Môj stredoškolský denník

Partia

Konečne som sa znova dostala k babke. Nie že by som tam nebola často, ale Gaba s Marošom tvrdia, že nie som. Až na to že ja vážne som...
Ale späť k téme.
Moja babka býva v treťom najmenšom meste Slovenska. (Nie, nemôžem povedať, že je to dedina, lebo by ma ukameňovali...) Ibaže ľudia tam žijú ako na dedine. Každý tam každého pozná, od pol šiestej všade hučia kosačky a detská sú úplne iné ako v meste.
Celý deň som teda ZNOVA kosila našu záhradu, ktorá kupodivu od minulého týždňa náramne rýchlo zarástla, ukladala drevo, ktoré akýmsi zázrakom každý týždeň spadne, upratovala byť a zametala chodník napriek tomu, že to bolo zbytočné, lebo fúkal vietor...
Poobede mi volala Gaba, pokojne ma zobudila a veselo mi oznámila, že o siedmej mám byť na hojdačkách, lebo inak si ma nájde, no a potom sa pre istotu vypytuje, či som u babky, alebo hore, aby vedela, kam má vlastne šľapať.
Tak ja si idem celá rozospatá po ulici, dôjdem k hojdačkám, stretnem Gabu a veselo kecáme o tom, ako ide život. Potom zavolá Maroš, že o trištvrte pri hojdačkách, a tak sa s Gabou ideme prejsť. A odrazu sa "nečakane" téma zvrhne na školu a Gaba veselo zahlási: ,,Ty Kaja! Som ti chcela povedať, že dikičko, bo som dostala za jedna z totej úlohy, čo si mi písala. Som celé opísala z mobilu macher som ne?" Gaba však na moje namietanie ohľadom jej jazykových schopností oponovala tým, že ona vie aj anglicky, aj nemecky. Vraj sa s ňou mám rozprávať a zistím to sama. No a ako to dopadlo? Na jednoduchú otázku: ,,What did you do this week?" zareagovala: "What- to je čo, did- to neviem, ani do, ale you- to je že ty... Ne?" ako správna kamarátka som však pokračovala v týraní cudzími jazykmi.
O pol ôsmej sme sa vrátili k hojdačkám a čakali na Maroša, ktorý sa dorútil ako veľká voda na bicykli. Chvíľu sme sa bavili o tom, že ho zobrali na hasičskú školu v Žiline, ale v jeho ročníku sú len štyri baby, čo je trochu na hovno.
No a potom sa na trávnatú plochu vedľa Kulturáku dovalila patria chalanov podobných arabom a ja som zúfalo túžila odísť. Lenže tí dvaja nedokázali pochopiť, že takýto ľudia sú náchylní na blondíny a ešte k tomu modrooké...
No a tak sme ostali a dívali sa ako hrajú futbal. A keďže futbal je srdcová záležitosť každého občana mesta (s výnimkou mňa) Gaba s Marošom ma začali presviedčať, že ja som jediná, kto tam vie jazyky a že sa mám ísť opýtať, či si nechcú ísť zahrať na umelé ihrisko s nimi.
Tak ja hlúpa hus som sa postavila a šla som. A oni, že dobre. A ja, že doriti.
Prišli sme na umelé, kde už bola partia chlapcov. Rozhodli sa, že idú hrať aj oni a budú hrať piati na piatich so striedaním. Keďže sa do futbalu nevyznám chalani na mňa ochotne piati naraz nahučali, čo všetko mám povedať a ja som to zúfalo hľadajúc správne výrazy tlmočila.
Zápas sa začal a ja som sedela na mantinely. Vedľa mňa si prisadol Sebastián. (Kedysi by som ho nazvala playboyom, no odkedy som ho pred pár týždňami videla naposledy, nabral na svaloch, čo podľa môjho skromného názoru vyzeralo príšerne. Svaly sa mu tisli spod trička, brucho mal ako z kameňa a hrubý krk, ktorý sa mu vonkoncom nehodil. Našťastie, charakter mu zostal aj keď to bolo prvý krát, čo sme sa bavili otvorene, pretože, ako väčšina chalanov v okolí, má slabosť pre sesterku...)
No, a prisadol si a pýtal sa odkiaľ sú, čo sú zač a čo tu robia.
Boli to nejaký študenti z Paštikárne( pre niekoho, kto nepochopil z BA) a študovali tam medicínu. Potom však odišiel a prisadol si ku mne škúľavý Mirko. To bola príšerná debata. ( Len aby ste vedeli, v malebnom mestečku mne srdcu blízkemu sa ľudia odbíjú. Nesmiete sa nechať, lebo dopadnete zle. No a naposledy to vyzeralo asi takto: Miro: ,,Kaja fajčíš?"
