Môj stredoškolský denník

Pomoc!

Prázdniny sa začali a ja som sa rozhodla, že ich určite nestrávim doma. Zbalila som si svoje caky-paky a našim som oznámila, že na prázdniny odchádzam do SSV. Nemali inú možnosť ako ma tam pustiť.(Vlastne mali, ale ja som ju odmietala akceptovať.)
Ibaže môj brácho sa rozhodol, že poputuje so mnou (našťastie, len na jednu noc.)
Tak sme tam prišli a na moje prekvapenie na zastávke už nás čakali Maroš s Andrejom.(Ako som sa neskôr dozvedela, na moje prekvapenie, neboli tam kvôli mne.) 
Doma sme sa pekne zložili a počkali sme na Gabu. S ňou prišla aj Veronča a fľaša. (Prednedávnom som si sľúbila, že už budem dobrá, nebudem piť a môj život naberie ten pokojný, nezaujímavý smer.
-Hovno-
Proste mi do života zas musel vyliezť niekto, kto tam narobil bordel. Nemám rada naivných ľudí, ale najhoršie na tom je, že ja sama som jedna veľká naivka. No a po tom, čo som na to prišla(po dlhej dobe znova) som sa rozhodla, že budem mrcha a toho človeka zničím. Už len z princípu. A tu na scénu prichádza moja povaha. Nedokážem ublížiť niekomu inému, tak ubližujem sebe. Jupííí!)
Ono tá fľaša pošla dosť rýchlo a s ňou aj moje vedomie. Ešte v živote sa mi nestalo, že by som mala okno. Teda až doteraz...
Ráno som sa zobudila na to, že mi zvoní mobil. Posadila som sa a zatriasol sa do mnou celý svet. Pozrela som na telefón a kým sa môj zrak snažil zostriť čo za vola mi to volá tak skoro ráno, do hlavy sa mi naraz vracali všetky spomienky. Teda, takmer všetky.
Ja: ,,Haló? Kto je tam?"
Gaba: ,,Ja. Kaja ty si dobre mimo."
Ja: ,,Kto si a odkiaľ vieš, kto som ja?"
Gaba: ,,Kaja, netrep kraviny a povedz mi, či ideš do kostola."
Odtiahla som telefón od ucha a na displeji mi svietilo: Božena.
Ja: ,,Gaba! Ty žiješ?! Čo si normálna? Nikam nejdem! Mám takú šrubu, že konec."
Gaba: ,,Ok, ta my ideme s Verončou do kostola. Za pätnásť minút nás čakaj hore." a zložila.
Padla som späť do perín a takmer som zaspala, keď ku mne pribehol Denis.
Denis: ,,Kaja! Pamätáš dačo zo včera?"
Ja: ,,Hej. Gaba mala taký sprostý nápad, že si urobíme palacinky. Rozbila mi vajce na gauči, tak som to musela čistiť. Urobila som ti mega dobré cesto, ale nemali sme muškátový orech, tak neboli až také dobré. Ale dala som do nich rum. A potom som ho dopila.
Ty si piekol palacinky a my sme pili. Neviem, koľko ale počkaj..."
Pozrela som sa na ruky a prišlo mi zle.
Ja: ,,Sedem veľkých poldecákov vodky a tri domácej. A tej pol fľaše rumu."
Denis: ,,A šampus."
Ja: ,,Čo?!"
Denis: ,,Hej, otvorili sme ten šampus, čo mal oco v chladničke."
Ja: ,,Kto z nás ho preboha otváral?" Nie, nemala som strach o svojich priateľov, iba som chcela vedieť, kto z nás bude mať ráno monokel odnikiaľ.
Denis: ,, Anďo. On nepil tak je to v pohode."
Ja: ,,Aha! Už si spomínam! Potom Veronča vypila asi dva poháre a mne ten môj vytrhla, tak sme ju s Gabou naháňali po celom byte až do kúpeľne, kde sme zistili, že ona ho počas behu nejakým zázrakom vypila. To je iný master." smiala som sa, ale od natriasania smiechom sa mi tak rozpohyboval žalúdok, že som s tým radšej prestala. ,, A ešte na niečo si spomínam. Napríklad na to, ako si robil palacinky pre VŠETKÝCH a zožral si ich sám... Alebo na to, že ti chceli na čelo napísať tvoje meno, ale potom ti tam niekto nakreslil penis, vraj je to výstižnejšie." 
