čo ty?"

„Ušlo to," mykol plecami kamarát. „Kde máš skateboard?" Vyjavene som naňho civel. Zmohol som sa len na tiché „Huh?"

„Do školy chodíme vyslovene štýlovo, Cambell, tým sme povestní," vysvetlil a nohou pred seba prisunul počmáranú dosku na dvoch kolieskach.

Z dverí vykukla mamina hlava.

„Zlatíčko, zabudol si si svoj skateboard- och, ahoj Thomas." Mama sa doširoka usmiala.

„Dobré ránko, pani Cambellová, dnes vyzeráte skvelo," pochválil ju. Natasha Cambellová sa slabo zapýrila a rukami si uhladila gaštanové vlasy. Vzal som si od nej skateboard a s malou dušičkou dúfal, že som pri autonehode nezabudol, ako ho používať. Naozaj som netúžil prísť do školy celý otrieskaný a helma neprichádzala do úvahy. Jediná ochrana hlavy, ktorú doma máme, je helma sesternice Avy – ružová s kreslenou Hello Kitty. Nie, ďakujem pekne. Už mám jeden dôvod, prečo budem (nechcene) stredobodom pozornosti.

„Ďakujem, Thomas, aj tebe dobré ráno. Ako sa má otec?" zaujímala sa matka. Thomasov otec a môj otec spolu pracovali v rovnakej stavebnej firme už niekoľko rokov. Boli asi takí dobrí parťáci ako ja a Thomas. Ich priateľstvo trochu ochladlo, keď sa do seba Robert Kenneth uzavrel, po smrti svojej manželky Liliany, no napokon sa z toho dostal a staré kamarátske vzťahy sa viac upevnili.

„V pohode," zamumlal Thomas. Potom sa zháčil, otvoril ústa, no niekoľko sekúnd z nich nič nevypustil, akoby zvažoval, či môže niečo povedať. „Vlastne...viac ako v pohode. Myslím. Má novú priateľku." Mama sa rozžiarila ako vianočný stromček.

„Ale veď to je skvelé! Viac než skvelé!" zvolala radostne. Spýtavo som sa zahľadel na kamaráta. Buď túto správu počujem prvýkrát alebo som na to zabudol. Nevedel som sa rozhodnúť, ktorá možnosť bola pre mňa lepšia.

Thomasov otec nerandil. Spomínam si, ako sa preto Thomas trápil. Vedel, že jeho otec potrebuje mať niekoho pri sebe a cítil, že on nie je pre túto úlohu dostatočný. Aj keď podľa mňa bol. Veď kto iný môže naplniť prázdne rodičovské srdce, ak nie milujúci syn?

„Nechceli by ste k nám prísť na večeru? Napríklad dnes? A všetci traja?" navrhla mama. Mal som pocit, že ju musím zastaviť. Nebol som si totižto istý Thomasovou odpoveďou. Ku podivu to vzal dobre.

„To znie fajn, opýtam sa ho na to a dám vám po Milesovi vedieť," sľúbil.

„Výborne," potešila sa mama. „A teraz už choďte. Ešte kvôli mne budete meškať. Pá."

Cestou do školy sme toho veľa nenahovorili. Počul som len škripot koliesok po prehriatom asfalte a dupot gumených podrážok našich tenisiek. Nevadilo to ani Thomasovi, ani mne. Oddal som sa systematickému hluku ozývajúcemu sa spod mojich nôh a snažil sa nemyslieť na to, čo ma dnes ešte čaká.

| | | | | |

Zdravím, zdravím!

Som späť s novou kapitolkou, opäť s malým oneskorením, ale here we are.

Zajtra ráno vstávam do roboty, preto sa tu takto neskoro nechcem rozpisovať, ale verím, že ste mali krásny víkend a budete mať ešte krajší týždeň.

Čo myslíte, aký bude Milesov prvý deň školy po nehode? Podarí sa mu byť neviditeľným, ako v to dúfa?

Vidíme sa ďalšiu nedeľu/pondelok a možno aj skôr.