Bohyňa bleskov a kovu (sk)

10

Takže mladá dáma sa predo mnou schováva. Nech sa len schováva ja ju nájdem. Nech sa schováva kde len chce. Môže si myslieť, že sa predo mnou schová. Ale pravda je iná. Poznám ju dosť dobre. Síce aj keď sa jej už darí dva roky schovávať. Ale teraz ju už na sto percent nájdem. Som si tým istá.

"Sharon. Potrebujem od teba aby si skúsila nájsť náš projekt. Myslím si, že sa schováva práve tam."

"Neboj Samantha. Keď ju nájdem tak ju dovediem späť do Madripooru." povedala Sharon cez telefón. "Momentálne s tebou nemôžem telefonovať. Lebo idem do strediska avengers sa niečo opýtať kapitána. Potom sa ti ozvem." Zložila som telefón a šla sa pozrieť na Lucasa ako sa mu darí po experimente.

Vošla som do miestnosti kde bola jedna presklená stena. Videla som ako sa na mňa pozerá keď som vošla. Sedel opretý o stenu a ruky mal okolo hrude akoby sa mu zle dýchalo. Podišla som ku sklu a položila si naň hlavu spolu s jednou rukou. Tú som si dala nad hlavu a usmiala sa. Ďalší z experimentov sa mi podaril. Obklopila ma eufória. Robenie experimentov bola moja droga. Samozrejme, že aj na seba som spravila jeden ktorý mi umožnil čítať druhým mysle ale zároveň aj vytváranie ilúzií v ich mysliach. Videla som ako sa posunul ešte ďalej odo mňa. Akoby som mu dokázala ublížiť aj keď som za sklom. Môj úsmev sa zväčšil.

"Ale pozrime sa náš malý chudáčik sa ma bojí?" povedala som.

"A mal by sa aj čoho báť... " pomaly som sa dotiahla od skla a začala popri ňom kráčať. Moja ruka sa dotýkala skla a pozorovala som ho aká bude jeho reakcia.

"... Toho, že ju nájdem a budem jej robiť to čo som jej robila. Budem ju mučiť, budem na nej experimentovať a ešte to, že ju pomaly zlomím tak, že nebude vedieť čo je správne." Posledné slová som hovorila pomaly a nakoniec som sa zachichotala.

Bolo vidieť, že ho to nahnevalo. Rýchlo sa postavil a utekal ku sklu s rukou ktorá horela. Keď sa mu ruka stretla so sklom tak to nič nespravilo. Zaznel iba dunivý zvuk ktorý sa niesol tichom. Zjavne si myslel, že sa dokáže odtiaľ dostať alebo ma vystrašiť. Ach jaj môj malý braček by si mal uvedomiť, že na mňa nemá.

"Ak jej ešte raz ublížiš. Tak ťa zničím. Jedného dňa ťa zničím a ja budem ten kto sa bude smiať." Bolo vidieť aký bol nahnevaný.

"Uuuuu niekto sa mi tu vyhráža. Vieš ty čo. Ja som tu a ty si tam. Takže mi nič nemôžeš spraviť." Oprela som sa o stenu a začala si čistiť nechty. Stál za sklom a jeho zelené oči pozorovali každý môj pohyb. Tak veľmi sa na ňu podobal.

"Zjavne sa ti nedarí ju nájsť. Hmmm. Určite sa schováva a plánuje ako zničí teba a Sharon." Teraz sa oň pousmial. Odrazila som sa od steny a moja ruka sa stretla so sklom. Zvuk sa niesol celou miestnosťou. Jeho trhlo a spravil štyri kroky späť.

"Tsk. Myslíš si, že ma dokáže zničiť. Nemyslím si. Ale keď sa teraz tak dobre schováva ako padavka tak si určite našla nejakých ľudí na ktorých jej záleží tak....." Už iba keď nad tým pomyslím mám z toho dobrý pocit. ".... tak sa budem vyhrážať ich životmi." Pozrela som sa naňho a do očí mi spadol prameň vlasov. Na jeho tvár padol strach až zbledol a celý sa triasol od strachu. Upravila som si prameň hnedých vlasov čo mi spadol do očí a pozerala sa na neho ešte dobrých pár minút. Po čase som sa pobrala na odchod. Keď som bola pri dverách tak som sa posledný krát na neho pozrela a zatvorila dvere.

~Sharon~

Stála som pred bránou. Ešte som tu nebola a túžila som niečo zistiť a ešte som mala v pláne zobrať jeden dôležitý dokument. Chcela som zistiť kde sa schováva naša malá nájomná vrahyňa. Prešla som ňou a namierila si to do Samovej kancelárie.