Môj stredoškolský denník

PAN 2015

Na tohoročný PAN som sa tešila už mesiac dopredu.
Týždeň pred festivalom sa už všetci moji priatelia chytali za hlavu a utekali pred žiarou mojej radosti (očividne viem byť veľmi otravná...)
Od samej radosti som zabudla zrušiť si smenu v piatok a do poslednej chvíle to vyzeralo, že z PAN-u budem musieť ujsť do práce. (Áno, Miro to za mňa mohol zobrať, ale do poslednej chvíle ma naťahoval ako gumu na trenkách a ja som v tom potrebovala mať jasno. Mám vo zvyku veľmi stresovať, a ako inak, spanikárila som....
Našla som si za seba druhú náhradu. (To len pre pokoj v duši))
Čím viac som sa na PAN tešila, tým viac som mala pocit, že sa niečo poserie.
Ráno sa na stanici okrem nás združil aj súbor z Kežmarku, z ktorým som minulý rok celkom dobre vychádzala a ešte jeden súbor od nás.
Adam, jeden chalan z Kežmarku,si so sebou niesol svoju vlastnú maketu v životnej veľkosti. (A ja že som Narcis...
Musím zistiť odkiaľ ju má!!)
Do Mikuláša sme sa dostali raz- dva. Ešte cestou tam Heňa hovorí Zuzke: ,,A ja som sa aj so sestrou modlila, aby sme bývali na Lodenici, nie na intráku."
Zuzka: ,,No, Heňa, ale ak nás tam ubytujú, budeš sa musieť modliť častejšie..."
Hlas v mojej hlave: ,,Preboha! Len to nie! Lodenica je kdesi v riti ďaleko od intráku! Nemôžem prísť o tie žúrky a prebdené noci, najmä teraz keď nespím a môžem byť za frajerku..."
Cestou som dospela k záveru, že kufor so štyrmi kolieskami nie je najvhodnejšia voľba na cestovanie. Najmä ak necestujete v kupé, ale v tom otvorenom priestore a váš kufor si zmyslí, že pôjde na prechádzku. A tak naháňate kufor po vagóne ( kufor sa hýbe v malom priestore pri dverách a vy kričíte: ,,Heňa! Heňa, kufor!" -lebo sedí najbližšie...)
Prišli sme do DK a čakali na verdikt ubytovania.
Zuzka: ,,Heňa! Ty si to vymodlila!"
Hlas v mojej hlave: ,,Nieeee!!" (#totálnezrútenie)
Tak som sa upísala diablovi (podpísala som prezenčku) a odobrala som sa spolu s ostatnými na Lodenicu.
Tešila som sa, lebo som na dielni mala byť s Peťom, Kikou a Maťom...
ALE
Peťa jeho učitelia nahlásili na inú dielňu- Komédia dell Arte.
Kiku ráno nahlásili na Prirodzenú komiku.
No a Maťo mal prúser v škole a tak dochádzal poobede.
A tak som osamela. Ja. Osoba, ktorá sa sama od seba nedokáže zoznámiť absolútne s nikým... (Pokiaľ nie som opitá, pod vplyvom drog alebo endorfínu...)
Nakoniec som na dielňu odkráčala pekne sama. Zistila som, že som sa ocitla v rovnakej dielni ako Jožo (po tatovi). Prišla som na to, že je to sympaťák a taký milý chalan.
Našimi lektvarmi (ako ich volá Otec festivalu) boli Pišta a Maike. Slovák, čo mal menšie výpadky čo sa slovenčiny týka a Maike, nemka, ktorá trochu hovorila po slovensky a jej snaha bola nesmierne sympatická...
Pišta si zmyslel, že si zahráme jednotlivca. (Neznášam, keď som na javisku sama. Vtedy každý pohľad váži aspoň pol tony, klepú sa mi ruky aj kolená a nedokážem sa zbaviť takého imbecilného, upreného, zúfalého pohľadu. Pišta sa rozhliadol po hľadisku a začal...
Pišta: ,,Eniky, beniky..."
Hlas v mojej hlave: ,,Nie, nie, nie..."
Pišta: ,,kilky, bé."
Hlas: ,,Ani tu nechoď tým prstom!"
Pišta: ,,Ábr, fábr..."
Hlas: ,,Nie, on ťa preskočí. Pôjde niekto iný. To sa proste nemôže stať, aby spomedzi všetkých vytiahol práve teba..."
Pišta: ,,domine."
Hlas: ,,Fuck..."
Nakoniec to nebolo až také zlé. Všetci sa na tom celkom dobre zabávali.
Večer, pred predstavením som ešte stretla Peťa a o čomsi sme sa rozprávali. Teda, tvárili sme sa, že sa rozprávame, lebo my sa nevieme baviť o ničom zmysluplnom...
