Môj stredoškolský denník

Prázdniny part 2

Wow...
Prázdniny sa chýlia ku koncu a ja som vám takmer nič nenapísala. Veľmi ma to mrzí, ale august zvykne byť tá časť prázdnin, kedy takmer na nič nemám čas.
Z časti to bolo aj preto, že som ku koncu júla pracovala, z roboty som šla sťahovať, no a hneď potom na tréning, keďže sme sa chystali na zájazd.
Posledný júlový týždeň som sa dostala do jedného super tábora. Vlastne ma tam pozvali na základe výsledkov z jednej literárnej súťaže. Tábor bol plný super ľudí a aj by som vám o ňom napísala, ale to by vás najskôr museli zaujímať veci ako gramatický rým, metatext alebo genitívna metafora...
No a hneď ako som sa vrátila, som šla so súborom na zájazd do Rumuska.
Aj tam bolo plno skvelých ľudí a super festival. More, ktoré má stále rovnako plytkú hĺbku a pohrebný ústav na každom kroku.
Dospela som k záveru, že rumunský štýl života je asi Dracula style, pretože nás jeden večer zobrali na žúrku doprostred cintorína.
No, v skratke. Z Rumunska mám hrooozne veľa zážitkov, ale hrozne málo spomienok...
Takže si asi viete predstaviť, ako to vyzeralo...
Čo však bola najväčšia sranda? Keď som prišla domov, naši ma deportovali do SSV, lebo som im sľúbila, že tam pôjdem. Ibaže Maroš bol v Martine pri Marekovi a Gaba v Blave pri segre.
Musela som prespať u babky, čo znamenalo: Večierka o desiatej.
Rozhodla som sa, že radšej ani nikomu nedám vedieť, že tam som, lebo sa mi to do desiatej ani neoplatí. No ale čo čert nechce. Prídem do SSV a na stanici stretnem Adama, ktorý mi oznámil, že mám desať minút na to, aby som vyšla von.
A kam smerovali naše kroky?
Rovno do krčmy, kde som sa konečne zoznámila s chalanom, ktorý si ma asi pred pol rokom pridal a dúfala som, že do desiatej prežijem pri kofole.
Chyba.
Erik sa chopil konečného zoznámenia sa a predo mnou sa ocitol poldecák. A potom ďalší.
Po treťom už som ho stopla, ale neraz to s ním vyzeralo tak, že mi na stôl príde ďalší poldecák.

Naši sa rozhodli, že nás týždeň budú mučiť rodinnou dovolenkou. Odcestovali na Ružinú a mňa nechali doma. Nie preto, že by mi mama to mučenie odpustila, ale preto, že som ešte v ten večer mala vystúpenie kdesi pri Ľubovni. Takže som ostala doma a ďalší deň som mala cestovať za nimi autobusom. A ešte k tomu aj niekde prestupovať!!
Našťastie som na vystupku stretla Lydku a oni sa ďalší deň chystali na juh.
Domov sme sa vrátili až kolo pol druhej, ale mame som SMS písala už o jednej. Myslela som si, že pôjdem ešte von, ale nejak som sa toho po ceste domov vzdala.
Takže som ráno celá šťastná nastúpila k Lydke do auta miesto autobusu a vybrali sme sa na Ružinú.
Mama ma volala kúpať sa a ja som satomu našťastie vyhla.
Nie preto, že by som sa hanbila, ale povedzme, že pred pol rokom, po narodeninách, som sa nechala potetovať a naši o tom ešte stále netušia... (Ale psst to je tajomstvo ;) )
Mala som šťastie a celú našu "dovolenku" pršalo. A čo sa dá robiť v daždi?? No predsa hrať karty! Takže sme hrali od Čierneho Petra cez Faraóna, Sedmu až po oboch Žolíkov.
Odvtedy karty nechcem aspoň pol roka vidieť.
No a po tom utrpení konečne prišla vytúžená stanovačka.
Rozložili sme stany a rozdebatovali sa. (Len pre info, môj otec a mama majú partiu z vysokej školy a stretávame sa s nimi skoro stále. Na Opave- stanovačka, Veľká Noc, lyžovačka cez polročné, Silvester a kedysi aj na dovolenke...)
Večer sme zaspávali s úsmevom na perách a tešili sme sa na ďalší deň kedy nás čakala "prechádzka" na výhliadku. Cestou späť sme sa zatúlali na chodník smerom k Farme, ale v polovici nás stopol SBS-kar, že máme ísť inokadiaľ a nepresvedčila ho ani informácia, že tam niektorí z nás bývajú celý rok.
