Simona je obyčajné, úprimné a milé dievča, ktorému zomrela mama a ostala sama. Zistenie, že má brata je šok aj radosť zároveň. Čo sa stane, keď je brat mafián?
A čo sa stane, keď sa zamiluje do najväčšieho nepriateľa svojho brata?
Príbeh dvoch ľudí...
Opäť stojím pred zrkadlom. Mám ten pocit Dejavu, keď sa niečo opakuje. Len s troma rozdielmi, po prvé nachádzam sa na úplne inom mieste, po druhé mám na sebe oblečené drahé šaty a po tretie musím sa obetovať pre dobro niekoho iného. Človeka, o ktorom som si donedávna myslela, že je najčestnejším a najlepším čo sa v mojom živote po dlhšom čase stalo, ale zdanie klame a to som si uvedomila príliš neskoro. Nie že by som sa už na Daria hnevala, už som mu odpustila, ale stále mi prekáža, že je mafián. Ešte som mu to nehovorila, ale po tomto všetkom sa vrátim naspäť na Slovensko. Takýto život ako žije on si neviem predstaviť.
Stále myšlienkami ulietam k Enricovi. Myslím na neho každú chvíľu. Dúfala som, že keď budem od neho ďalej, zabudnem, ale nepomáha to. Premýšľam či aj on myslí na mňa, či mu chybám rovnako ako on mne.
Z myšlienok ma vytrhne klopanie na dvere. ,,Vstúpte," vyzvem osobu, ktorá sa sem chce dostať. Vystrčí hlavu z dverí a ja sa na neho v zrkadlovým obraze zahľadím. Bezchybný čierny oblek, určite šití na mieru a biela košeľa. Samozrejme motýlik ktorý dotvára dokonalý vzhľad. Ako vždy! Pozriem na neho čakám na jeho reakciu, na to čo povie.
,,Vyzeráš krásne, tie šaty ti veľmi pristanú," oprie sa o zárubňu a vzdá mi kompliment. Mám na sebe krásne vínovo červené šaty s väčším výstrihom a dlhými rukávmi, s dĺžkou po zem, ktoré sú vystrihnuté na nohe po celej pravej strane a tým mi odhaľujú časť nohy. Obuté mám čierne sandále a k ním čiernu listovú kabelku. Vzhľad dopĺňa veľký diamantový náhrdelník s náušnicami. Vlasy som si vyžehlila a upla. Trošku výraznejší makeup, aby som zaujala.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
,,Vyberal si ich, musel si vedieť ako budem vyzerať," flochnem mu do tváre. Nemám náladu sa tu s ním hrať na najšťastnejších súrodencov. Momentálne som nervózna a vystresovaná ako ti dnes dopadne.
,,Oblečené vyzerajú úplne inak," snaží sa byť milý. Ignorujem ho.
,,Mali by sme ísť, nechcem aby sme meškali, Moretti tam už určite bude," ukáže rukou smerom k dverám a čaká že podídem bližšie.
,,Je mi jedno či tam budú alebo nie," odvrknem.
,,Teraz sa budeme takto rozprávať? Teraz budeš ku mne takáto odmeraná? Už som sa ti ospravedlnil, neviem čo iné ti mám povedať, čo iné mám urobiť, aby si mi odpustila. Mrzí ma to, veľmi ma to mrzí. Nechcem aby to čo sa medzi nami deje, nejako narušilo plány, ktoré máme. Sama si to navrhla a aj najmenšie zaváhanie, najmenšia chyba, môže ublížiť nielen tebe, mne, ale aj ľudom, ktorý sú v tom s nami. Necháme aspoň na dnešný večer nevraživosť a problémy medzi nami tu a budeme sa tváriť, akoby sa nič nedialo," prikývnem a chytím mu ruku, ktorú mi ponúkol. Nemusí vedieť, že som mu odpustila, nechám mu to trochu vyžrať.
Vykročíme spolu, prejdeme chodbou k dverám a vonku nastúpime do veľkého auta. Idú s nami ďalšie dve autá a v interiéri sa nachádzajú dvaja ozbrojení muži.
Cesta trvá takmer hodinu, ale počas nej neprehovoríme ani slovo. Pozerám sa von oknom na okolie a myslím na Alicu, na môj domov. Jedna slza mi zablúdil von z oka a pomaly mi stečie po líci. Dokelu makeup.
,,Nemaj strach Simona, nedovolím aby sa ti niečo stalo," zotrie mi slzu a ja mu venujem malý úsmev. Verím mu, viem že by spravil všetko pre moje bezpečie. Snáď všetko dopadne dobre. Spravím pre to maximum, aby sme na to prišli, na to kto obom stranám škodí.
Auto zastaví a Dario vystúpi. Obíde auto a podá mi ruku. Ustráchane na neho pozriem.
,,Poď sestrička, hra sa začína," vezme moju ruku do jeho a ja mu ju vsuniem za jeho lakeť. Takto vstúpime do miestnosti a všetky oči na mňa pozerajú. Má pravdu, hra začína!
Enrico
Celý deň sme s chlapmi rozmýšľali ako budeme postupovať na bále, rozmiestnenie mužov a stratégiu, aby prišlo k čo najmenším stratám keby sa niečo zvrtne. Určite sa niečo pokazí, to je tak vždy v našom biznise, len si musí človek zvyknúť.
Keď to dokončíme, doprial som si dlhšiu sprchu. Obliekol som si tmavo sivý oblek, košeľu a nasadil motýlika. Vzal som si zbrane a nasadil dýku za pás pri mojom členku. Nikdy bez nej neodchádza, vždy ju mám pri sebe.
Prídeme na miesto a všetci majú pokyni, ako postupovať. Rozmiestnime sa a čakáme len na Manciniho so Simonou. Rozhliadam sa po okolí, ale neviem ich nájsť. Hodnú chvíľu sledujem okolie a v tom si všimnem ako vstúpi do miestnosti. Je krásna, vyrazila mi dych. Šaty jej dokonale sedia a tvári sa sebavedome. Bude to potrebovať, pretože úspech závisí len a len od nej.
Samozrejme to sme jej nepovedali, zbytočne by sme ju znervóznili a to som nechcel. Zazrie ma a ja sa na ňu usmejem. Ona mi úsmev opätuje a ja dúfam, že to bol úprimný úsmev, ten ktorý milujem, tak ako ju.
Dnes ju nesmiem rozptyľovať. Nechcem aby sa jej niečo stalo. Nikdy by som si to neodpustil. Postarám sa o ňu o moje zlatíčko!