(Marikina bežná reakcia: ,,Ach, vy herci... :/ )
Len čo sme zmizli Peťovi z dosahu ozval sa Kristián.
Kristián: ,,Skajka (strašne ma štve, keď ma tak osloví on. Je to neprirodzené a hlavne veľmi, VEĽMI divné, lebo pri tom má taký nepríčetný pohľad...) inak som si všimol, že ty keď sa s Peťom rozprávaš si taká iná... Ako keby si prekvitala a premýšľala nad každým slovom. Celé to pôsobilo tak inteligentne... A vôbec sa mi to k tebe nehodilo."
Ja: ,,Vieš, Kristián, my sa tak obaja iba tvárime. To také krytie, inak sa poriadne nebavíme o ničom."
Po predstavení sme sa pobrali do Mekáča na zmrzku.
Cestou späť sme sa zastavili v tme a obdivovali obdivuhodný úkaz na oblohe- spln. Krása bola v tom, že dokola celého mesiaca bola taká pekná, magická žiara.
Čo ma prekvapilo, o jednej som zľahla ako zabitá a zobudila som sa až ráno...
Totálne unavená.
Odkráčala som na dielňu a poobede sa ku mne pridal aj Maťo. Musím uznať, že dielňa poobede mala svoje čaro. Potkýnať sa a vrážať so stien bola zábava. Nehovoriac o hláškach.
Pišta: ,,bla, bla, bla. Ja...? (áno...?)"
Ja: ,,Ja. (áno)"
Jožo: ,, Aj ja?"
Alebo:
Pišta: ,,Pôjdete takto rovno, všetci spolu a potknete sa."
Ktosi z davu: ,,To navzájom?"
A samozrejme, keď už sme pri hláškach, nemôžem vynechať hlášku moderátora:
,,Títo maldí... Presne ako zajace... Iba sex a tráva..."
V piatok sme dielňu nemali, ale miesto toho sme sa šli pozrieť na našich lektvarov. Len čo sme vstúpili ro sály oblial nás studený pot. Sála bola plná škôlkarov. Hlava na hlave. Ako netušíteľné more ukecaných trpaslíkov...
Príšerné.
A sánka mi padla až na zem, keď ich všetkých Pišta utíšil troma pohybmi... To sa musím naučiť! A nacvičím to na sestre. Tej sa ústa nezavrú ak ich prejde zošívačka...
Večer som mala ísť na diskotéku a potom na intrák užiť si poslednú noc. Len čo som prišla, zbalila som si veci, osprchovala som sa, vyšla som pred ubytko a vrátila som sa spať.
Vonku bola kosa ako v ruskom filme a ja som si vážne dva krát premyslela či niekam pôjdem. Tak som si ľahla a spala som.
Posledný deň na PAN- e ubehol ako voda. Večer sme hrali predstavenie a tesne pred tým ma Lucka s Denkou prekvapili svojím príchodom.
Predstavenie sme odohrali skvele, a preto že sme hrali iba štyria bola tréma neskutočne veľká.
Na konci predstavenia sme mali vyjsť mokrí, ako z vody a tak sa v zákulisí spustili boje. Všade tam boli mláky a my sme boli celí mokrí. Keď som vyšla na javisko, voda mi natiekla do očí a tam tak zaštípala, až som sa rozplakala.
Po predstavení Zuzka: ,,Kajka, ty si to tak dobré zahrala... Až som chcela plakať s tebou. To boli slzy!"
Ja: ,,Hmm, tak bodaj by som neplakala keď mi Maťo do očí našpliechal pol fľaše..."
Ešte dlho po predsravení som bola plná adrenalínu, energie, dobrej nálady a hlavne, bola som zrelaxovaná.
Vražedná kombinácia. Najmä u mňa.
Ako som sa tak vracala z predstavenia do štane, stretla som Peťa. (Po celý PAN sme si vyznávali city a prišla som na to, že Peťo je moja životná láska...)
Peťo: ,,Skajka!"
Ja: ,,Peťko!"
Vlastne sa ani nepamätám, ako som sa dostala k otázke: ,,Nechceš so mnou chodiť?"
Peťo: -smiech-
Ja: ,,Nie, myslím to vážne. S Gabom sa rozchádzam..."
Peťo: ,,Skajka..."
Ja: ,,Nie, vážne. Reálne ti dávam návrh na vzťah..."
Peťo: ,,Neviem, či to teraz myslíš vážne alebo nie, ale desí ma to."
Ja: ,,Vyjadri sa prosím ťa. Normálne, odpoveď. Áno. Nie. A odchádzam, lebo mi je zima."
Peťo: ,,Áno!"
