Môj stredoškolský denník

Prázdniny part 1

Mám teraz konečne trochu času, tak som sa rozhodla, že vám napíšem. Prázdniny mi zatiaľ ubiehajú nezvratným tempom. Odkedy som sa vrátila z Prahy, všetko sa zhoršilo.
Kamoši sa na mňa vybodli a ja som sa rozhodla, že ich seriem do hlavy.
Prišla som domov a hneď som nastúpila do roboty.
Booože to bolo ďalšie z mojich zlých rozhodnutí...
Makať osemhodinovky od šiestej od rána, v chlade a mraze pri štyroch stupňoch.
Do baličky aj tak nikto nevolá. Teda okrem môjho otca. A vyzerá to nejako takto: 9:30- oco: ,,Kaja, poď sa zohriať..."
Ja: ,,Ocko..."
9:45- oco: ,,Kaja, urobím ti čaj?"
Ja: ,,Tati..."
12:10- oco: ,,Kaja, poď na obed..."
Ja: ,,Ocoo..."
13:00- oco: ,,Kaja, mám čokoládu..."
Ja: ,,Hneď som tam!"
:D :D :D
Nevadí.
Podstatné je, že minulý víkend sa konala Východná. Najväčší a najpopulárnejší folklórny festival. Aj ja so svojim súborom sme boli pozvaní a tak sme si zbalili kroje a v piatok večer sme sa uložili spať skoro. Ostala som sama doma a keďže nabíjačku som nechala v obývačke, musela som si pekne preniesť deku a vankúš na môj milovaný gauč.
Ráno mi zvonil budík aspoň dvadsaťkrát. Vstala som, kým som sa namaľovala, urobila si kávu, zbalila... Nastal čas aby som vypadla z domu a nedopitú kávu nechala na stole.
Východná bola super, ale mohla byť aj lepšia. Myslíte si, že folklór na Slovensku upadá a keď tam prídete, je tam ľudí, ako keby padali z neba. (To zlé z Východnej? Gigimu nejaký cigán v noci rozbil nos, Juro bol spitý, ako delo, no a ja som sa z tých horúčav zložila. Len tak, aby si nemysleli, že nič horšie sa nemôže stať...)
Potom sme sa boli pozrieť na školu tanca. Samozrejme, Ajka s Peťou neostali len tak a pridali sa k "tancujúcim" ľuďom. Ja s Gabikou sme stáli bokom. Ako sa oni točili, vírili prach a ja ako správny a 'hrdý' alergik som začala kýchať. ( Tí, čo ma poznajú, vedia, že keď začnem, len tak ľahko sa nezastavím.)
Za mnou sa ozval jeden ujo.
Ujo: ,,Nazdravie!"
Ja: ,,Ďakujem... Hapčííí..."
Ujo: ,,To čo to?"
Ja: ,,Tak vidíte. Keď nikto nenaleje..."
Ujo: ,,Hmmm. Tak poď!"
No a tak nejako sa začalo polhodinové presviedčanie. Ako, ja by som aj šla, ale Gabika to rázne zamietla. Ako moja sesternica aj mne.
Nakoniec som asi rada, že som nešla...
Východná sa skončila a spolu s ňou aj víkend. Naši sa dovalili domov sami a ja konečne viem, ako dobre sa majú jedináčikovia...
(Tá závisť...)
V stredu mi oco povedal, že musia ísť do Košíc na pohreb, a že domov pôjdem domov na korčuliach. Myslím si fajn, veď to nie je problém.
Nebol to problém, až po Tesco. Tam začalo kropiť a ja som to domov mala ešte asi pol hoďky. Keď som prišla na koniec cykláku, mala som pocit, že nado mnou niekto stojí a leje na mňa vodu z krhle. Pri Kauflande to bolo, ako sa hovorí, úplne top, pretože tam sa rozpršalo tak, že som nevidela na desať metrov pred seba.
Prišla som domov, prezliekla som sa, vyžmýkala oblečenie aj korčule a pobrala som sa do mesta. A čo na tom, že prší, keď babka má v sobotu narodeniny a treba jej kúpiť darček...
No a idem si tak po meste, leje ako z krhle a ja som si slúchadlá nezobrala, lebo čo keby sa zamočili...?
Idem si tak po meste a čo mi nenapadne? Začala som si spievať Prší, prší... :'D a za mnou sa ozve ženský hlas: ,,Ja som si myslela, že v Levoči majú lepšiu ochranku..."
