Tokyo Drift

30.

Kayt pov.:

            Pozerala som sa na ňu s údivom. „Smiem sa ťa niečo spýtať?“ odvrátila hlavu od zeme s prosebným pohľadom. „Jasné, čo presne chceš vedieť?“ spýtala som sa jej a položila som jej ruku na rameno. „Má sa dobre?“ Hmm, myslí teraz Jungkooka alebo niekoho iného? „Myslíš Jungkook?“ „Áno. Je to už dlhé roky čo som ho nevidela. Bože...ani som nedúfala že by som ho ešte niekedy aj mohla vidieť, alebo o ňom od niekoho počuť.“ Začala plakať, ale mala úsmev na tvári. Pohladila som ju po hlave a z vrecka som jej podala servítku, ktorú som si zobrala od Mingiho keď som jedla u neho v izbe. „Ďakujem.“ Povedala a začala smrkať do vreckovky. „Odkiaľ vlastne poznáš Jungkooka?“ „Ouu, prepáč. Ja som sa ti ani nepredstavila. Som Jeon Saylin, som... Jungkookova staršia setra.“ Tak to ma podrž!!! Tomuto mám akože veriť? „Počkať! Takže tá fotka, ktorú mal Jungkook v šuplíku v autodielni... to si bola ty?!“ „Ouuu...myslíš túto fotku?“ ukázala mi prívesok v ktorom bola fotka jej a Jungkooka s ich otcom. „A-ano, presne táto.“ Ostala som omámená. Znova som si ju začala obzerať. „Bože...tak mi chýba.“ Povedala som a jemne na moju ruku mi spadla slza. Saylin ma objala a pomaly začala vstávať z lavičky. „Tak poď. Potrebuješ si dať sprchu a nejaké nové veci. Vyzeráš ako bezdomovec.“ Pozrela som sa na seba a znova na ňu a začali sme sa obe smiať. Pomohla mi vstať z lavičky a pobrali sme sa naspäť do toho hrozného domu.

            Keď sme prišli do vnútra, tak už v tej miestnosti sedeli len štyria chalani. Jeden z nich bol Mingi. Chalani sa postavili a pozdravili Saylin. „Chlapci, poprosím vás aby ste ju už nechali na pokoji! Ak sa jej ešte niekto dotkne, dolámem vám ruky.“ Oni len ako šteniatka prikývli a znova si sadli na svoje miesta. „A to isté platí aj pre tých zbabelcov čo sa schovali do izieb!“ toto zvolala na celé dom aby to počuli aj ostatný. „Tak poď, dám ti nejaké šaty nech sa dáš dokopy.“ Ja už som sa len pozrela na Mingiho s úsmevom na tvári a on na mňa tiež. Stále to však neznamená pre nás žiadne víťazstvo. Už zostáva len jedna hodina na to, kým si po mňa prídu. Len myšlienka na to mi kazí celú náladu. Spolu so Saylin sme sa pobrali ku nej do izby, kde si začala prehrabávať skriňu. Ja som si zatiaľ sadla na sedačku a obzerala som si jej izbu. Má podobný vkus ako Jungkook. Vlastne on žiadny nemá, pretože viacej spáva v aute alebo v autodielni. Oprela som sa o sedačku a začali sa mi pred očami premietať spomienky. Hlavne tá, keď som prví krát stretla Jungkooka.

Time back: 

            „Závodná dráha po skúškach. Vrazila som do jedného šikmookého chalana. Bol to pre mňa úplne neznámi typek. V ten večer som spadla na zem a on sa ani neuráčil otočiť sa a ospravedlniť sa. Radšej nastúpil do svojho auta a odišiel preč. Presne si spomínam ako to bolo a aj čo mal na sebe.“