Ďalší deň nás znova čakal paintball. Už som sa tešila ako sa doma v SSV pochválim modrinami, ale keďže Murphyho zákony fungujú, ja som obišla bez zranenia, zatiaľ čo Lydka, ktorá modriny nemáva, schytala takú ranu, že to, čo mala na ruke bola krvavá modrina.
Dovokenka skončila a my sme sa pobrali do SSV. Ešte som len vošla do mesta a už mi zvonil telefón. Volala mi Gaba, vraj ma už cíti v meste. (Bolo to možné, keďže som smrdela za ovcami, dymom a stanom.)
Takže prvé čo som urobila bolo, že som šla do sprchy.
No a druhé?
Smer Faken- krčma.
Ďalší deň mali prísť bráchovi spolužiaci. Maťo a Rišo. Tak sme sa v ten večer dohodli, že ďalší deň si urobíme výlet na Tri koruny. Z dvadsiatich ľudí, ktorí mali ísť sme nakoniec išli ôsmi.
(Čo som zabudla spomenúť je asi to, že časom sa zo mňa kvôli Daliborovi a Erikovi stal obecný bicykel, pretože všetci vedia, čo sa vtedy na lavičke stalo a všetci ma videli sedieť pri jednom stole iba s Erikom.
Čo je ale podstatnejšie, cestou hore na tri koruny sa zo mňa stala brzda, keďže všetci boli v polovici a ja len kdesi pri začiatku, keďže mi zlyhalo koleno.)
Cestou hore som zo seba dostala toľko nadávok ako už dlho nie.
Ale ten výhľad stál za to.
(Pre potešenie pridáva foto z hora ;) )
Cestu dole sme zmákli za 15 min a samozrejme, že som neobišla obchodík s krowkami.
A ako inak, večer sme sa vybrali von. Tentoraz konečne nie do Fakena. Sedeli sme na hojdačkách, schodoch, zvonili sme a stretli sme akéhosi Dominika. Erikovho dobrého kamaráta, ktorý sa hneď stihol povypytovať ako je to medzi mnou a Erikom.
Bol to fakt milý, ale tak trochu divný zjav.
Dni mi začali utekať neuveriteľnou rýchlosťou, ale keď do SSV prišla Terka, čas na chvíľu spomalil.
Prišla včer a len čo prišla, odišli sme von. A skúste trikrát hádať kam...
Vo Fakene ma samozrejme stopol Kanni, že som mu sľúbila, že ho pozvem. A keďže dedo ma naučil, že dodržiavať sľuby sa musí, a ja to skutočne robím, tak som sa k stolu vrátila s troma poldecákmi. (Bolo mi blbé nechať Terku kukať sa ako pijeme...
Ale ten poldecák bola očividne chyba...)
Stačil jej jeden a ona bola kvalitne mimo. Donútila ma ísť vonku s Daliborom a jeho nepodarenou partiou.
Chvíľu sme sa s nimi len tak prechádzali, no a oni sa potom opýtali, čo chceme robiť. Z nepochopiteľných dôvodov odpoveď: nevieme- zobrali ako: húliť.
Tak sme sa všetci presunuli do Šopky, kde chalani ubalili jointa a presvedčili nás, že sme v tom s nimi.
(Keďže ani jednej z nás tráva nič nerobí, súhlasili sme.)
Keď chalani zbadali, že nám nič nie je, donútili nás dve samé vyfajčiť ďalšieho.
Naše ďalšie kroky smerovali na futbalové ihrisko, odkiaľ sme im zdrhli, pretože boli zhulení a my sme mali asi pol hoďky do večierky.
Terku vietor zavial znova do Fakena a mňa ako jej navigátora stiahla so sebou. Mysleli sme, že tam pôjdeme tak akurát na WC a potom domov, ale našla som tam sedieť Mareka- nie Marošovho bratranca, Tomáša a nejakého poriadne opitého uja.
(Pred pár mesiacmi Marek ani netušil ako sa volám, ale odkedy sa do sveta dostala informácia o mne a Daliborovi na lavičke, stal sa z neho všeznalec a podpichovač.)
Mali sme ešte chvíľu, tak som si prisadla.