Denis sa na mňa pozrel akoby som mu práve zjedla raňajky. Potom vytiahol telefón a začal mi ukazovať fotky z predošlého dňa. Moje normálne Ja, ktoré sa hanbí čo i len vyjadriť svoj názor malo v tej chvíli chuť prepadnúť sa hlbšie než pod čiernu zem, odstreliť sa, obesiť sa, zmiznúť, zabudnúť.
To druhé Ja, ktoré sa prejavuje najmä pri pozvoľnejšej nálade a ktoré je za každú kravinu malo chuť sa rozrehotať na plné hrdlo a celé si to zopakovať.
(Týmto by som vás chcela poprosiť a zároveň upozorniť. Nám schizofrenikom sa nesmejte. Vždy je nás viac, ako sa na prvý pohľad zdá.)
Túto moju dilemu  našťastie ukončilo klopanie na dvere. Denis stuhol a ja tiež. Obom sa nám vybavila spomienka na včerajší večer, keď sme všetci sedeli za stolom a odrazu sa ozvalo buchnutie dverí a kroky hore schodmi. Všetci sme sa vtedy preľakli, že si to naši rozmysleli a prišli za nami. Teda nie všetci. Veronča s Anďom nepočuli nič, ale my ostatní áno a dosť zreteľne.
Nakoniec sme prišli na to, že naši ostali pekne doma. A taktiež na to, že u nás asi straší...
Tentoraz to však nebol žiaden duch ale Veronča s Gabou. Obe vyzerali byť v pohode, ale očividne im bolo rovnako zle.
Poobede Denis odchádzal domov aj s Marošom domov. Teda Maroš išiel do školy: Hehehe...
Ja som osamela a ako som sa cítila tak perfektne, tak som sa rozhodla pre sprchu. Ale keďže poznám obyvateľov SSV a viem, že ak vedia, že som sama doma a dvere sú otvorené, tak pokojne vstúpia, a preto som sa rozhodla, že ich po bratovi pôjdem pre istotu skontrolovať.
Až potom, keď boli dvere stopercentne zatvorené som si dala studenú sprchu, keďže som si zabudla zapnúť vodu...
Odrazu som začula, ako niekto kráča hore schodmi. Keby som nebola skontrolovať tie dvere, tak sa asi zamknem v kúpeľni a tri dni odtiaľ nevyjdem. A takto, jediné racionálne vysvetlenie bolo, že mi hore-dolu po schodoch behá duch. Skvelé.
,Aspoň nebudeš navždy sama Kaja. Keď už ťa nik nebude chcieť, budeš mať aspoň ducha.' ozvala sa vo mne pozitívna stránka. 
Večer sme sa s Gabou vybrali von samé dve. Vážne netuším ako, ale zavialo nás do Fakena. Bože, to miesto je ako magnet. Pritiahne vás nech ste kdekoľvek.
Na naše prekvapenie tam nikto nebol, tak sme si dali poldeci, aby sa nepovedalo a šli sme sa prejsť. Cestou sme stretli Kuba s partiou. On a Gabo boli trochu mimo, ako vždy, a René mal trochu vypité. Navyše, René hovoril takým divným bratislavsko/cigánsky prízvukom. Ako Riťmaus na Lokal TV!
Tak sme tam stáli, pod lampou, dve baby a skupina chalanov tak trochu mimo normálneho sveta. Chalani si už zvykli na to, že so sebou nosím zapaľovač, ale Kubo ho nemá rád, lebo je tryskový a ja som ho na to raz zabudla upozorniť.
Ten zapaľovač je môj miláčik. Niečo ako spomienka na Rumunsko a Kubo mi ho vzal! (Nevýhoda báb je, že sú nízke. Najmä oproti takým žirafám ako je Kubo. Ešteže som mala po blízku schody.  Tak som sa postavila na druhý schod, aby som sa cítila vyššia ako Kubo a zároveň som ho prosila aby mi vrátil zapaľovač. (Ešte pred tým som sa mu vyhrážala, ale keď ste vyššie ako chalan a ste baba, no... Viete si predstaviť, ako vás vníma, keď má niečo oveľa zaujímavejšie priamo pred očami...) 