Teraz už však viem, kto to je. Je to môj Jungkook. Možno to bol osud že sme sa znova stretli potom v Tokiu. Z premýšľania nad ním ma však z myšlienok odvrátila Saylin. „Na, toto ti bude dobré. Keď sa osprchuješ a dáš dokopy, tak prídi dole. Ja zatiaľ pochytám chalanov po dome.“ Usmiala sa a položila mi veci vedľa na druhú sedačku. Zavrela za sebou dvere a ostala som tam sama. Zobrala som si veci zo sebou a vošla som do veľkej kúpeľne, kde som si dala rýchlu teplú sprchu a dala sa dokopy. Mala som na sebe jemne čipkovaný croptop a čierne nohavice:

            Pomaly som sa pobrala dole schodmi. Po ceste som stretla však typka, ktorý mi dneska strelil facku. Chvíľku na mňa pozrela a keď myslím že pozeral, tak si ma prečesával od hora dole. Ako keby videl inú osobu. Videla som na ňom že chce niečo povedať, no zdola sa ozvala Saylin a obaja sme museli ísť dole. Necítila som sa ani trochu komfortne, už len kvôli tomu, že som bola stále braná ako zajatkyňa. Prišla som znova do veľkej miestnosti ako pred tým. Už tam ale sedeli všetci, dokonca aj taký, ktorý tam ešte ani predtým neboli. Saylin mi ukázala nech si sadnem vedľa nej. Ja som prikývla a s malou dušičkou som si sadla na gauč ku nej. Mingi si to všimol a aby som sa necítila zle, tak si presadol ku mne a položil mi ruku na koleno. „Takže chlapci. Keď dneska došlo k tomu čomu došlo, rozhodla som sa vás sem zavolať aby sme prebrali čo sa bude aktuálne teraz diať. Máme na to asi iba 10 minút kým tu niekto nedorazí.“ Počkať, kým tu niekto nedorazí?!! Pozrela som sa na hodinky a za 20 minút by mala nastať v tomto dome katastrofa. Bože a ja tu len tak sedím a nič s tým nerobím. Mohla som tušiť že sa to nejako dozvedia. A aj som to vedela, no od vtedy som nemala možnosť kontaktovať mojich priateľov. Dúfam že to Mingi urobil za mňa. „Musíme sa pripraviť a privítať našich hostí. Ale nebudeme bojovať. Budeme sa snažiť to s nimi prediskutovať.“ Pozrela sa na mňa a usmiala sa. „Kayt. Viem že by ťa tu Jungkook nenechal len tak, a viem aj, že on dlho nevydrží byť v kľude. Preto mám jeden nápad, ale musíš s nami spolupracovať, inak to skonči zo zbytočnou stratou životov. Rozumieš?“ ja som len prikývla. „Čo máš teda v pláne?“ „Chlapci ktorých vyberiem pôjdu s tebou a pôjdeš hneď teraz nájsť svojich kamarátov a rodinu. Povieš im to čo som povedala aj ja tebe.“ „Ale čo ak mi nebudú veriť?“ „Kayt, si ich rodina. Oni by mali vedieť kedy hovoríš pravdu. A mal by to vedieť hlavne Jungkook. A ak to nebude fungovať, tak sa snaž aspoň získať ten spis.“ Pozreli sme si priamo do oči a potom som sa pozrela na Mingiho, ktorý mal tiež z toho všetkého obavy ako ja. Saylin teda vybrala 5 chalanov, z čoho jeden z nich bol Mingi, druhý bol ten čo mi vrazil, tretí ten čo ho zatavil aby mi viac neublížil a ostatných som ešte pred tým nevidela. Nasadli sme do aut a vybrali sme sa na miesto kde by sa moja rodina mala nachádzať. Na letisku asi 15km od ich domu.           

Po dlllllhej dlllllhej dobe je tu vonku nová časť. Hneď dneska dám vonku aj ďalšiu. Tak sa máte na čo tešiť. ❤️❤️ A čo myslíte, ako to nakoniec dopadne? Svoj verdikt dajte do komentáru. Som zvedavá čo sa v tých vašich hlavách odohráva keď tento príbeh čítate. 💜💜💜