Ak si spomenieš - dočasne pozastavené

|miles|

„Hej, Miles," ozval sa hlas môjho najlepšieho priateľa, hneď, ako som prijal hovor. „Kde dočerta si? Všetci tu už dávno sú."

„Ja viem, viem, prepáč," zamrmlal som ospravedlňujúco. Začal som zvažovať, či je dobrý nápad priznať sa s tým, čo sa stalo. „Ehm..vieš...bol tu len menší problém s alkoholom, ale o všetko som sa postaral," utrúsil som vecne a vrhol nervózny pohľad do spätného zrkadla. Ak by ma teraz zastavili poliši..bolo by po mne.

Čo by som im asi tak povedal?

„No, viete, páni policajti, tie fľaše od alkoholu, ktoré sú v kufri, to nič nie je. Je v nich len čistá voda, verte mi. A nie, vôbec sa nechystám na chľastačku s neplnoletými kamošmi v lese. Kdeže. Ja taký nie som, naozaj. Som slušný chlapec. Len moji kamaráti radi pijú. Vtedy, keď majú narodeniny a vtedy, keď ich nemajú."

Nad svojou vymyslenou odpoveďou som sa musel pousmiať. Je to vlastne aj celkom pravda.

Som slušný chlapec. Známky mám naozaj výborné, pohybujem sa medzi jednotkami a dvojkami. Nefajčím a nedrogujem a čo sa alkoholu týka, pijem málo.

Ale dnešok? Ten treba poriadne osláviť! Sú to jej narodeniny a ona si zaslúži najlepšiu oslavu sedemnástky, aká kedy existovala.

„Tak to dúfam, kamoš, lebo Valerie už začína byť nervózna. Vraj sa prišla zabaviť a nie sedieť pri táborisku ako šesťročná," referoval Thomas. Na malý moment sa odmlčal, potom ešte dodal: „Niekedy býva naozaj otravná." Jeho slová vyzneli, akoby ich hovoril úplne iný človek. Vôbec sa to nepodobalo na Tomov hlas.

Pripomenulo mi to časy, keď ho rodičia karhali a nútili, aby sa priznal k tomu, čo znova vyparatil. Znel rovnako ako vtedy, keď hovoril niečo, čo v skutočnosti povedať nechcel. Ale prečo by o Valerie hovoril to, čo si nemyslí?

Zaoberať sa myšlienkou na zvláštny tón hlasu kamaráta mi pripadalo hlúpe, tak som radšej venoval plnú pozornosť ceste.

„Všetko okej?" zaznelo znova na druhej strane telefónu. Uvedomil som si, že moje zamyslenie trvalo dlhšie, ako som predpoklad, a preto som ani prepočul Tomovu otázku.

„Uhm, čo?" opýtal som sa a vrátil sa naspäť do reality.

„Pýtal som sa, či si v pohode," zopakoval Tom.

„Hej, som, len...," stíchol som. Nechcel som vyznieť idiot a pýtať sa ho, aký má v skutočnosti názor na Valerie, tak som radšej ostal ticho.

„Len čo?" naliehal kamarát.

„Nič. Už musím končiť, som skoro na mieste," zahováral som, ako sa dalo. Telefón som zložil skôr, ako ma kamarát podrobil nechcenému vypočúvaniu.

Zapol som rádio. Ticho mi liezlo na nervy.

V rádiu hrali samé slaďáky, preto som ostal celý natešený, keď som našiel niečo počúvateľné. Novodobá hitovka In My Head sa zdala byť perfektnou voľbou pre nočnú jazdu.

Prstami som začal poklepkávať po volante. Nemám náladu na pesničky o láske. Samozrejme, svoju frajerku ľúbim, je to skvelá baba, ale v poslednom čase to medzi nami neklape. Jej kecy mi občas lezú na nervy. Niekedy sa fakt správa ako dieťa. Romy vraví, že si to nemám všímať, vraj to, kým bola predtým, ako so mnou začala chodiť, nezmení.

Ach, Romy. Čo by som bez teba robil?

Pred očami sa mi zjavila jej vážna tvár a čierne havranie vlasy s ofinou. Takýto zostrih jej pristane, vyzerá tak trochu ako Kleopatra. A je aj rovnako krásna. Možno ešte krajšia...

Opäť som sa nechal uniesť myšlienkami. Preto som takmer ani nestihol zareagovať, keď sa mi v strede cesty objavila srnka. Čosi v mozgu mi rýchlo dalo signál, že sa tejto prekážke treba vyhnúť.

Prudko som stočil volant doľava a šliapol na brzdu. O tri sekundy na to som pocítil tvrdý náraz.

Mojím telom myklo dopredu, ale bezpečnostný pás ma stiahol naspäť k sedadlu. Hlava mi však spadla na volant. V ušiach mi zaznel zvuk podobný rozbíjaniu skla.

Svet sa mi zakrútil a napriek tomu, že som necítil žiadnu bolesť, prestal som vnímať...