Súhvezdie

Sklamanie

Elixíry boli naša posledná hodina, no a ešte po tej extra hodine už som ich mala akurát tak dosť. Keďže ešte bolo pred večerou odišla som do knižnice začať robiť na tej práci.

"Môžem si prisadnúť?" opýtal sa ma Mattheo s plnými rukami kníh.

"Určite. Aj ty si po škole?"

"Nie ale mám sa niečo naučiť a vôbec mi to nejde. Počul som čo ste vyviedli Snapovi. Myslel som si že budeš slušňačka."

"No čo môžem povedať, snáď len že, prvý dojem väčšinou klame."

"Dobre to som si zaslúžil," zasmial sa.

"Ja viem že hej. Čo to máš za učenie?"

"Z elixírov."

"Chceš pomôcť?"

"Neuraz sa Any ale si iba prváčka." 

"Urazím sa, ukáž. To myslíš vážne? Myslela som že druhý ročník bude nejaký ťažší." 

"O čom to hovoríš? Tomu nemôžeš rozumieť."

"Mám nápad. Stavíš sa so mnou že ťa to teraz naučím a ty z toho dostaneš dobrú známku."

"Čo sa stane ak vyhráš?"

"Ukážeš mi tu nejaké miesto ktoré je niečím zvláštne? Nepoznám to tu ešte veľmi."

"Tak dobre, ale ak prehráš urobíš čokoľvek čo ti poviem. Môže byť."

"Fajn," podali sme si ruky na znak dohody a ja som mu to začala vysvetľovať.

S náskokom vďaka čítaniu v Manore som teraz mohla čítať knihy pre staršie ročníky a preto som bola schopná ho to jednoducho naučiť. Teda až tak jednoduché to nebolo keďže sme sa odtiaľ dostali až keď už bol čas na večeru.

"Pripravený prehrať?" opýtala som sa Matthea, druhý deň, na raňajkách.

"Zabudni," usmial sa sebavedomo.

"No uvidíme."

Bola som si istá že som ho to naučila, na hodinu lietania som tak odišla úplne pokojná. Podľa môjho skromného názoru mi lietanie celkom išlo. Najlepší z nás bol ale Harry ktorý sa stal najmladším stíhačom.

"Any poď ku nám," zavolala ma Dia keď som sa len tak, počas voľna, prechádzala.

"Ahojte."

"Ahoj, toto sú moji priatelia, Hermiona, Harry a Ron," predstavila mi trojicu chrabromilčanov, Dia.

"Ahoj Any rada ťa opäť vidím," pozdravila sa mi Hermiona.

"Aj ja teba."

"Tvoj bol ten nápad s tou modrou farbou v Snapovom šampóne, však?" opýtal sa ma Ron.

"Áno."

"To bolo vážne super," zasmial sa Harry.

"No rada som vás spoznala ale musím už ísť, ahojte," rozlúčila som sa keď som videla Matthea a vedela som že už ma po elixíroch.

"Tak," pribehla som k nemu.

"Kde si sa tu vzala?"

"To je jedno. Ako to dopadlo?"

"Ako som vravel. Ale nič si z toho nerob Any, na prváčku si aj tak dobrá."

"Nerozumiem tomu, bola som si istá."

"Je to v pohode Any, a na tú stávku zabudni. Mám hodinu tak sa uvidíme potom. Ahoj."

Zostala som tam stáť prekvapená ale nakoniec sa cez to preniesla a odišla som na elixíry. Na hodine som skoro vôbec nedávala pozor a tak keď si ma po hodine Snape zavolal k sebe bála som sa že si to všimol a chce mi dať trest. 

"Slečna Blacková, pán Riddle sa mi pochválil že ste mu s prípravou na dnešnú hodinu pomáhala vy," povedal mi.

"Áno, mrzí ma to, neviem čo som si myslela," povedala som sklamane.

"O čom to hovoríte?"

"No nenaučila som ho to."

"Akože nie, bol najlepší z celej triedy." 

"Čože? Ale ja som myslela." 

"Je mi jedno čo ste si myslela. Zavolal som vás aby som vás pochválil a oznámil vám že Slizolinu dávam desať bodov."

"Ďakujem pán profesor."

"Môžete ísť a s tým doučovaním by ste mohla pokračovať." 

Odišla som z triedy a vybrala sa na obed ale nesadla som si k Mattheovi ako vždy. Nechápala som prečo ma oklamal, prečo mi tvrdil že som sa mýlila. Myslela som že by sme mohli byť priatelia ale priveľmi som sa v ňom sklamala. Ignorovala som ho aj po zvyšok dňa a po vyučovaní som sa vydala prejsť okolo hradu.

"Ahoj Any," pribehol ku mne Harry.   

"Ahoj, čo tu robíš?"

"Prechádzam sa, ty?" 

"Podobne. Počuj Harry nepoznáš tu nejaké pekné miesto?" 

"Náhodou áno."

"Zoberieš ma tam?"

"Nasleduj ma."

Nešli sme ani veľmi dlho a ocitli sme sa na pri jazere ale na opačnej strane ako som zvyčajne chodievala. Bolo to veľmi tiché miesto, bez ľudí a jediné čo bolo počuť boli iba zvuky prírody.

"Našiel som to tu úplnou náhodou, ale je to tu pekné." 

"Naozaj je, ďakujem Harry."

S Harrym sme tam len tak sedeli a rozprávali sa, prišiel mi ako fajn kamarát. Ani sme si nevšimli a už sa pomaly ztiemavalo. Vybrali sme sa teda rýchlo na večeru. Ešte stále som bola na Matthea nahnevaná a tak som si sadla k svojmu bratovi, na opačnú stranu.

"Any počkaj," pribehol ku mne Mattheo keď som bola na ceste do klubovne.

"Čo chceš," opýtala som sa odmerane

"Spravil som niečo? Prečo sa mi od obeda vyhýbaš?"

"Myslíš že neviem že si ma oklamal? Čo si si myslel?!"

"Prepáč. Asi mám len príliš veľké ego aby som si priznal že má porazilo dievča, ešte k tomu o rok mladšie." 

"Čau," vybrala som sa na odchod.

"Nie počkaj," chytil ma za ruku, "prosím. Čo tá stávka vyhrala si." 

"Neboj sa, už mi to pekné miesto ukázal Harry." 

"Prosím."

"Fajn," vzdala som sa.

Mattheo ma zaviedol do astronomickej veže, je pravda že som tam ešte nebola iba som o nej počula. Bolo tam naozaj pekne a zvlášť v noci.

"Chodím tu každý večer."

"Čo tu robíš?"

 "Rozmýšľam, relaxujem, pozorujem. Fascinujú ma hviezdy."

"Ja som im nikdy nerozumela."

Ako sme tak stáli pri zábradlí a sledovali hviezdy, Mattheo sa postavil za mňa, zodvihol mi ruku a ukazoval mi rôzne súhvezdia na oblohe. Aj keď som nechcela musela som si priznať že to bol naozaj dobrý kamarát.