Navždy sestrou mafiána

12.

Pomaly otvorím oči a posadím sa. Snažím sa si rozpamätať čo sa stalo, keď v tom zazriem Daria sedieť v kresle a hneď si spomeniem. Zrýchli sa mi tep a pociťujem úzkosť.

Mafián! Môj brat je mafián!

Zrazu sa postaví z kresla až zavŕzga podlaha a podíde k mojej posteli. Zahladi sa mi do očí a ja mu v nich vidím obavy, obavy o mňa. Môže mať tento človek o niekoho strach? Nie, veď je to zabijak. Ktovie koľko ľudí už zabil. Len si na to pomyslím a strasie ma.

,,Simona, ako sa cítiš?" chytí ma za ruku a ja sa od neho odtiahnem.
,,Prečo som tu? Ako som sa sem dostala?" odhodím zo seba prikrývkou a chcem sa postaviť. Dariova ruka ma zastaví.

,,Prosím nevstávaj, omdlela si, tak som zavolal doktora. Pred chvíľou odišiel. Musíš oddychovať, ostan ležať," pohladí ma po vlasoch a vľúdne sa na mňa usmeje. Nech si nemyslí, že ma týmto obmäkčí.

,,Chcem odísť, nebudem v tomto dome vrahov už ani minútu," poviem mu a snažím sa postaviť.

,,Nie, lež," prikáže mi a jeho ruka ma prudko zastaví. Myknem sa.
,,Nebudeš mi rozkazovať, idem si pobaliť veci," postavím sa a mierne sa mi zatočí hlava. Zachytí ma a položí naspäť na posteľ. Asi si predsa budem musieť trochu oddýchnuť.

,,Vidíš musíš odpočívať. Ja viem že je to pre teba šok, ale musíš sa ukľudniť. Všetko..." zastavím ho uprostred vety.

,,Šok? Pre mňa šok? Ty žartuješ," začnem sa nekontrolovateľne smiať. Nemôžem ten smiech zastaviť. ,,Môj brat je mafián, ale ja sa mám ukľudniť! Si ty normálny?" shuknem na neho a šokovane na mňa zazrie. Je očividne, že to nečakal. Ale ja už nedovolím aby ma klamal, aby si zo mňa robil žarty.

,,Áno, som mafián, nevybral som si to, ale narodil som sa s tým. Si myslíš, že som šťastný? Nie, nie som, ale musím pokračovať v otcových stopách, aby som ho nesklamal. Nevieš aké je to, ty si sa v takejto rodine nenarodila," skríkne. Vidím mu v očiach, že je to pravda, ale to na veci nič nemení.

,,Máš pravdu nenarodila. Teraz už viem
prečo mama nechcela, aby som poznala svojho otca, preto by nechcela, aby som sa sem dostala a keby si mi povedal v ten deň čo sme sa stretli, kto si nikdy by som sem neprišla. Lenže ja nechcem byť v domácnosti s človekom, ktorý vraždí ľudí, nemám na takéto veci žalúdok, rozumieš mi? Chcem odísť," sebavedome odvetím.

,,Chcem len aby si si to všetko nechala uležať v hlave, aby si si premyslela či tu chceš ostať. Daj tomu šancu aspoň do zajtra rána. Potom sa porozprávame a keď aj tak budeš chcieť odísť nebudem ťa tu držať. Je hlboká noc, aj tak sa teraz nikam nedostaneš," navrhne mi a ja mu prikývnem. Najlepšie bude hrať jeho hru a súhlasiť, potom môžem odísť. Potom môžem utiecť a nikto si nevšimne, že som odišla. Získam tým čas, aby som sa odtiaľto dostala.

,,V poriadku, tak ráno sa stretneme,"
prikývnem mu.

On ma objíme a pobozká ma na čelo. Opätujem mu objatie a on sa odtiahne. Postaví sa z postele a odíde k dverám.

,,Dobrú noc sestrička, ďakujem," stlačí kľučku a odíde.

Postavím sa z postele a prejde do kúpeľne. Ovlažím si tvár a prezlečiem sa do druhých šiat. Zbalím si len najnutnejšie veci. Na internete si pozriem let na Slovensko. Najbližší ide o tri hodiny. Vezmem si veci a prejdem k dverám. Stlačím kľučku a vystrčím von hlavu, aby som zistila či sa niekto nachádza na chodbe. Skontrolujem okolie a vyjdem na chodbu. Potichúčky zídeme dolu schodmi. V diaľke počujem Daria hovoriť, ale nič nerozumiem. Prejdem k vchodovým dverám a otvorím ich. Dario vravel, že garáž je na pravej strane príjazdovej cesty. Vyberiem sa tým smerom, snáď to nájdem. Neostáva mi nič iné.

Po pár metroch prídem k nej a otvorím dvere, ktoré sú z bočnej strany. Vstúpim dnu a zažnem svetlo. Skameniem v rade stojí mnoho športových a aj terénnych aút. Ktoré si dopekla vezmem?
Fajn zvolím mne najznámejšiu značku. Žiadne Ferrari ani Bentley neprichádza v úvahu. To by som ani nevedela šoférovať. Vezmem zo skrinky kľúče a nasadnem do SUV. Naštartujem a vyrazím vpred.

Garážová brána sa mi automaticky otvorí a ja mierim k hlavnej bráne. Tá sa začne tiež otvárať. Neviem ako je to možné, ale neriešim to. Už aby som bola vonku, skôr ako si to niekto všimne.

Vyjdem na vozovku a mierim smerom k letisku. Našťastie cestu si pamätám. Po desiatich minútach si všimnem, že ma sleduje auto. Dokelu! Dario zistil, že som zdrhla. Pridám plyn, aby som odbehla auto za mnou. To ma začne rovnakou rýchlosťou sledovať. Začínam byť v koncoch. Šofér je lepší a rýchlejší. Nemám na výber a musím zastaviť. Aj tak by ma na letisku dohonil.

Prejdem ku krajnici a vypnem motor. Vystúpim z auta a pozriem na auto za mnou. Zvláštne toto auto som v garáži nevidela a to mám fotografickú pamäť.
Po chvíľke mi zamrzne úsmev. Z auta vystúpi cudzí chlap. Toho si z Dariovej ochranky nepamätám.

,,Dobrý večer slečna Hronská, kam ste sa vybrali?" prehovorí ku mne lámavou angličtinou.

Zvrtnem sa a pokúsim sa naštartovať, ale chlap mi surovo otvorí dvere a vyťahuje ma von z auta. Ja sa vzpieram a kopem, Alene silnejší. Nevládzem mi vzdorovať. Postaví ma na zem a prehovorí.

,,Buď to pôjde po dobrom alebo po zlom, ale pôjdete so mnou," zákerne na mňa zazrie.
Využijem jeho nepozornosť a kopnem ho medzi nohy. Rozbehnem sa od neho a začnem čo najrýchlejšie utekať. Utekám čo najrýchlejšie, ale moja kondička nie je nič dobrá. Nedobehnem ďaleko keď ma niekto zachytí a ja ucítim pichnutie v krku.

,,Dobrú noc maličká, keď sa vyspíš, tak sa zabavíme," hovorí mužský hlas a mne začnú oťažievať viečka. Nohy mám slabé a nakoniec zaspím.

Už je to tu. Prvý únos.
Kto myslíte, že to je?💕