Tak som sa otočila s výrazom alá Povedz mi to do očí a rozbijem ti ten tvoj nový nos, ktorý ešte nevychladol...
Ibaže, keď som zbadala jej frajera, ktorý mal len krk taký hrubý ako som ja a o ramenách ani nehovorím, len som sklopila uši a šla si ďalej po svojom.
Týždeň mi zbehol ako voda a v piatok som myslela, že sa od samej radosti obesím, alebo aspoň roztrhám.
Vyzdvihli sme Lucku a hor sa preč! Namierili sme si to rovno na dedinu. (Teda pardon. Do tretieho najmenšieho mesta Slovenska s 2222 obyvateľmi. A vlastne to nie je malé mestečko, ale veľkomesto. Bratislava sa môže strčiť, lebo oproti SSV je to absolútne nič. (Povedala Gaba nie ja...))
Prišli sme do SSV a hor sa hnetkaj vonku.
Volala som Gabe aj Marošovi. Gaba mi oznámila, že mám päť minút na to, aby som došla do Tajinho vchodu. Tak sme sa tam aj s Luckou dotrepali a Maroša nikde. Už sme sa zozbierali všetci a jeho stále nikde. Potom sa otvorili dvere a do vchodu vošiel Maroš, v tesnom závese za ním jeho bratranec Marek, no a za ním Marekov oco.
Trvalo ešte pätnásť minút, kým sa Maroš s Marekom vytrepali von. (Začínam chápať chlapov, čo sa furt sťažujú, že ženy meškajú...)
Šli sme na hojdačky zahrať schovávačku. Dávid počítal ako prvý. No a čo sa nestalo potom? Maroš mi oznámil, že počítam. S Marekom ma dotlačili do kúta a ja som nemala na výber.
Po schovávačke sme sa pobrali do škôlky hrať zlodeojv a policajtov. Maroš oboznámil Lucku s pravidlami a potom sme sa rozbehli preč. Zaliezli sme do kríkov a všetci okolo nás chodili, no nik si nás nevšimol.
Keď nás to prestalo baviť, vyliezli sme a prešli sme ku kolotoču. Len čo sa dovalil Maroš, vypytoval sa nás, kde sme boli a či chápeme, čo je to plot, a že za ním sa už nehrá...
Vysvetľovať tomu di/ylinovi, že sme plot neprekročili, je zbytočné. (Len tak mimochodom, s akým i/y sa píše di/ylino ?? o_O )
Vytiahli nás pred škôlku a dumali sme, kam ďalej. Maroš s Marekom rozhodli, že pôjdeme dole na viničky (Spomínala som vám, ako sme minule boli na viničky a Gaba udrbala polku kríka? Ak nie tak sa nebojte, je to tu zas!)
No, tí dvaja sa rozhodli a z nepochopiteľných dôvodov chytili mňa a tlačili ma dole, pričom bolo skoro pol 11 a my sme museli ísť domov.
Zaprela som sa nohami, ale čo vám budem hovoriť. Ja úbohé krehké žieňa voči dvom chlapom. (To, že sú o rok mladší automaticky neznamená, že sú aj slabší vy špekulanti!)
Hlavu som mala asi meter od zeme a snažila som sa dostať k Lucke, ktorá tam len tak stála, ako stĺp a bavila sa na tom.
Marek: ,,Vážne máš pocit, že pretlačíš hokejistu a futbalistu?"
Ja: ,,Dúfam v to..."
Nepomohlo. Keď ma konečne pustili, Lucka šla za nami, lebo som mala jej telefón. Takže sme šli dole na viničky. Keďže lenivosť prekvitá, nikto už pracne viničky netrhal. Všetci rovno trhali pol kríka a šli sme preč. Lucka, Mišo, Johny, Adam a moja maličkosť sme šli hore ulicou.
Ďalší deň som chcela Lucku zobrať do Poľska na priehradu, ale nebolo na to počasie, tak sme zašli len do Kláštora.
Ja: ,,Mami, môžeme ísť s Luckou prejsť sa do Kláštora?"
Mama: ,,Však rovno povedz, že ideš na krovky..."
(Krovky sú jedna z vecí, ktoré milujem nadovšetko.
Takže chlapci, ak by ste mali záujem pôjdem s vami jedine za krovky. Na žiadne pedofilné cukríky, či keksy vám neskočím...)
