Navždy sestrou mafiána

9.

Simona

Po príchode do mesta Antonio zaparkuje a ja vyjdem z auta. Porozhliadam sa okolo seba a hneď je mi jasné, že tu niečo nájdem. To určite!

,,Slečna, myslím že na tomto mieste nakúpite čo potrebujete," vraví mi.
,,Ďakujem. Pobehám to tu a mohli by sme sa tu stretnúť za nejakú hodinku?" spýtam sa ho.
,,Ja Vás tu budem čakať, nikam nepôjdem. Kľudne si môžete nakupovať ako dlho budete potrebovať."
,,Ďakujem Antonio," usmejem sa na neho, zakývam mu a otočím sa smerom od auta.

Toľko malých obchodíkov po kope som ešte nevidela. V každom je toho toľko na výber, že sa neviem rozhodnúť. Je tu vecí od výmyslu sveta. Zbožňujem nakupovanie drobností a obdivovanie nových vecí. Nakoniec sa po necelej hodine unavená zvalím na lavičku s plnou taškou suvenírov. Snáď sa niečo bude Alici páčiť.

Rozhliadam sa okolo a zazriem mladého muža. Má na krátko ostrihané hnedé vlasy a bradu. Modré oči sú azúrovej farby a ruky a časť krku má potetovanú. Ma široké ramena a svalnaté telo. Oblečené ma biele tričko a tmavé džínsy. To tričko ma také obtiahnuté, že mu obopína svaly. Ten musí tráviť dlhé hodiny v posilňovni.

Po chvíli si všimne, že sa na neho pozerám a jemne sa na mňa usmeje. Ja skloním hlavu a pozriem na zem. Hanbím sa. Bože! On sa na mňa usmial. Neviem prečo, ale potia sa mi ruky. Asi by som mu mala ten úsmev opätovať. Nikdy som na muža takto nehľadela, nikdy som s mužom neflirtovala, všetko musí byť po prvý raz. Zodvihnem hlavu, ale muž tam už nie je. Rozhliadam sa okolo, ale nikde ho nevidím. Škoda, snáď budem mať na neho šťastie nabudúce. Neviem prečo, ale je mi to ľúto. Bolo by fajn stretnúť niekoho nového a zoznámiť sa s niekým.

Postavím sa z lavičky a zazriem cukráreň. Kúpim si zmrzlinu a po ceste k autu ju zjem. Ešte som nemala Taliansku zmrzlinu, tak ju musím vyskúšať.

Vykročím k nej a postavím sa do radu. Prechádzam očami príchute, keď mi v tom niekto prehovorí za chrbtom, plynulou taliančinou. Najprv dotyčného nevnímam, ale keď prehovorí opäť a anglicky obrátim sa na neho.

,,Na vašom mieste by som skúsil čokoládovú, vedia ju veľmi dobre pripraviť," zvrtnem sa a stratím reč, je to ten muž, ktorého som si pred chvíľou obzerala.

,,Ďakujem za radu, ale nemám rada čokoládovú. Obľubujem skôr ovocnú zmrzlinu," uškŕňam sa na neho. Wau. Z blízka je ešte krajší.

,,Tak mi dovoľte, aby som vám vybral ja," privolím a odstúpim, aby mohol prejsť k pultu. Povie niečo mladej žene a ona naberie kopček zmrzliny.
Otočí sa, podá mi ho a ja ochutnám. Je výborná.
,,No čo, chutí?" vyškiera sa na mňa. Chvíľu premýšľam čo mu odpoviem. Výborný výber.
,,Uhm, je perfektná. Oficiálne sa stala mojou najobľúbenejšou zmrzlinou," oblizujem zmrzlinu a užívam si tu chuť. Zrazu sa zarazím, ten muž sa na mňa pozerá. Pozerá sa na mňa ako si ju vychutnávam. Čo v živote nevidel nikoho jesť zmrzlinu?

,,To som rád."
,,Môžem vedieť aká je to príchuť? Neviem ju spoznať," spýtam sa ho. Naozaj ju neviem spoznať. Pripomína mi nejaké ovocie, ale vôbec neviem prísť na to aké.
,,To je figová zmrzlina," odvetí mi.
,,Tak to by som nebola uhádla."
,,Ešte som Vás tu nevidel, ste tu na dovolenke?" vyzvedá. Premýšľam či mu mám povedať, že som sa sem nasťahovala, pretože som ešte Dariovi nepovedala, že tu ostávam a mal by to vedieť ako prvý.
,,Niečo také, možno na dobu neurčitú. Samozrejme, to záleží na tom či sa mi tu bude páčiť. Ako ste to zistili?"

,,Tak, keď som Vás oslovil po taliansky a neozvali ste sa mi, tak som si to len myslel. Keď som Vás oslovil po anglicky a odpovedali ste mi vtedy som to už vedel na sto percent, len dúfam, že sa Vám tu bude páčiť," povie mi. To aj ja.