Kubo si ale celú túto situáciu zle vysvetlil. Kľakol si a začal šmátrať po vreckách. To neušlo ostatným členom partie a René mu veľmi ochotne podal svoj prsteň zatiaľ, čo sa na tom Gabo kvalitne zabával.
Nakoniec som boj o svojho milááášika vyhrala a Kubo vytiahol zápalky, keďže som mu odmietala znova do rúk vložiť osud svojho zapaľovača. No a Gabo zobral zápalku a frčkou ju odstrelil do diaľky. Zápalka vzplanula a potom zhasla. To bol trik! Gaba sa rozhodla, že sa to naučí a ja som, samozrejme, nemohla byť iná.
Chalani nám ukázali ako na to a poradili pár trikov. Žiaľ, až taká dobrá ako Gaba nie som. Tá odstrelila zápalku, ktorá vo vzduchu vzplanula, zafúkal vietor a rozhorená zápalka trafila Gabu rovno do čela. (Mne sa neskôr tiež podaril úžasný kúsok a to, keď som odstrelila zápalku a potom som ju hľadala, vo vzduchu a vôbec som si nevšimla, že mi zápalka ostala v ruke a horí. To som si ráčila všimnúť, až keď mi takmer zhorel palec.)
Keďže nám bolo dosť nepríjemné stáť pod kamerami, posunuli sme sa o kúsok vyššie. Pod ďalšie kamery. Za našu ďalšiu zástavku však mohol obrovský snehuliak, ktorý Renému vadil. A keďže René chce byť cigán srdcom aj kožou, ako to sám povedal, museli sme ísť (ako jeho cigánsko belošská crew) toho snehuliaka zlikvidovať. (Ako som sa neskôr dozvedela, Maroš s Verončou to stihli deň pred nami. Chudák snehuliak už nemal hlavu, keď sme prišli.)
Odbilo osem a Gaba sa rozhodla, že nás opustí a šla domov. Nechala ma tam samú so štyrmi chalanmi. Klasika.
Kubo sa rozhodol, že sa niekomu vkradne do domu, očividne mu nedošlo, že všetci sú doma... Tak po chvíli sklamaný vyšiel von.
Gabo vytiahol telefón aby skontroloval čas a zistil, že je Valentín. Ten pohľad, ktorý na mňa potom hodil vážne stál za to. (Nevedela som, či sa mám začať smiať, alebo radšej rýchlo utekať.)
Gabo: ,,Dnes je Valentín."
Ja: ,,No. Ja viem."
René: ,,A kde máš frajera?"
Vážne som sa začínala báť. Najmä keď sa ku mne tak desivo približovali.
Ja: ,,Hmm... Dobrá otázka."
Niko: ,,To mi je ale smutný Valentín." stál opodiaľ a dosť sa na tom bavil, zatiaľ čo ja som mala pocit, že explodujem od nervov.
Kubo: ,,Tak na. To máš odo mňa na Vlentína." a podal mi rozmočenú cigaretu.
Ja: ,,Prepáč, ale až taká zúfalá nie som." decentne som ju odmietla.
Gabo: ,,Ale keď chceš, ja ti urobím pekného Valentína." Keď mi konečne docvaklo, že si len robí srandu poslala som ho domov, lebo som dobre vedela, že má večierku do ôsmej. Keby si bol dával pozor na stav triezvosti pri vstupe domov, nič z toho by sa nebolo stalo. 
Potom sa nevdojak (bolo asi deväť večer) všetci rozišli domov. Teda skoro všetci. Ostali Kubo, René, Niko a moja maličkosť.
Niko sa tiež pobral domov a Renému s Kubom sa ešte nechcelo. Vážne, bolo pol dveiatej, cez prázdniny, ja sama doma a mala som ísť domov?! Vážne?! 
Ja. Sama. S duchom. Na Valentína. No to určite!
A tak som k sebe pozvala Kuba s Reném. Cestou som ich však stihla upozorniť na ducha v prípade, že by si to rozmysleli.
Nerozmysleli.