Tak sme s Luckou nasadli do auta a oco nás zaviezol do Kláštora. Prešli sme sa k Jánošnikomu skoku, kde sme presedeli asi hodinu a pol a premýšľali sme nad tým, ako je možné, že Jánošík zanechal takú veľkú stopu. (Len pre info, ak sa niekedy budete plaviť plťou po Dunajci, budete plávať cez Jánošíkov skok. Voda je tam dvanásť metrov hlboká a dvanásť metrov široká. Legenda hovorí, že keď Jánošíka naháňali drábi, preskočil Dunajec zo Slovenskej strany na Poľskú a pri dopade zanechal v piesku odtlačok svojej stopy. (Áno, mohla by som robiť pltníčku, keby to nebola mužská práca...)
No, ale keby mal skutočne tak veľké paprče, tak nemusí ani skákať, stačí prekročiť. Jediné racionálne vysvetlenie, ku ktorému sme po uvážení a zvážení všetkých podmienok dospeli po fyzikálnich výpočtoch, ktoré sme sa za ten roka naučili bolo, že Jánošíka tam rozčapilo, ako morskú hviezdicu.
Potom sme sa veľmi neochotne pozbierali a odkráčali späť do Kláštora. Potom kofola, cez most sme prešli do Poľska, kúpili krovky a nasadli na autobus do SSV. Vystúpili sme na zastávke a vykráčali hore. Tam už som zbadala auto môjho druhého otca. (Moje rodinné vzťahy sú zložité, ale dostanem sa k tomu...)
Zhodili sme si veci a prišli sme do altánku, kde som Lucke predstavila svoju rodinu a Dušana- skoročlena rodiny a otcovho najlepšieho priateľa.
Ja: ,,Toto je Terezka, moja mladšia sestra." Načo Terezka nesúhlasne pokrútila hlavou, čoho sa hneď chytil dedo.
Dedo: ,,Čo, nechceš byť jej sestra? Ani ja by som nechcel... Ani je dedo by som nechcel byť." Paradox?
Hneď nato ja: ,,Lucka, toto je môj dedo..." (A to sa mi ľudia čudujú, že mám nízke sebavedomie, alebo trpím podceňovaním sa... :'D :'D )
Po zoznámení nás oco poslal hore najesť sa, no len čo sme prišli hore, mama nás zahrnula robotou. To len tak, aby sme vedeli, že obed so treba zaslúžiť.
Chvíľu sme s nimi sedeli a dozvedela som sa, že budeme musieť spať v stane, pretože je nás priveľa. Nemala som s tým problém, dokonca som sa tešila.
O šiestej sme šli do kostola a len čo sa dalo, čo bolo takmer hneď po kostole, sme prášili von aj s Aničkou.
Vonku sme pri škôlke hrali zlodejov a pandurov. S Luckou a Aničkou sme sa schovali do kríkov blízko ku plotu.
Chyba
Našli nás ako prvé. Lucka s Aničkou mali možnosť ujsť, zatiaľ čo mňa Miro s Marekom surovo vytiahli z kríkov a Miro si ma prehodil cez plece. (Či som mu nadávala a vykrikovala, že chcem ísť dole? Áno, ale nie preto, že by som sa bála, ale preto, že mal ruku na mojom zadku...
Neviem koľko krát im to mám ešte zopakovať. Pozerať, ale nechytať. -.- )
Potom sme sa šli prejsť a Marek mi robil napriek. Ak som tomu chcela zabrániť, a ja som chcela, musela som si jeho ruky omotať kolo pásu. To ale zas vznikli babské kecy...
A aby toho nebolo málo, prišiel ku mne Miro, chytil ma za ruku a preplietol si so mnou prsty.
Ja: ,, Miro, pusti ma!"
Miro: ,,Prečo?"
Ja: ,,Preboha! Lebo sú tu ľudia a ja by som sa tu ešte rada niekedy ukázala!"
Myslíte, že pomohlo? :'D To ťažko...
Z tohto celého neskôr vzniklo, že idem iba po chalanoch, ktorých meno sa začína na M. Konkrétne Maroš, Marek, škúľavý Mirko...
Tak ako dík Gaba. ;)
Potom sme sa vrátili k hraniu, ale moja partia musela ísť domov. Partie sa vymenili a k nám sa pridali starší, desivejší a bláznivejší ľudia.
Zlodeji sa utekali schovať a ja som ostala v kruhu ľudí, ktorých meno som väčšinou poznala, no inak nič.
