Ak si spomenieš - dočasne pozastavené

|romy|

≈ prítomnosť ≈

Sedela som v lavici ako za trest, krvopotne sa snažiac do hlavy natrepať aspoň niečo z nového učiva, zatiaľ čo profesorka s úhľadným drdolom zapisovala chýbajúcich. S neprítomnými študentmi sa akoby pretrhlo vrece, za čo určite mohla zvesť o nachystanej písomke. Kiežby som mohla byť medzi tými uprchlíkmi, pomyslela som si a očami prešla po triede. Zdalo sa mi to alebo som v nikdy v živote nevidela všetkých takto sa šprtať na hociktorý predmet? No, Susan Duncanová má ten efekt, to musíme uznať.

„Ako tak pozerám, zdá sa, že už tušíte, čo vás dnes čaká," poznamenala profesorka neprívetivo, čím mi pripomenula zlú bosorku chystajúcu sa uvariť svojich väzňov zaživa. Určite sa cítila mocne. Veď mala aj prečo. Pri pohľade na spolužiakov mi bolo ešte mizernejšie ako doteraz a nepomáhal tomu ani dusný pach beznádeje visiaci vo vzduchu. Na všetkých bolo jasne badať, ako veľmi ľutujú, že sa do kníh aspoň trocha nepozreli. V tej chvíli by som dala všetko za to, aby som sa mohla vypariť. Hocičo...

Dvere triedy sa roztvorili bez akéhokoľvek náznaku zaklopania a dnu ráznym krokom vkročila Indira Sharma, riaditeľka školy.

„Romy Summersová?" zaznelo moje meno. Preľaknuto som z rúk pustila zošit a otočila hlavu smerom k osobe stojacej pri zárubni. Nebola som jediná. Odrazu každého prestala zaujímať hroziaca písomka a viac ich trápilo to, čo som vyviedla.

„T-tu som, pani riaditeľka," hlesla som trasľavým hlasom a nemotorne sa postavila. Ignorovala som šepot spolužiakov, vytvárajúcich si vlastné dohady.

„Výborne, poď so mnou, niekto ťa prišiel navštíviť."

„Čože? Kto?" vypúlila som oči.

„Uvidíš," šepla vždy dobre naladená čiernovlasá žena. S Valerie som si vymenila nechápavý pohľad a neisto sa pohla z miesta.

„Ale pani riaditeľka, nemôžete to posunúť? Práve som sa študentom chystala dať písomku," namietla Duncanová, očividne pobúrená tým, že jej niekto prekazil vyučovanie.

„Písomku si môžu napísať aj budúcu hodinu, no nie?" navrhla. Na rozdiel od učiteľky zemepisu, zdalo sa, že Sharmová nepovažovala študentov za nevychovanú spodinu tejto doby, ale prinajmenšom za ľudské bytosti. „Myslím, že extra hodina zameraná na opakovanie, našim žiakom iba dopomôže k lepším výsledkom," dodala. Na tvárach študentov sa zjavili vďačné či takmer blažené úsmevy. Mračila sa jedine Duncanová, ale to bolo všetkým jedno.

„Áno, pani riaditeľka," zamumlala poslušne profesorkaa triede venovala nahnevaný pohľad odrážajúci hromy a blesky. Intuícia mi našepkávala, že aj keď dnes písomku písať nebudú, Duncanová si na nich zgustne pri skúšaní. Bola som zvedavá, kto každý padne za obeť.

„Tak sa majte a nezabudnite sa vašej spolužiačke poďakovať, že vás nepriamo zachránila," zažartovala riaditeľka. Ruky mi položila na plecia, zatiaľ čo sa jej celá trieda zborovo odzdravila:

„Dovidenia."

Napäto som sa poobzerala po triede, myšlienkami i očami smerujúc iba k jednej osobe. Milesovi. Netušila som, čo ma čakalo, no nech to bolo čokoľvek, mala som len jedno želanie, a to, aby to niečo mohol prežívať so mnou. Potrebovala som cítiť jeho blízkosť, ktorá na mňa vplývala podobne ako anestetikum. Pri ňom sa mi v žilách rozlieval zvláštny pokoj, pocit bezpečia, pochopenia, takmer samotného domova.

Miles sa posmeľujúco usmial. Jeho úsmev akoby mi našepkával, že všetko bude v poriadku. Nebola som si tým až taká istá, no rozhodla som sa mu veriť. Posledný raz som sa vpila do dvoch hnedých bodiek, ďakujúc im za nemé povzbudenie a vybrala sa za plnšou Indkou. Pani Sharmová, ktorá bola asi meter predo mnou, sa na mňa pozrela ponad plece a počkala, kým sa zjavím pri jej pravom boku. Dívala sa na mňa akýmsi zvláštnym súcitným pohľadom, ktorý vo mne vyvolal obavy.

„Je moja rodina v poriadku?!" vystrelilo zo mňa preľaknuto. Pri predstave, že sa niečo stalo mojej mame alebo súrodencom mi po chrbte prešiel mráz.

„Áno, Romy, nebojte sa. Ide len o vášho..." päťdesiatnička v pletenom kardigáne sa odmlčala a tupo zahľadela do zeme, akoby tam mala napísanú odpoveď. Netrpezlivo som sa pomrvila na mieste. Prečo to takto naťahuje? Čo sa stalo? Riaditeľka si odkašľala.

„Otca." Nie. To nemôže byť pravda. „On...Vrátil sa." Dych sa mi zasekol v hrdle a ja som mala odrazu pocit, že mi do pľúc odniekiaľ natekala voda. V hrudi ma rozpichalo, akoby som k sebe pritískala dosku so špendlíkmi. Luke Summers neexistuje. Vyparil sa, keď som mala štyri roky. Odvtedy je pre mňa mŕtvy. A presne tak by to malo aj ostať.

Horko-ťažko sa mi do seba podarilo nasať kyslík, no i tak som sa nezbavila hrôzostrašného pocitu, že sa dusím.

Riaditeľka sa na mňa konečne pozrela. Zrejme sa snažila uistiť, či ešte žijem. Moje oči síce hľadeli do tých jej, no v skutočnosti som videla len akúsi čiernu chodbu bez možnosti úniku. Hrdlo mi stiahlo a ja som prekonala nutkanie volať o pomoc.

„Čaká u mňa v riaditeľni a chce vás vidieť."

| | | | | |

Veci sa začínajú pomaličky rozbiehať a verte mi, keď sa raz rozbehnú,  bude to poriadna jazda! Prepáčte, ak sú tam chyby, ponáhľala som sa, #oops! Želám vám krásny víkend ((: