Navždy sestrou mafiána

1.

Stojím pred zrkadlom a pozerám sa na svoj obraz. Pozerám sa na osobu, ktorá musí byť silná.
Nikdy by som pred rokom nepovedala, v akej situácii sa dnes ocitnem a čo sa stane do roka.
Život som mala krásny a s mojou mamou sme si boli veľmi blízke. Moja mama mi bola ako sestra, ktorú som nikdy nemala. Zastúpila oboch rodičov, pretože otca som nikdy nepoznala. Od narodenia ma vychovávala iba mama a nikdy sme o otcovi nehovorili. Mama nechcela aby som o ňom vedela. Povedala mi, že ten človek nie je dôležitý a bude lepšie keď to nebudem vedieť. Zo začiatku som bola na mamu nahnevaná, veď každé dieťa ma právo vedieť o oboch svojich rodičoch všetko, ale časom som na to prestala myslieť, keďže mi mama nahrádzala aj otca. Nikdy mi nič nechýbalo a preto som na to zabudla. Jediné čo som o svojom otcovi vedela bolo, že má hnedé oči, takmer čierne. To som totiž po ňom zdedila.

Dnes to ľutujem a veľmi. Vo svojich dvadsiatichdvoch rokoch som sa stala sirotou a neostala mi žiadna rodina, žiadny starý rodičia, nikto. Teraz sa môžem spoľahnúť len sama na seba. Jediný kto mi je momentálne oporou je moja najlepšia kamarátka Alica. Ostala mi tu len ona.
Pred pol rokom mame diagnostikovali rakovinu prsníka a potom sa to už len zhoršovalo. Nepomáhali ani chemoterapie a žiadna liečba nezaberala. Rakovina si vzala mamu vo veľmi rýchlom čase. Na naliehanie mojej mamy som stihla dokončiť bakalársky stupeň. Síce som to pritom strese a starosti o mamu mala ťažké, zvládla som to. Moja mama mi verila a chcela aby som to dokončila pre ňu. Preto som to nevzdala. Ukončila som odbor pedagogika anglického jazyka, nakoľko zbožňujem štúdium jazykov. Niečo ma na tom odjakživa fascinovalo a preto som sa rozhodla zvoliť si tento odbor.
Niekto zrazu zazvoní a ja sa poberiem k dverám. Otvorím ich a v nich stojí moja najlepšia priateľka.

,,Ahoj Simi, ešte raz úprimnú sústrasť," vraví so smútkom v hlase.
,,Ďakujem Ali," odpoviem a objimem ju. Jedna slza si našla cestu von a to som si myslela, že mi už žiadna neostala, že som všetky vyčerpala.
,,Poď, pôjdeme, už je najvyšší čas," chytím ma za ruku a vedie ma k autu. Nasadneme do auta a vyštartujeme na cintorín.

Našťastie má Alica auto a v poslednom čase ma vozila všade, kam som potrebovala. Ja som si auto nestihla kúpiť, chcela som až keď ukončím školu, spravila som si iba vodičský preukaz opäť vďaka mojej mame. Ďakujem ti mami! Dnes by som si to už nemohla dovoliť. Všetky výdavky za lieky a mamine liečenie, dlhé mesiace na PN spôsobili, že náš byt je v exekúcii a ja sa musím do dvoch týždňov vysťahovať. Skoro všetky peniaze som dala na mamin pohreb. Niečo mi ešte ostalo, ale nevydrží to na dlho. Alica sa ponúkla, že istý čas môžem bývať u jej rodičov, ale to nie je nadlho. Podala som si už žiadosti o prácu, ale zatiaľ sa nikto neozval. V tejto dobe bez praxe je ťažké nájsť si zamestnanie.

Pohreb prebehol ako každý iný, nie že by som bola na veľa pohreboch, ale na tých, ktorých som bola s tými to môžem porovnávať.
Večer som padla do postele a ani neviem ako od vyčerpania som zaspala.

Je tu môj druh príbeh trošku z iného sveta, sveta mafie. Snáď sa Vám bude páčiť. ❤️
Čo zatiaľ hovoríte na prvú časť?