Stáli sme tak v kruhu, keď som niečo povedala svojmu bratovi a spomenula som tam oslovenie: môj brat. Toho sa chytil chalan, ktorého som videla druhý krát v živote a spustil: ,,Vidíš Adam? Ona na teba tak pekne, že môj brat a nie, že chuj, alebo retard..."
Adam ku mne prišiel so psími očami: ,,Chceš byť môj brat?"
Kto by odolal? (Viem, asi každý okrem mňa... :/ )
(Tu sa vlastne dostávam aj k vysvetleniu vzťahov v mojej rodine. Takže, mám otca, mamu, brata a sestru. To je základ, no a potom sa to rozširuje. V Jakubovej Voli žije rodina normálka, že otec, mama a tri dcéry. Lydka, Anička a Tete. Lydka je moje o mesiac mladšie dvojča a poznáme sa prakticky od jej narodenia (nie, nepamätám si naše prvé stretnutie... Mala som asi tri mesiace -.- )
Tým pádom sú jej sestry mojimi sestrami a jej rodičia mojimi rodičmi a zas naopak.
No a potom je tu osobitná skupina, že Adam. Aj keď tam si nie som istá, že či som jeho brat alebo sestra, lebo ma vždy osloví inak...)
Tej noci sme spali v stane. (Áno, v stane na záhrade, asi 500 metrov od mojej sladkej postele.)
Bolo to preto, že nás bolo veľa a všetci sme sa dnu nevošli a keďže ja milujem stanovačky, nahlásila som sa do stanu ako prvá, čo automaticky znamenalo, že Lucka pôjde so mnou a Anička sa pridala.
Ďalší deň sme sa vybrali na rafty. Už nám doniesli raft, keď som zbadala tie známe krivky. Sebastian...
(Tak ja ho deň predtým hodinu čakám na Jánošíkovom a on sa ukáže deň potom s úsmevom na tvári?!?!
Nie, robím si srandu. Nie som doňho buchnutá iba ma fascinuje, že aj ako svalovec dokáže rozmýšľať a nie je prízemný a tupý... (Sorry všetkým svalovcom, ale je to tak. Nie nadarmo sa hovorí, kto nemá v hlave, má v nohách... ;) )
Pred tým, než si to nabral plnou parou dole do Lesnice, mi stihol zakričať, že posledný pozýva...
Bastard, ten závod bol pre mňa vopred prehratý...
Keď sme prechádzali Jánošíkovým skokom, neodolala som a skočila som do vody (áno aj preto, že to už v živote nikdy viac neurobím.)
Keď som sa štverala naspäť, samozrejme, že Murphyho zákony znova zafungovali a keď som bola už skoro hore, šmyklo ma späť do vody.
Dole ma Sebastian pekne počkal, aj keď som si bola istá, že už bude preč...
Víkend sa skončil a ja som sa musela vrátiť do toho príšerného stereotypu ranného vstávania. Poháňala ma len jedna myšlienka a to, že sa v piatok vraciam do SSV či sa to niekomu páči, alebo nie a v sobotu sa pôjdem zohriať na priehradu.
Konečne prišiel piatok a ja som sa dozvedela, že mama mi vramci sťahovania sa už stihla zbaliť všetky veci. Skrine boli prázdne, rovnako, ako môj kufor. Skoro som tam praskla hnevom.
Do SSV som sa viezla nákladným autom a Denis s Marošom nám prišli pomôcť vyložiť nábytok. V altánku sme si urobili ďalšiu obývačku a keď sme skončili, Maroš mi oznámil, že idem s nimi vonku. Až potom ma oboznámil s tým, že idú piť. Cestou som sa ešte dozvedela, že brácho má cucflek a aj to že cez týždeň prišiel domov sťatý ako doga.
Ako by som celú tú situáciu čo nasledovala popísala?
Gabo sa sundal prvý, lebo mu zomrel kamarát a ja som dávala pozor, aby si neublížil, Niko (asi 13-14 chalan) ma nútil piť a nahadzoval udičky :P , Marek ten sa sundal rýchlo a jediné tyčky, ktoré prišli, prišli od neho. Netuším, o čo sa snažil Maroš, ale prisadol si tesne ku mne. Potom si chcel cez moje plecia prehodiť ruku, ale odtiahla som sa. Bola som naňho nahnevaná a nemala som dôvod tajiť sa tým.
René sedel mimo altánku a tak som si prisadla. Hovoril mi o tom, ako bol brácho opitý, a keď videl Timeu ako sa lepí na Gaba, nezabudol ani na príbeh, keď bol Gabo opitý a Timea triezva. (Nie, nedopadlo to až tak zle, ale aj tak to stálo za to.)
Potom si Maroš prisadol a tlačil na mňa, aby som mu povedala, čo sa deje. Rozprávali sme sa asi pol hodinu a potom sa všetci rozhodli, že pôjdeme na umelé. Cestou mi druhá Timea stihla povedať, že sme s Marošom zlatí, a že ju prekvapilo, že sa dokáže s niekým tak otvorene a dlho rozprávať. (Ak mi ešte niekto tretí, nezainteresovaný niekedy povie, že sa k sebe s Marošom hodíme, budem vraždiť! -.-
Je síce otázne koho z nás, ale určite sa to rýchlo vyrieši.)
Došli sme dole a stretla som Gabu. Tá na mňa nakričala, že som v SSV a ani sa jej neozvem. Ja som na ňu nakričala, že som nemala ako a musela som strážiť tých blbečkov a všetko bol O.K.
Zahrali sme si jedno kolo schovávačky a potom ma to prestalo baviť. Šla som za Marekovou sestrou, Luckou a rozhodli sme sa, že si pôjdeme sadnúť do krčmy. Kým ona odbehla po peniaze, jej brat sa ochotne stratil. Maroš začal panikáriť a ja som bola tá, ktorá zvládala a musela uvažovať racionálne. (Už nikdy to myslenie nemienim opakovať. Na nás blondíny to nemá dobrý dopad...)
Mareka sme našli, Lucka mu vynadala a šli sme si sadnúť. V krčme som stretla otca a poprosila som ho prachy. Kým som sa však vrátila ku stolu, kofola tam už stála načapovaná, na čo mi Sebastian povedal, že to je za tie rafty z minulého týždňa a nechcel nič počuť o tom, že mu to preplatím. (Bože, ako ja neznášam, keď za mňa niekto niečo platí...)
Prišla som domov a zaspávala som z pocitom, že zajtra sa konečne vyhrejem na slnku na priehrade.
Ráno som si dala do poriadku bicykel a poobede sme mohli vyraziť.
Dohodli sme sa na pol druhú, pričom o jednej už bolo počuť blížiacu sa búrku.
Nahnevaná som bola rozhodnutá, že na tú priehradu idem. Nikto sa nebránil a tak sme posadali na bicykle, Marek na korčule a vyrazili sme.
O pol hodinu sme došli na priehradu. Marek sa hodil do vody ako prvý, lebo sa cestou zrúbal na kameňoch. Samozrejme, že Gaba s Marošom si nenechali ujsť príležitosť hodiť ma do vody a tak druhá mokrá osoba som bola ja.
Maroš mi potom chytil nohy a prevrátil ma do kotrmelca, v ktorom som stratila pojem čo je hore, a čo dole a skoro som sa utopila. O čosi neskôr som prechádzala okolo Gaby a podkla som sa. Ona si myslela, že ju chcem topiť a veľmi šikovne dostala moju hlavu pod vodu a skoro ma utopila. Druhý krát.
Asi päťnásť minút potom, čo sme prišli na priehradu začalo pršať a tak sme si zbalili švestky a pošli sme preč. Dážď nás aj tak chytil, no a z Poľska som musela ťahať Mareka až do SSV. Po slovenské hranice mi s tým Maroš pomohol, ale inak nič moc. (A ten bastard ešte hučal, že idem pomaly. Hovado.)
Večer sme sa vybrali vonku. Dokopy sme ani nič nerobili, iba keď sme boli na umelom pribehol Marek číslo dva naboso iba v trenkách, na ktoré si sťahoval mikinu. Pýtal sa, či nejdeme niečo hrať, aby sa mohol prebehnúť a vyschnúť, lebo spadol do jazierka pri rešte. Potom sme sa nejakým spôsobom dostali k téme asexuál a musela som im vysvetliť, čo to znamená.
Potom sme sa celí unudení pobrali na hojdačky, kde ma Maroš podsadol a nechcel ma pustiť. Tak som si sadla naňho. Čo iné som mala robiť?
No a na to z neho vypadlo, že : ,,Kaja, ty si možno asexual, ale ja nie. Takže až ťa niečo začne tlačiť, nie je to obušok..."
