Navždy sestrou mafiána

28.

Simona

Preberám sa, otvorím pomaly viečka a snažím sa zistiť, kde sa nachádzam. Po malej chvíli si uvedomím, že nie som už v hotelu, som vo svojej izbe, presnejšie v Dariovej vile. Pochytí ma hrozná zlosť a z plného hrdla skríknem, pretože viem čo sa stalo. Podídem k dverám a začnem na ne trieskať.

,,Vy smradi!" vrieskam a častujem ich rôznymi nadávkami. Drží ma neskutočný hnev a zlosť, toto im nedarujem. To si ešte odskáču.

Neviem aká doba prejde a započujem štrnganie kľúčov v zámke. Dvere sa otvoria a dnu vojde Dario a Enrico. Rozbehnem sa k dverám, ale Enrico je rýchlejší a zachytí ma, sny som sa nedostala von.

,,Toto nemôžete urobiť, okamžite ma pustite von. Čo si o sebe vôbec myslíte? Nemôžete ma tu držať," kričím na nich. V Enricových očiach vidím ľútosť, ale tú si môže akurát tak strčiť do zadku.

,,Robíme to pre tvoje dobro, nechceme aby si urobila nejakú hlúposť. Keby sa ti niečo stane, nikdy by som si to neodpustil," povie Dario kľudným hlasom.

,,Ja tiež," pridá s ak nemu Enrico.
O krok prístúpim k ním a najprv vylepím facku Dariovi a potom Enricovi.
,,To máte za to že ste ma uspali a držíte ma tu zamknutú. Ako vám mohlo takéto niečo napadnúť? Ja vám chcem len pomôcť, nechápete to? Myslíte si, že to robím s veľkou radosťou, že sa mu vrhám do náruče? Ten človek je monštrum a verte mi keby nemusím, tak sa s ním nikdy nestretnem, ale skúste ma trochu pochopiť. Chcem vám len pomôcť," prechádzam sa po miestnosti a ruky mám založené na prsiach. Vôbec ma nechápu, sú tvrdohlavý a nedokážem im to vysvetliť.

,,Neviem už ako vám mám dať najavo, že viem do akého nebezpečenstva idem, ale svedomie ma núti pomôcť. Nie som z porcelánu, dokážem sam o seba postarať,"vravím zarmútene a očami prosím, aby zmenili rozhodnutie, aby mi trochu viac verili.

,,Simona, je mi to ľúto, ale nezmením svoje rozhodnutie. Budeš tu pokiaľ nevymyslíme iný plán a riešenie, ako toto všetko zastaviť. Viem, že to myslíš dobre a veľmi mi si to ja a aj Enrico vážime, ale neohrozíme tvoj život," rezignujem, už viac nevládzem s nimi bojovať, ale tak ľahko im to nedarujem. Niečo vymyslím, aby som sa dostala na stretnutie so Siljanom.

,,Ako chcete, vypadnite z tejto izby, nechcem sa na vás pozerať. A okamžite mi daj telefón, keď ma tu už chcete držať, tak budem mať dosť času, aby som volala s Alicou," nastavím ruku, aby mi mohol podať môj mobil.

,,Nedám ti ho, nechcem aby si niečo vyviedla," odvrkne mi Dario.

,,A čo by som tak ako s tým telefónom mohla spraviť? Vypáčiť zámku alebo čo?" ironicky mu odpoviem a stále čakám kým mi ho podá. Stále mám nastavenú ruku.
,,Ty mi neveríš Dario? Tak to ti teda ďakujem. Najprv ma zamkneš do izby a potom mi ešte aj nedôveruješ. To som sa už konečne zmierila s tým, že môj brat je mafián a odpustila ti," skloním hlavu dole a smrknem. Musím zahrať nejaké divadlo inak mi ten telefón nedá a ja ho potebujem.

Enrico príde ku mne a chytí ma za ruku.
,,Sľubuješ nám, že nevyvedieš nejakú hlúposť?" pohľadí ma po líci a pritiahne si ma do objatia.

Och, ako mi toto chýbalo, ten pocit bezpečia, ktorý cítim v jeho náruči, tie ruku ktorými ma hladí po chrbte, tá jeho vôňa. Dá mi pusu na čelo a hodnú chvíľu tak zotrváva. Chcela by som takto zostať navždy. Musím im klamať iné riešenie nevidím.

,,Áno a teraz mi prosím dajte ten mobil," posledný krát sa nadýchnem jeho vône a odtiahnem sa. Hneď mi chýba.

,,V poriadku tu máš," príde ku mne Dario a z vrecka vyberie môj telefón. Kývnem mu na znak vďaky. Bingo! Mám ho.