Ja: ,,Príležitostne."
Miro: ,,Heej? A komu?"
Ja: ,,Iba dobrým kamarátom..."
Miro: ,,Ta hybaj, ne? Ideme za kríčky!"
Ja:,,Sorry Mirko, špaky nefajčím..."
Odvtedy si Miro dovoľuje a má pocit, že preňho mám slabosť, alebo čo... Je to príšerné, aj keď obaja vieme, se to nemyslí vážne.)
No a takto sa pri mne na striedačke chalani striedali aj keď najčastejšie tam sedel Sebastian. Bavili sme sa o jeho robote a o židoch. (Robí totiž na raftoch a v poslednej dobe mu tam chodia samí židia a nič nerobia. Naposledy si vraj v rafte urobili piknik. Upokojila som ho, že pokiaľ si uprostred rafte niečo neopekajú je to zatiaľ v pohode.)
Akurát si ku mne sadol Patky, keď som si všimla, že jeden zo zahraničných priateľov kľačí na zemi. Opýtala som sa Patkyho, či nevie čo sa stalo a ten zahlásil: ,,Preboha! Alah Akbar! On sa modlí!"
Ja: ,,Ale isto nie. Podľa mňa dostal ranu."
Patky: ,,Nie on sa modlí! Kukaj! Leží na zemi a teraz sa dvíha k nebu! Moslim jeden vypatlaný arabský."
Ja: ,,Isto sa nemodlí. Keby sa modlil k Mekke, je otočený na východ."
Patky: ,,Nie! Oni sa modlia na západ!"
Nezdalo sa mi, že by sa ten chalan modlil. Pochybujem, že pri modlení sa zavýjajú alebo sa držia za gule...
Ale aby sa nepovedalo, šla som sa opýtať či je všetko v pohode. Odpoveďou mi bolo: ,,He will be fine..."     ,,It's a price for a man." kvôli tej druhej vete som sa musela premáhať, aby som sa nerozosmiala.
Slnko začalo pomaly zapadať a spolu s prehľadom o stave sa mi strácali aj zahraniční priatelia. Gaba zmizla so slnkom a jediná stopa po nej bola SMS v jazyku gabovskom: Meine liebe mutti už hučí
Ich nicht gehe
Morgen pred Church o 7:50 ;)
Jazykové znalosti level Gaba...
O pol desiatej sme zápas ukončili a rozlúčili sa. Jeden z nich sa však pri mne zastavil a požiadal ma o číslo. Pod stresom, dúfajúc, že čím skôr vypadne som mu dala svoje skutočné číslo a on zmizol v tme.
Chalani si zo mňa ešte chvíľu robili srandu, no potom sa rozišli domov. Maroš však zahlásil, že je smädný a pozval ma na kofolu. (Neznášam, keď sa musím nechať pozvať. Potom mám totiž pocit, že niekomu ešte čosi dlžím a to je príšerné...)
Prišli sme až pred krčmu sadla som si vonku a vo vnútri som zbadala Marošovho otca. Ako slušne vychované dievča som mu zakývala a v tom mi pípla SMS: Hey its Hans :) So we are leaving tomorrow afternoon and i thought maybe we meet up later on tonight ?
(Toto je paradox v mojom živote, ktorý nenávidím... Chalani zo Slovenska ani nezakopnú, zatiaľ čo takí íri, arabi, azerbajdžanci, španieli, suchárski angličania či škóti, alebo američania sa idú potrhať aby si ma získali. :(
Keď som to vravela Marošovi, ten veselo zahlásil, že to preto, že tí slovenskí chalani ma spoznajú a hneď ich všetko prejde...
Milé nie?  -_-)
No a vtedy začali výhovorky typu: Hi!
I don't think it' ll  be possible to meet u tonight 'cause I have to be home early 'cause of work tomorrow...
A už sa to so mnou ťahá. ZNOVA...
Zo zamyslenia ma vytrhol Maroš.
Maroš: ,,Vstávaj. Ideme."
Ja: ,,Videla som tam tvojho otca."
Maroš: ,,Veď práve."
Ja: ,,Už som mu zakývala."
Maroš: ,,Skvelé!" hlesol a prevrátil očami.
Nakoniec ma na tú kofolu nanešťastie aj tak pozval. Všetci si mysleli, že spolu niečo máme a zabávali sa na nás a Maroš s nimi zatiaľ čo ja som tŕpla, aby do krčmy nezavítal môj otec...
Celú nedeľu som potom odbíjala Hansa a bola som rada že aspoň niečomu užitočnému som sa tam priučila!