(Geniálny spôsob ako niekomu zalichotiť... -.-)
Ešte sne sa išli prejsť k úradu a stretli sme opitého Dalibora. Nútil nás pripiť si s ním bohvie na čo. (Zaujímavé, že zo všetkých najviac naliehal na mňa, na čo Maroš neskôr poznamenal, že Dalibor chce niečo riešiť... o_O :P )
O pol jedenástej som sa rozlúčila s Marekom a Marošom, keďže Marek odchádza späť do Martina, sľúbili sme si, že keď príde, pôjdeme ešte von. (Ako sa tak pozerám do kalendára, tak sa s Marekom v SSV pravdepodobne minieme.)
Aj Gaba už musela ísť a keďže som ostala sama a vedela som, že Dalibor sa obšiemta okolo rešty, namierila som si to domov po hlavnej.
Ale čo čert nechcel?
Cestou som stretla Dalibora a keď ma ten zbadal, hneď sa ku mne rozbehol aj s fľašou v ruke. Tuho ma objal a stiahol na lavičku. (Ešte aj tie Aďove úchylné objatia sú oproti tomu nič, lebo pri Aďovi viete, že je neškodný, kdežto tu...)
Jeho zovretie bolo ako kliešte. Ani za Boha som sa z neho nevedela dostať.
Dalibor do mňa až podozrivo príliš lial alkohol a keďže som človek úprimný, na rovinu som sa ho opýtala: ,,Chceš ma opiť a pretiahnuť...??"
Dalibor: ,,Nie, ale..."
Ja: ,,Ale??"
Dalibor: ,,Ale...
Ja: ,,Ale?!?!?!??!?"
Dalibor: ,,Vadilo by ti to?"
A to je presne ten moment v živote, kedy sa vám pred očami rozbliká ceduľka s nápisom: 'Run Forest, run!!'
Ja: ,,Dalibor, musím ísť domov, pusti ma."
Dalibor: ,,Nie."
Ja: ,,No tak, pusti ma, zajtra skoro vstávam. Musím stihnúť autobus o šiestej!"
Dalibor: ,,J*b na to..."
Ja: ,, Čo odo mňa chceš?!?"
Dalibor sa tak nepríjemne pritúlil a šepol: ,,Všetko."
Po pol hodine hučania doňho ma z nejakých dôvodov konečne pustil a ja som rýchlou chôdzou upaľovala preč. Za rohom som sa rozbehla a zastavila som sa až doma zadýchaná a unavená.
Večer som ešte dlho len tak ležala a počítala bodky na stene. Moja hlava by síce už spala, ale moje srdce ešte stále bilo ako splašené.
Ďalší deň, keď mi budík zazvonil o piatej ráno, myslela som, že vyskočím z kože, rozbijem budík a zmlátim každého kto mi príde pod ruku.
Neostávalo mi však nič iné, iba sa postaviť, naraňajkovať, pobaliť, nasadnúť na bicykel (z ktorého mám modriny. To len tak mimochodom...) a odkrútiť si to ku babke. Tam som nechala bicykel a pešo som sa rozbehla na stanicu.
Celú cestu som prespala a skoro som ani nevystúpila.
Poobede, v tom najväčšom teple ma čakalo vystúpenie, kde som tancovala tie najhoršie tance. Už po druhom som vyzerala ako paradajka a po treťom ma pálili už aj ruky.
V pondelok som znova nastúpila do roboty s vedomím, že ťahám posledný týždeň. Dni mi zbiehali ako voda až nadišla streda a s ňou tréning. Amika nám dala poriadne zabrať, ale stálo to za to, hoci sa moje nohy ešte stále nespamätali od prvého tréningu a miesto toho, aby ma niesli, tak ich ťahám za sebou.
Po tréningu Rado pozval mňa a Peťu sadnúť si s nimi na kofolu, z čoho sa nakoniec vykľuli dve pivá. A keďže som celý deň nič nejedla a bola som taká unavená a hydratovaná, že až, viete si predstaviť, čo sa so mnou dialo. (Áno bol to ten taký pocit eufórie. Ale sundať sa z dvoch pív?! o_O Hanba mi!!! Najmä ak som pár dní pred tým ustála polku fľaše vodky :( )
Podstatné ale je, že som si uvedomila, že aj títo ľudia sú fajn.
Poznáte ten pocit, keď ešte v sobotu viete kam patríte a v stredu večer už o tom nemáte ani poňatia?
Som bezdomovec, bezprízorná duša, bludný holanďan, alfa samec - samica...
Nepatrím nikam a predsa som všade.
Čo s tým teraz ??