Nevedeli sme čo robiť, tak sme si pustili Harryho Pottera poslednú časť. Dúfala som, že na DVD-čku je slovenský dabing, no veľmi som sa mýlila. (Aby sa nepovedalo. Česi majú vo všeobecnosti lepši dabing ako my, ale toho Pottera fakt posrali. Nehnevajte sa, ale Brumbál, Bradavice, smrťáci, moskomori a viteály sú na mňa trochu moc.)
Tak si sedíme a pozeráme film, keď sa na schodoch znovu ozvú kroky. Pre istotu sa aj zapne svetlo a pootvárajú sa dvere. Aby sme náhodou nezabudli, že tam duch s nami je. (Musím povedať, že chalani mali na mále a tie vystrašené ksichty ma rozveseľujú dodnes, ale popravde, prvýkrát mi tiež nebolo všetko jedno. Časom si človek zvykne.)
Kubo: ,,Ja neviem, či už mi nehrabe už z toho ducha náhodou. Ja normálne cítim nejakú voňavku."
Ja: ,,Upokoj sa, tá je moja. A... Aspoň dobre vonia?"
Kubo: ,,Neviem. Mám zapchatý nos..."
Myslela som si, že to bude ako-tak pokojný večer, no hrozne som sa mýlila. Pri scéne, kde Voldemort rozbíja kupolu nad Rokfortom a z prútika mu ide prúd svetla, si René neodpustil poznámku: ,,Dyk, mne tak strika jak on čaruje!" popravde? Mala som dosť.
Lenže René si takýchto vecí neodpustil viac. Napríklad, keď odchádzali, považoval za dôležité oznámiť mi, že kdesi v Európe sa nedávno vyskytol vrah, ktorý chodil po domoch a tam, kde nemali zamknuté vošiel a vyvraždil všetkých obyvateľov domu. No zamknuté dvere považoval za osobné odmietnutie a tak sa na päte otočil a odkráčal preč.
(Ako... Skvelé...Nie len, že budem v noci sama s duchom, ešte mi k tomu pribudne nechytený bytový fantóm. )
Zaspala som na gauči a oblečená. (Som taký gaučový lenivec. To mám po tatovi prosím pekne. Kým nespím v jednej miestnosti s ním, som schopná zaspať kdekoľvek, no najlepšie mi je na mäkkom gauči.(Navyše, stále tu bola hrozba sériového vraha a utekať v pyžame nikam nebudem!))
Ďalší deň ráno ma znova zobudil telefón. Myslím si: ,Kruci! ČO tá Gaba zasa chce? To nemá pokojný spánok?' 
Pozriem sa na mobil a BUM! Veľký omyl. Bola to moja mama. 
Mama: ,,Kaja, ty čo robíš?"
Ja: ,,Spím?"
Mama: ,,No, tak mi poď dole otvoriť. Stojím pred dverami."
Čo som v tej chvíli mala v hlave? 
Šampus v chladničke chýba.
Je tu bordel.
Nie je popostieľané.
Nemám na sebe pyžamo.
Mama ma zabije.
Už len z princípu.
No nič Kaja. Budeš sa z toho zasa raz musieť vykecať.
Zbehla som dolu po schodoch, odomkla a pripravená na všetko som otvorila dvere. 
A mama nikde. 
Ja: ,,Mami a ty akože pred akými dverami stojíš?"
Mama: ,,Doma pred našimi. To si mala tak trochu adrenalínový budíček."
Dik mami. Presne toto som o pol deviatej v utorok  ráno cez prázdniny potrebovala.
Deň mi zbehol rýchlo a našťastie bez väčších problémov. Teda takmer. Večer sa moji úžasní priatelia rozhodli, že sa vyberú na strechu telocvične. Nemala som s tým problém. Ale to len preto, že som si naivne myslela, že ostanem pekne dole. 
Gaba však moje plány dosť rýchlo zmenila a ja som sa pristihla liezť na rebrík. (Ešte teraz ma mrazí, keď si na to spomeniem.) Nebojím sa rebríkov. Ani výšok. Teda dovtedy, kým sa táto dvojica nekombinuje. Akonáhle mám po rebríku stúpať na strechu telocvične, poprípade dolu z nej, trasiem sa, akoby som mala dostať epileptický záchvat a hneď na to mŕtvicu. Sľúbila som si, že už v živote nikdy viac tam liezť nebudem, ale ako poznám seba, teda svojich priateľov, je to iba prázdny sľub.