Ja: ,,Fajn ľúbim ťa. Maj sa." a aby toho nebolo málo, cestou som oňho ešte aj zakopla. (nechtiac)
A v takej euforickej nálade, ešte stále plná adrenalínu, energie, vyspatá a veselá som sa pobrala na kávu s Luckou a Denou. A v mojej dutej hlave skrsol asi ten najidiotskejší nápad tohto roku. Dať si Peťa do vzťahu na FB. (obvykle mám problém napísať status, nie to ešte toto...)
Ukončila som fiktívny vzťah medzi mnou a Gabom a pevne som sa rozhodla.
Ibaže niečo tam hore videlo čo sa chystám urobiť a odmietlo mi zapnúť FB. Potom mi odmietlo načítať môj profil. Následne mi pre istotu vyplo telefón. A nakoniec, nech som na ikonku- Pridať vzťah ( či ako) klikala koľko som chcela, nešla otvoriť.
Nanešťastie, Lucka sa pre túto vec až priveľmi nadchla a len čo som sa prihlásila na jej FB hodila mi tam vzťah. (Nie, že by som bola blonďavá a nemala ani tušenie ako sa to robí...
Ale som!)
Človek by si myslel, že keď si pridá vzťah na FB, ten druhý to musí potvrdiť a nie, že mu to hneď hodí na nástenku... (Mal to byť žart, o ktorom sa nik nemal dozvedieť...)
Len čo sme vyšli z kaviarne, Lucka mi oznámila, že mi to visí na nástenke. Skoro ma porazilo!
Niekoľko ľudí z mojich priateľov to nemuselo pochopiť... A potom mi cvaklo. Čo moji priatelia! Nech si o mne myslia čo chcú, ale tí Peťovi?!
Len čo som dobehla do kulturáku, poprosila som Sašku aby mi požičala telefón a aby som to celé rýchlo vymazala. Saška sa však rozhodla, že mi ho dá až po predstavení...
Hodinu som sedela ako na ihlách a len čo som sa dostala na FB zmazala som to. Tie kometny som radšej ani nečítala...
Na raute po predstavení som mala oči na šťopkách a vyhýbala som sa Peťovi. Kým som sa nezakecala s Nikolasom. (Má osemnásť a niečo na mňa skúšal, lebo doňho mama hustí nech si nájde frajerku, ale myslím, že po tejto katastrofickej skúsenosti radšej dobrovoľne umriem sama...)
Cítila som na sebe Peťov pohľad a v očiach veľa otázok. Dostala som takú trému, že by som na mieste radšej fakt umrela.
Peťo: ,,Skajka? Môžem otázočku?"
Ja: ,,Áno. Prepáč. Neviem prečo som to urobila. Ale už som to zmazala... Mrzí ma to. Bolo to hlúpe..."
Spanikárila som.
Peťo: ,,Aha."
Ja: ,,Dúfam, že som zodpovedala všetky tvoje otázky..."
Čo však bolo horšie, vydesila som ho. A touto svojou reakciou obzvlášť... A nečudujem sa mu.(Pri takomto spätnom pohľade sama na seba pôsobím schyzofrenicky... (Poučenie do budúcna? Nikdy nezačínate vojnu so schyzofrenikmi! Vždy je nás raz toľko, ako sa zdá...))
Asi by som radšej umrela ako sa po tomto v pondelok ukázať v škole...
Cesta domov ubehla rýchlo. Najmä preto, že som celou cestou písala.
Na Štrbe, keď vlak zastal, Saška sa zobudila. (skôr sa v nej zobudila nejaká príšera)
Z päťdesiatich slov, ktoré povedala, bolo štyridsaťsedem nadávok, dve predložky a slovo vlak.
Konečne sme prišli domov a mňa poháňala túžba ľahnúť si do postele a zaspať.
Cestou som za sebou v snehu zanechávala dve dlhé čiary- stopy kufra a a svišťanie vetra. Pri intráku som si prišla ako v tej rozprávke- Maruška a dvanásť trpaslíkov. (Teda Maruška, čo za sebou vlečie poltonový kufor a opitých dvanásť mesiačikov, čo žúruje v reštike vedľa intráku a spieva: ,,Prišla si z topoľčanskej dediny.
Väčšinou pochádzaš z chudobnej rodiny.
Si topoľčanska zlatokopka...")
Len čo som prišla domov, postavila som kufor do vane ( Čo. U nás aj nesnažilo...) a priebežne zaspávam na koberci oproti posteli. (niek preto, že by v nej bol bordel...)
Našťastie bláznivá Kaja, čo stvára kraviny je preč. ( To ma zaujíma čo vyvediem s dávkou adrenalínu po zoskoku padákom...
Asi sa pred tým budem musieť opiť, aby som sa mala na čo vyhovoriť, lebo farba vlasov prestáva byť dostačujúcim argumentom.)
A hanblivá Kaja, čo by sa najradšej prepadla pod čiernu zem je späť. A ostane tu nadlho.

Dúfam....