Môj stredoškolský denník

otázky?

Dnes sa ma minimálne päť ľudí pýtalo, prečo som uzavretá...
Navyše som si uvedomila, že ľudia mi často vravia aká som čítateľná, a že ma poznajú ako svoju dlaň. To všetko ma donútilo premýšľať. Áno, takto neskoro večer... (To, že to čítate za bieleho dňa je vaša chyba)
Minule mi Rišo dokonca povedal, že vám takto odhaľujem časť svojho súkromia. Iní sa zasa pýtali, prečo ich nenechám, aby ma spoznali... Musím sa priznať, že som nad tým premýšľala, no a potom ma moje myšlienkové pochody preniesli cez otázky: Je to pravda? Koľko toho o mne ľudia vedia? Nemajú o mne skreslenú predstavu?... až k otázke: Prečo vlastne čítajú toto tu?
A presne tieto otázky vám teraz kladiem. A ešte je tu otázka naviac...
Ľudia majú pocit, že toho o mne vedia a ja by som vážne rada vedela, koľko toho o mne viete a čo si myslíte o tomto celom? Považujete to za hlúpy denník, alebo za zaujímavé čítanie? Alebo to čítate len tak z nudy??
Táto "kapitola" je vlastne úplne o ničom, ale zároveň o mnohom. Rada by som totiž dostala nejakú spätnú väzbu :)
Viem, hlasujete, ale ja by som si radšej prečítala váš názor, čo vám vadí a čo by ste možno zmenili.
Ale už by som mala prestať, pretože týmto štýlom sa dostaneme k otázke stvorenia a ja mám so svojím alteregom teraz aspoň na chvíľu dobré vzťahy...
Ak sa pýtate (ako Rišo s Mirom- každý týždeň aspoň dvakrát) prečo nepridávam nové časti, je to jednoduché. V mojom živote sa momentálne nedeje nič zaujímavého... (Dobre uznávam, možno nám teraz prerábajú školu a možno Gabo s Martinom šlohli dve tehly, ktoré teraz skladujú v skrinke. Možno Martin prišiel na hodinu biológie s tanierom a príborom z obeda a pokojne obedoval v lavici počas bioly, kým chudák Marika odpovedala. A možno moji spolužiaci ešte stále nedospeli... Ale nič z toho sa mi nevôjde do rozsahu...)
Takže späť k téme...
Vlastne som sa chcela rozlúčiť, lebo je desať a ja zajtra (v sobotu) veľmi ochote vstávam o trištvrte na šesť, pretože idem na vystupko... (Áno, určite sa mi chce.) Navyše, som sa dnes ponáhľala na korčuliach domov a nečakane som stretla Mira a Mira. Chcela som zastaviť, ale neodhadla som rýchlosť, tiaž ruksaku, moje únavou spomalené reflexy a nestálu stabilitu na blbom chodníku...(fyzikár by na mňa nebol práve hrdý. :'( )
No, a ako si viete predstaviť, rozprestrela som sa tam na zem... Ak si nejaká naivka myslí, že nastalo hrobové ticho nasledované otázkami o mojom stave, mýli sa. Nasledoval totiž výbuch smiechu a popravde, nečudujem sa tomu...
Ale o čo ide. Na lakti mi hneď vybehla modrina a zajtra ráno mi zaberie veľa času zamaskovať ju...
Takže sa porúčam a prosím, buďte takí láskykotní a vyklopte mi, čo o mne viete, čo si myslíte a tak...
Bude to skvelá skúsenosť a možno inšpirácia! Takže máte priestor ;)
Ja idem spať prajem príjemné písanie komentov (nie, smajlik nestačí a počet čítaní musí odpovedať počtu komentov inak... (ešte síce neviem čo urobím, ale raz sa k tomu dostanem!))
Už vážne idem (dúfam 3:D)