Navždy sestrou mafiána

35.

Simona

Ostré svetlo ma nútilo otvoriť oči. Najprv som sa snažila prispôsobiť zrak svetlu, párkrát som zažmurkala až si oči naň úplne privykli.

Rozhliadla som sa po okolí a vtedy som si uvedomila, že som v nemocnici, že ležím na posteli.

Pozrela som sa za seba a videla som ako mi do tela cez hadičky tečie nejaká tekutina. Trošku som sa pohla a zacítila som ostrú bolesť na stehna. Nadvihla som plachtu a všimla som si, že ho mám obviazané.

Pohyb upútal osobu, ktorú som zrela až teraz, osobu ktorá sedela na stoličke vedľa mojej postele.

,,Prebrala si sa, ako sa cítiš?" bola prvá otázka, ktorá vyšla z Dariovych úst.

,,Bolí ma hlava a aj noha. Čo sa stalo? Ako som sa sem dostala?" spýtala som sa Daria a ten ma celý čas držal za ruku usmievajúc sa na mňa. V miestnosti okrem nás dvoch nikto nebol. Zrazu som si spomenula na Enrica.

,,Je Enrico v poriadku?" otočila som sa viac na Daria a so strachom som čakala na jeho odpoveď. Dúfam, že sa mu nič nestalo, že je v poriadku, nezvládla by som keby som ho stratila.

,,Áno, je vonku a čaká kým sa preberieš," hladkal ma po ruke a všimla som si jeho zaslzené oči. Nikdy by som si nemyslela že veľký mafián, sám Dario Romano Mancini má nejaké cíti, ale ľudia sa menia, každý sa môže zmeniť a vždy je to kvôli človeku, na ktorom im naozaj záleží.

V tom momente som si uvedomila, že mám brata, ktorý bude pri mne stáť vždy, keď to budem potrebovať. Roztvorila som náruč a objala ho. On mi objatie opätoval a chvíľu sme tak zotrvali. Stlačil nejaký gombík nad mojou hlavou, ktorý som si všimla až teraz.

,,Zavolal som doktora nech ťa skontroluje," pohľadil ma po hlave a usmial sa.

Dnu vstúpil starší muž s bradou v bielom plášti a v nejakých papieroch, ktoré boli na mojej posteli sa začal prezerať.

,,Dobrý deň slečna Hronská, utrpeli ste ľahký otras mozgu, máte ranu na stehne, ktorú sme Vám zašili. Taktiež pár odrenín, ale inak je všetko v poriadku. Vy aj dieťa ste zdravé. Za hodinu pre vás príde zdravotník a vezme vás na sono, na gynekologické vyšetrenie, aby sme skontrolovali aj životné funkcie bábätka," prehovoril s kľudným hlasom a mne vyschol v krku. Dario na mňa šokovane pozrel s otvorenými ústami a potom naspäť na doktora.

,,Ja som tehotná?" spýtala som sa doktora pre istotu, či som náhodou zle nepočula.

,,Áno, podľa výsledkov z krvy ste. Ak dovolíte vybavím Vám ďaľšie vyšetrenie a nechám Vás spracúvať túto informáciu, je očividné, že ste o tehotenstve nevedela," odvetil doktor, otočil sa a chystal sa otvoriť dvere.

,,Ste si naozaj istý doktor?" šokovane na neho pozeral Dario.

Vidím na ňom, že premýšľa kto by to mohol byť, kto by mohol byť otcom a určite mu to budem musieť povedať, ale teraz sa na to vážne necítim. Možno na to príde aj sám, nebolo veľa možností kedy sa to mohlo stať.

Ten jeho pohľad na mňa značí, že mu to došlo že na to prišiel. Ja som iba, kývla hlavou, aby sa k tomu nevyjadroval a on prikývol. Takéto tiché konverzácie sa mi páčia. Doktor sa na neho pozrel a zdvihol obočie.

,,Pán Mancini mám niekoľkoročnú prax, takže som si na 100% istý, že Vaša sestra čaká dieťa," odpovedal mu a v tej chvíli odišiel z miestnosti.

,,Ja nemôžem tomu uveriť, nemôžem byť tehotná, nie!" skríkla som a začala plakať. Dario ma objal a v tom okamihu do izby vrhol Enrico. Zdesene na mňa zazerá a čaká, kým mu niečo povieme.

,,Čo sa deje? Čo ti povedal doktor? Niečo vážne?" robil si obavy o mňa. Keby so len vedel, že budeš otec.

Dario už išiel niečo povedať, ale skočila som mu do rečí.