Tomáš sa niekde stratil, no a potom sa objavil. Nasledovný krčmárkou a poldecákmi. Potom sa opitý ujo prebral a rozhodol sa, že pošle Mareka niečo kúpiť. Bolo mu jedno čo. A aj Marek sa vrátil s tetou za chrbtom.
A tak sme tam sedeli s dvoma poldecákmi pred sebou a čas nás neúprosne tlačil. Donútila som Terku kopnúť ich do seba, lebo ja by som tri v takých intervaloch nezniesla. Tak sme ich do seba kopli, poďakovali sa a utekali domov. (Vážne sme utekali.)
Len čo sme prišli domov, alkohol sa zmiešal s adrenalínom a trávou.
Otec ma poslal skontrolovať chalanov v stane a ja reku dobre.
Zišla som dole a šepkám: ,,Denis."
Nič.
Ja: ,,Denis."
Nič. Tak nakuknem do stanu a tam nikto.
No a teraz si predstavte ten stres a paniku. Vykuknem von a oco na okne. Nasucho som preglgla a postavila sa.
Oco: ,,Sú tam?"
Ja: ,,Spia."
Nedoľahlo...
Oco: ,,Oni tam nie sú! Ja ich rozdrapím!!"
Ja: ,,Nie tati, spia."
Oco: ,,Isto?"
Ja: ,,Isto."
Mali šťastie a oco mi uveril. Len čo som prišla hore, oco si ľahol spať a nám s Terkou začalo kvalitne zadrbávať. Miesto čistenia zubov, sme čistili celý ksicht a rehotali sa pri tom až do sĺz.
No a potom nasledovala dlhá debata o letných platonických láskach a chalanoch.
Ďalší deň nás čakali rafty. Zopakovala som si kúpanie na Jánošíkovom skoku, ale aj na Lenivom ramene.
Tú noc sme sa rozhodli, že v stane spíme my. Včer sa naši zdržali v Kláštore a tak som sa vykúpala pod Jazom a najlepšie na tom bolo, že tam so mnou bola celá skupina, ale kúpala som sa iba ja.
Oblečená...
Potom sme asi do jednej čakali v stane na našich a len čo prišli, my sme odišli. Ušli sme zo stanu, aby sme sa stretli s partiou feťákov.
Cestou sa ma Terka pýtala, či sa nebojím chodiť s Daliborom von. (Nie, nebojím sa. Mám takú zvrátenú teóriu o tom, že ma nepretiahne. Keď to neurobil keď bol nabomby (opitý a zhulený) a držal ma vo zveráku uvedomujúc si celú tú absurdnú situáciu, prikúrený a polotriezvy to neurobí. Teda možno áno, ale prosím vás, ak vám niekto napíše, že vás vij**e...
S mäkkým I...
Nie vďaka -.- )
Takže sme zvítali do Šopky, kde sme pili nechutne sladký likér a neuveriteľne dobrú domácu...
(Teda Terka ostala pri likéri a ja...
No, nechajme to tak)
Do stanu sme sa vrátili o štvrť na šesť ráno, ale aby sa nepovedalo, ako vzorní občania sme už o siedmej vstávali do kostola 0:)
Ten deň Terka odišla a ja som sa vrátila do starých koľají.
Večery u Fakena, snažiac sa utopiť platonickú lásku na dne pohárika.
(Nie, nehovorím o platonickej láske k Erikovi, či Daliborovi... -,-)
Našla som si kamarátov, čo bývajú na intráku v našom meste a už som aj dostala pozvánku na prespatie, ktorú vážne zvažujem...
A samozrejme kopu prázdnych sľubov, ale to by neboli oni.
Nadišiel, pre niekoho, Deň D a my sme sa s úsmevom pobrali do školy.
(Áno je to vtip...)
Po škole mi volal Adam. Sľúbil, že príde a prinesie fľašu, čo udrbal z otcovej päťdesiatky.
Prišiel, ale miesto fľaše doniesol podguráženého kamaráta...
Tak to ďakujem pekne.
Ani neviem ako rýchlo mi prázdniny zbehli a ja som sa ocitla u tiet pripravujúc sa na svadbu.
A ako som tak dnes trhala burinu na babkinom hrobe, uvedomila som si, že môj život smeruje do hrozných sračiek.
Alkohol a drogy, feťáci, pochybné partie, krčmy, ľahkomyseľnosť...
Tuším som aj vďačná, že sa začína škola a ja zas na nič nebudem mať čas.