Navždy sestrou mafiána

17.

Poberieme sa ruka v ruke pomaly k domu a na terase čakajú nejaký traja muži. Jeden z nich je mi veľmi povedomí. Bože to je ten, ktorý ma chcel znásilniť. Enrico stuhne a pozrie sa na mňa s ospravedlnujúcim pohľadom. Čo sa to dopekla deje? Skryjem sa za neho, pretože sa bojím. Neviem čo mám čakať, čo sa stane. Z tých mužov vyžaruje chlad a nenávisť.

,,Nezdvíhaš mobil," povie ten chlap. Oni sa poznajú?
,,Povie mi niekto čo sa tu deje?" spýtam sa. Stále behajú očami po sebe Enrico a tí muži. Pozná ich, vidím to na ňom. Chytá ma panika, niečo mi našepkáva, že odpoveď, ktorú dostanem ma raní.

,,Tvoj otec zúri, neozývaš sa a nevieme čo sa deje. To čo si urobil minule sa mu vôbec nepáčilo, je to tvoj otec, ale rozkazy platia aj pre teba," nakloní sa na mňa a pokračuje, ,,no čo, aj si ju dostal?" ukáže hlavou na mňa a vyškiera sa na neho.

,,Zavri si hubu Mario, do toho ta nič," zatne sánku a ruky dá v päsť až mu obelievajú hánky.

,,Bože čo sa tu dopekla deje? Enrico ty ho poznáš?" mlčí.
,,Tak mi do riti odpovedz!" zhúknem na neho až ho mykne.
,,Áno," smutne odpovie. ,,Poznám."
,,Nie , nie, nie ty si ma uniesol?" začnú sa mi tlačiť slzy do očí. Stále nemôžem tomu uveriť, ako mi mojol niečo takéto urobiť. Ozaj si mysli, že som taká sprostá a naivná?
,,Hovor!" zvriesknem a podídem k nemu bližšie. Pravda je krutá a tú pravdu mu vidím v očiach.

,,Zlato, ja ti to -," nestihne dopovedať pretože mu strelím facku. Takú silnú až ma zaštípe ruka. Dobre mu tak, hajzlovi.
,,Už viac na mňa nehovor, my dvaja sme spolu skončili, chcem ísť za bratom a to hneď, rozumieš?" celý čas mu pozerám do očí a dúfam, že to pochopil, že ma ranil a to mu neodpustím, nikdy.

Ja hlupaňa som mi verila. Doverovala som mi vo všetkom, vyhnala som mu lásku a on to takto pošliapal. Nikdy v živote mi nikto tak neublížil ako on, nikdy!

,,Tvoj otec sa ti snažil dovolať, o hodinu príde jej brat na stretnutie a chcú aby si tam bol aj ty a táto štetka," hovorí Mario a vyškiera sa. Zrazu sa k nemu otočí Enrico a začne ho biť. Päsťami ho udiera do tváre a kope ho. Musia k nemu podísť ďalší dvaja chlapy aby ho odtrhli od neho.

,,Už viac o nej takto nehovor je ti to jasné?" ukáže na neho prstom a ten druhý prikývne.

Páčilo sa mi ako sa ma zastal, ale to zistenie, že v skutočnosti som bola iba nejaká hračka na spríjemnenie jeho chvíľ ma zraňuje. Otočím sa a poberiem sa do domu pobaliť. V tom šoku som zabudla, že si nemám čo pobaliť. Nebrala som si žiadny kufor. Dokelu! Prídem do izby a prezlečiem sa do šiat, ktoré mi kúpil Enrico. Keď si na neho spomeniem pichne ma pri srdci.

Enrico

To ako sa na mňa pozerala na ten pohľad do konca života nezabudnem. Bola v ňom bolesť, sklamanie, odpor, zlosť. Bolesť ktorú som jej spôsobil bola tisíckrát horšia ako päsťou medzi oči a to som jej sľúbil, že ju nikdy nezraním. Nikdy jej neublížim. Som rovnaký klamár a podliak ako jej brat.
Vstúpim do izby a uvidím ju sedieť na kraji postele. Má sklonenú hlavu k zemi.

,,Simona prosím nechaj si to vysvetliť," pokúšam sa na ňu hovoriť, ale ona ma tvár v rukách a plače. Nikdy som jej nechcel spôsobiť bolesť, ale opak je pravdou.

,,Nič nehovor, nechcem už nič viac počuť. Klamal si mi a sľúbil si mi, že mi neublížiš. Myslela som si že si iný, ale mýlila som sa. Dnes odídem k bratovi a nikdy v živote ťa nechcem vidieť, nikdy!" zvýši na mňa hlas a pozrie sa mi do očí. Má červené a opuchnuté oči od plakania. V jej pohľade zračím znechutenie, znechutenie zo mňa. Som odporný bastard. Takto to nemalo skončiť.

,,Ľúbim ta," pošepkám a ona na mňa pozrie. Zamrzne. Mlčky na mňa pozerá. Viem že takúto reakciu nečakala. Nečakal, že človek ako ja môže mať city. Veď donedávna som to nevedel ani ja. Až ona mi otvorila oči, vdaka nej som zistil, že aj ja mám nádej na lepší život, že dokážem byť lepším človekom, ale len s ňou po boku. Postaví sa a podíde ku mne.

,,Človek, ktorý ľúbi neklame Enrico, dala som ti všetko, dala som ti seba a ti si to pošliapal. Ranil si ma a to veľmi, to čo si urobil je neodpustiteľné, nikto mi tak neublížil ako ty," odvetí a obíde ma. Obíde ma akoby som tam ani nebol, ako keby som obyčajná vec, ktorá jej prekáža v ceste.

,,Prosím Simona, nerob to," ja jej chytím ruku. Vytrhne mi ju zo zovretia.

,,Odveď ma k bratovi a viac sa ma nedotýkaj," zvolá a ja jej prikývnem. Nemá zmysel ju viac presviedčať. Rozhodla sa a ja to nezmením.

Behom jednej chvíli sa všetko zmenilo. Prezlečiem sa a prejdeme k autu. Nasadneme a mlčky ideme. Tieto posledné dni boli najlepšie v mojim živote. Opäť som sa cítil ako obyčajný človek, ale všetko sa raz skončí. Bohužiaľ ja som chcel aby to skončilo úplne inak. Nie vždy sa stane čo chceme.
Otočím sa na ňu a ona hľadí von oknom.