,,Nie, všetko je v poriadku, len slzy šťastia, že mi nič nie je, že sa z toho dostanem," behal očami najprv na mňa potom na Daria, ale ten len mlčal za čo som mi bola veľmi vďačná.

Neviem či mu mám povedať, že bude otcom, či by to mal vedieť. Aj tak spolu nikdy nebudeme, Enricov otec to nedovolí, čím skôr sa s tým zmierime, tým lepšie pre nás. Bojím sa, že ma pošle na potrat a to nechcem. Budem svoje dieťa pred nimi chrániť za každú cenu. Nikto mu neublíži, o to sa postarám.

Taktiež ani Dario nebude nadšený, že otcom jeho synovca alebo netere bude rod Moretti, ale bude to musieť prijať. Nič iné mu neostáva.

Enrico

Celý čas som čakal na chodbe. Dario ma nechcel pustiť dnu a nechcel som vyvolávať hádky, pretože to pre Simonu nie je dobré. Musí sa z tohto všetkého dostať a na to potrebuje absolútny kľud. Ak jej ho môžem dať, prečo to neurobiť?

Po chvíli prišiel k dverám doktor a chcel ich otvoriť. Nachvíľu som ho zastavil.

,,Niečo sa deje pán doktor?" pozrel som sa na neho s prosbou v očiach a čakal čo povie. Viem, že nemôže podávať informácie cudzím ľudom, ale iba rodinným príslušníkom, ale musel som to skúsiť.

,,Dobre viete, že Vám nemôžem poskytnúť informácie, ale pacientka sa pravdepodobne prebrala a musím ju ísť skontrolovať. Neskôr sa môžete ísť na ňu pozrieť, ak jej to teda nebude vadiť a bude vás chcieť prijať," vošiel doktor do miestnosti a neostávalo mi jič iné, iba čakať.

Keď vyšiel von pozeral na mňa, ale nič viac mi nepovedal. Zľakol som sa čo sa stalo? Prečo sa tak na mňa pozeral? Započul som krik z izby a hneď som tam vtrhol. Neváhal som ani sekundu, pretože ten krik patril Simone a obával som sa, že sa stalo niečo vážne. Že jej doktor oznámil zlú správu a ja ju musím vedieť.

Otvoril som dvere a obaja ku mne zdvihli hlavy. Simona mala uslzené oči a bolo vidieť, že plakala. Dario mal bledú tvár, ale nič nepovedal. Otočil sa spať na ňu a pohľadil ju po tvári.

,,Čo sa stalo? Čo ti povedal doktor? Niečo vážne?" chrlil som jednu otázku za druhou a nedal jej šancu, aby sa k tomu vyjadrila.

Zdesenie v očiach znamenalo, že jej doktor nepovedal nič pozitívne a obával som sa, že to bude niečo veľmi vážne.

,,Nie všetko je v poriadku, len slzy šťastia, že mi nič nie je, že sa z toho dostanem," klamala mi, poznám to na jej výraze tváre, ale teraz som to nechal tak, keď bude chcieť určite sa mi s tým zverí.

Nechcem jej robiť ďalšie starosti. Pousmial som sa na ňu a podišiel bližšie. Preskakoval som očami z jedného na druhého a až vtedy som si uvedomil, že jej brat o nás nič nevie a že sa určite cíti trápne.

,,Ja počkám na chodbe," cúvol som od jej postele.

,,Aj ja budem tam, počkám pokým nepríde zdravotník na chodbe, aby si si mohla trochu oddýchnuť a pôjdem s tebou na ďaľšie vyšetrenie," prehovoril k nej Dario a ona sa milo usmiala.

,,Prečo majú pre teba prísť?" s obavami som hľadel na Simonu, ale ona nič nepovedala.

,,Ešte konečné vyšetrenia, aby ju mohli prepustiť," zvrtol sa na mňa Dario a ja som mu venoval nahnevaný pohľad, klame aj on. Klame, takže nie je všetko v poriadku.

,,Naozaj Enrico, ešte pár vyšetrení," vľúdne na mňa zazrela Simona a ja som jej radšej nič nepovedal, len som prikývol. Iba som sa vzal a odišiel na chodbu. Niečo mi tu nehrá, lenže toto nie je naša časť Talianska, takže také kontakty ako ma Dario tu nemám.

Jemu to tu patrí a aj keby chcem vedieť niečo viac, tak sa mi to nepodarí. Nikto nechce odporovať najväčšiemu bosovi Sicílie. Zistím to iba od Simony a preto musím čakať, kým sa mi otvorí. Len dúfam, že tak aj urobí.