Navždy sestrou mafiána

2.

Otvorím si schránku s emailami a vidím odpoveď od firmy, v ktorej som si podala žiadosť o práci. Dúfam, že odpoveď bude kladná, pretože mi veľa možností neostáva. Už mi prišlo veľa odmietnutí z dôvodu, že nemám prax. Ale ako mám pokračovať v práci ktoru milujem, keď ma nikto nechce vziať, pretože nemám skúsenosti? Začínam byť z toho znechutená, už mi ostáva iba týždeň a musím sa vysťahovať. Predala som väčšinu nábytku a veci, ktoré nebudem potrebovať. Zo začiatku asi pôjdem k Alici a potom keď budem mať prácu sa presťahujem do nejakého menšieho podnájmu. Už len mať tú prácu.
Kliknem a otvorim poštu, lenže po prečítaní prvých riadkov mi je jasné, aké je ich vyjadrenie.

,,Zase si nedostala miesto?" pýta sa ma Alica.
,,Nie a už nemám veľa času. Nemyslela som si, že to bude také náročné. Bolo mi jasné, že to nepôjde hladko, ale už mesiac si neviem nájsť prácu. Čo budem ďalej robiť?" stresujem.
,,Veď som ti povedala, že môžeš načas ostať u našich. Im to prekážať nebude a medzitým sa niečo nájde. Nesmieš sa hneď vzdávať," povzbudzuje ma.
,,A čo ak nie? Všade chcú tú sprostú prax. Nemáš skúsenosti, nemáš miesto. Kto vymyslel takéto podmienky?" zúrim.
,,Ja viem Sima, ale musíme dúfať, že niečo príde, že sa ti niečo pritrafí, nejaká vážna bomba," treskne rukami a zamrví sa na mieste, akoby som jej išla prezradiť nejaké tajomstvo.
,,Máš pravdu, ak to bude dlho trvať, budem musieť ísť pracovať aj niekde za pokladňu, tie peniaze čo ešte mám mi dlho nevydržia," chytím si tvár do dlaní a smutne vydýchnem.

,,To je tvoj záložný plán? Povedz mi načo si študovala? Hádam si nemyslíš, že ti dovolím s tvojim vzdelaním ísť robiť do supermarketu. To si vyhoď z hlavy," oponuje mi Alica.
,,Myslíš, že ma to teší? Lenže ked to pôjde takto ďalej, nebudem mať na výber," zatvorím počítač a odložím ho na stolík. Áno, ten som si tu zatiaľ nechala. Spolu s vankúšmi, ktorých sedím keď pozerám film na ňom. Televízor som totiž bola nútená predať.
,,Ach Zlatko, rada by som ti pomohla, ale už viac neviem ako," objíme ma Alica.
Zrazu sa postaví a poberie sa k dverám.

,,Ja už idem, keby niečo tak mi zavolaj. Zajtra by sme mohli skočiť na kávu, keď skončím v práci. Alebo na nákupy, to ti zvihne náladu," povie.
,,To zdvihne náladu tebe, dobre vieš že nakupovanie neznášam. A okrem iného musím šetriť peniaze, takže to nehrozí," ukážem na ňu prstom a ona prikývne.
,,Máš pravdu a preto máš o dve tretiny menší šatník ako ja," dá mi bozk na líce, chytí kľučku, otvorí dvere a vyjde von.
,,Ak by si si to rozmyslela, tak mi zavolaj," žmurkne na mňa.
,,V poriadku, pa," pozdravím ju a zavriem dvere.
Otočilm sa a poberiem sa do obývačky. Ešte raz skontrolujem emaili, ale nič.

Postavím sa a prejdem k oknu. Ako tak rozmýšľam, zazvoní mi telefón a ja prejdem k nemu. Hm, neznáme číslo. Možno mi volajú z nejakej pracovnej ponuky, ale takto večer?
,,Prosím," prijmem hovor s nadšením a čakám kým sa niekto ozve.
,,Dobrý večer slečna Hronská," povie človek plynulou angličtinou. Som v šoku a neviem, ako mám reagovať. Povedal moje meno, takže omyl to nebude. Chvíľu zavládne ticho.
,,Dobrý večer, môžem vedieť s kým hovorím?" odvetím mu anglicky naspäť.
,,Samozrejme, som Dario Romano Mancini. Chcel by som sa s Vami zajtra stretnúť a bol by som rád, keby ste si našli na mňa čas. Bolo by to možné?" spýta sa ma so sebavedomým hlasom.
Neznámy človek, anglickým jazykom chce odo mňa stretnutie. Je to správne?
,,Neviem, či je to dobrý nápad," váham.
,,Môžem vedieť prečo? Nechcem od Vás nič iba pár minút vášho času," odvetí.
Chvíľu premýšľam, možno má pravdu, pár minút ma nezabije a popravde aj tak nemám nič na práci.
,,V poriadku. Kde sa chcete stretnúť?" prehodím s kamenným výrazom. Nadiktuje mi adresu s názov kaviarne.
,,Teším sa na naše stretnutie," utrúsi s zloží telefón.

Možno by som si mala vziať ako môj štít Alicu. Lenže ten chlap chce hovoriť som mnou. Čo ak sa v jej prítomnosti nič nedozviem?
,,Naber odvahu Simona a nebuď srab," vravím si popod nos.