Ak si spomenieš - dočasne pozastavené

|miles|

Ani si nepamätám, ako som sa ocitol v nemocnici. Pred sebou som mal nočný les, dievča s čiernymi vlasmi, potom akúsi ryšovlásku so sympatickým chlapcom a záchranárov v reflexných bundách. Postavy naokolo mňa sa hmýrili ako mravce v mravenisku, hlasy prichádzali a odchádzali, no nedokázal som ich vnímať na sto percent.

Horko-ťažko som sa posadil na kovovej posteli a začal skúmať okolie. Bol som si istý, že som v nemocnici. Vedľa mňa bola ešte jedna posteľ, tá však bola prázdna. Nočný stolík som mal zaprataný jedlom a rôznymi pozdravmi s nápismi ako Uzdrav sa!, Nech je ti čo najskôr lepšie! a podobne. Očami som si prezeral izbu a snažil sa nevnímať to, že som sa cítil ako po fatálnej chľastačke. Sahara v krku, telo stuhnuté ako kameň, žalúdok úplne stiahnutý...

„Á, už si hore," ozval sa pri mne ženský spevavý hlas patriaci sestričke. „Tvoji rodičia a kamaráti už boli zvedaví, kedy sa konečne preberieš. Bol to naozaj dlhý spánok – doktor začal vtipkovať, že si sa rozhodol hibernovať," zasmiala sa, aby prerušila ťaživú atmosféru. Mala naozaj pekný úsmev. Vlastne, celá bola veľmi pekná. Mohla mať tesne po skončení školy. Biele oblečenie jej žiarilo na čokoládovej pokožke a divoké kučery jej vyčnievali na všetky svetové strany. Mnohí by jej účes považovali za chaotický, no mne sa páčil.

Na mojej tvári sa nezračil ani náznak úsmevu, ale i tak som jej bol vďačný za to, že sa ma snažila rozveseliť.

„Och, to bol naozaj trápny vtip. Prepáč," pousmiala sa zahanbene Keelin, ako písalo na jej menovke. „Chápem, že teraz asi nemáš náladu na smiech, ale mal by si to skúsiť. Veď ako sa vraví, smiech je najlepšia medicína."

Naozaj som nemal náladu smiať sa. Nemal som náladu na nič.

„Ako ti je?" spýtala sa, keď som sa k jej predchádzajúcej poznámke nijako nevyjadril. Z jej hlasu bolo cítiť pravý nefalšovaný záujem. Alebo len bola dobrá herečka? Veď je to predsa jej práca, chodiť z izby do izby a pýtať sa pacientov, ako sa cítia.

„Hrozne," zachrapčal som a načiahol sa po vodu na stole.

„Počkaj, nechaj tak," povedala Keelin s úsmevom a podala mi ju. Perami som sa dotkol chladného pohára a vylial do seba jeho obsah. „Je pochopiteľné, že sa cítiš pod psa. Ak mám byť úprimná, inú odpoveď som ani nečakala," zachichotala sa. Týmto hrejivým smiechom mi niekoho pripomenula.

V hlave som mal niekoľko tvárí a mien zmiešaných do jednej machule, avšak ani jedno z nich som nevidel samostatne. Prečo si nedokážem vybaviť, komu patrí podobný zvonivý smiech? A prečo si vôbec nedokážem spomenúť na to, kto som ja sám?

„Čo sa stalo?" vychrstol som zo seba pálčivú otázku, ktorá ma na hrudi ťažila ako kameň.

„Mal si autonehodu. Išiel si za kamarátmi na oslavu a cestou si dostal šmyk, pravdepodobne kvôli nejakému zvieraťu. Máš mierny otras mozgu, preto si teraz veľa vecí nepamätáš," vysvetlila mi Keelin. Z neznámych príčin som sa začal cítiť ešte horšie.

„A-ale spomeniem si, však?" zahabkal som.

V izbe nastalo rozpačité ticho. Keelin mierne pootvorila ústa, a potom ich rýchlo zaklapla. Sklopila bradu a s hraným záujmom si začala si prezerať svoje topánky.

„Doktori dúfajú, že áno," zamumlala sotva počuteľne.

„Dúfajú?!"

Tvár som skrivil do divnej grimasy. Znel som priškrtene a piskľavo, ako hlas nejakej pubertiačky.

„Bohužiaľ, pri náraze bola zasiahnutá časť mozgu, ktorá reguluje tvoje spomienky. Trochu sa ti to tam pomiešalo, ak chápeš, čo tým myslím." Nie. Nechápem. „Niektoré útržky sa ti môžu pospájať s inými a podobne."

„To je dosť nahovno," skonštatoval som porazenecky a zamračil sa.

„To teda je," súhlasila sestrička. Ukázala na prázdny pohár v mojich rukách. „Mám ti doliať vodu?"

„Áno, prosím," povedal som tlmene. Uprene som hľadel na to, ako sa sklenený dvojdecák napĺňa priesvitnou tekutinou. Dofrasa.

„V čakárni sú tvoji rodičia, chceš, aby som ich zavolal dnu?" opýtala sa Keelin a opäť mi podávala vodu. Nebudem klamať – spanikáril som. Človeče, veď ani neviem ich mená. NEPAMATÁM SI ANI SVOJE MENO.

Vydralo sa zo mňa krátke ehm. Chytil som sa pohára ako záchranného kolesa. Tento raz som pil dlhými pomalými dúškami.

„Bude to v poriadku, Miles, nemusíš sa báť." Miles.

Miles. To je moje meno.

Pousmial som sa pri fakte, že som sa dostal k prvému kúsku z mojej skladačky.

Tých päť písmen som opakoval tak dlho, až prestali dávali význam.

„Tak dobre, môžu prísť dnu," súhlasil som napokon a unavené oči uprel na dvere. Drahý bože, nech to je čo najskôr za mnou.

| | | | | |

Zdravím!

Všimla som si, že zopár z vás číta tento príbeh a vzhľadom na to, že sú teraz tie "prázdniny" a ja nemám čo robiť (mám zopár vecí do školy, ale nejako sa na ne necítim, haha), preto som sa rozhodla, že dnes dopíšem a publikujem túto kapitolu.

Ako ste možno postrehli, jednotlivé kapitoly sú obsahovo menšie ako pri iných mojich dielach. Plánujem to takto i dodržiavať, tak snáď vám to neprekáža.

Neviem však povedať, ako to bude s pravidelnosťou publikovania, keďže prvoradá je pre mňa stále story SHE, SNIPER; ktorú by som chcela v nasledujúce mesiace dopísať (po takmer 3 rokoch!!!).

Toľko k tomu;

Buďte zdraví a opatrní.