Ďalší deň mal René narodky a ja som mu stihla sľúbiť, že tam určite prídem aj s návštevou (želá si zostať inkognito, tak som jej to sľúbila, nech neprídem o dobrú story, ale je to prvý a posledný krát  -.-  )
Osoba docestovala a my sme sa vybrali na stavbu. Na stavbe už bolo takmer plno. Vyšli sme hore a začalo sa zoznamovanie. René, Kubo, Simon, Niko, týpek, ktorého som nepoznala a neskôr na mňa niečo skúšal (chudák, asi to v hlave nemá tak celkom v poriadku) a Erik (neviem, či som to už niekedy spomínala, no Erik bol kedysi dávno v novinách. Zaútočil naňho bobor (keď sa tak na Erika dívam, vážne 'netuším' prečo.) Ako dieťa som si myslela, že to musí byť riadny idiot, keď ho pohryzie bobor. A nebola som tak ďaleko od pravdy... Ale sranda musí byť.)
Čo- to sa znovu popilo a nemýlila som sa, keď som si myslela, že nás neobíde ani tráva. Simon samozrejme znova žasol nad mojou výdržou. Vyťahoval na mňa historky z leta, kedy som pila domácu bez brzdy, zniesla som asi toľko ako starý prepitý rus a tie lopúchy, čo fajčili mi vážne nič nerobili.
Tentokrát tomu nebolo inak. Tráva bola asi nejaká zimná odroda trávnika spred záhrady. A ten alkohol? Ešte sper Valentína som ostala vo forme.
Kubo: ,,Kaja? Ty si triezva?"
Ja: ,,Žiaľ. Áno."
Kubo: ,,Ok. Máš ma na starosti."
Ja: ,,Dík."
Musím uznať, že Kubo je super chalan.(A ak si myslíte, že viete kam tým mierim, tak si myslíte správne. Teda, mysleli by ste si, keby mi nebol povedal, že má pätnásť. Vážne. Pätnásť. Som na tom dosť biedne, najmä zakaždým, keď si uvedomím, že som v partii najstaršia.)
Hore na ihrisku sa triezvy zvyšok osadenstva dorazil. Moja návšteva samozrejme nezabudla zavolať svojmu bývalému a zvestovať mu kde sme. Potom sa rozplakala, že jej umrel pes. (Presne preto tvrdím, že keď sa pije, nikto by nemal ostať triezvy, lebo potom cíti zodpovednosť za ostatných.)
Snažila som sa ju upokojiť, keď prišiel Mišo a nezistil, čo sa stalo.
Mišo: ,,Vieš čo? Ja ti niečo poviem. Pri mojej bytovke je jeden taký pes. On nepatrí nikomu. Je túlavý a prašivý. Ale neboj sa. On o chvíľu zdochne. Kar jeden hnusný. Minule som šiel domov v noci a skoro som sa posral jak začal štekať."
Teraz som nevedela, či to myslel vážne, alebo si zo mňa strieľa. Či sa mám smiať, alebo ľutovať uplakanú osobu vedľa mňa.
Nakoniec som sa rozhodla, že ju odvediem domov, aby sa trochu vzchopila. A čo čert nechce. Cestou sme stretli Johnnyho. (Kvôli istým nezhodám sa už dlho nebavíme a môže za to práve táto osoba. Tak trochu sa zahrávala s jeho citmi a ja som bola tá milá osoba, ktorá si to ochotne odniesla v časoch svojej osobnej megadepresie.)
Po chvíli ku mne dobehla Gaba, že si potrebuje vyšúchať nohavice, lebo jej ich ktosi olial vodkou.
Keď sme sa vracali naspäť na ihrisko, my s Gabou sme podopierali osobu, ktorá sa tackala medzi nami.
Osoba: ,,To je Jano?"
Vypadlo z nej, keď sme v diaľke zazreli jeho siluetu. ,,Je mi z neho zle." a spustila sa u nej čikútka, čo vyzeralo skôr ako napnutie a my s Gabou sme to nevydržali a rozosmiali sme sa.
Pár minút potom, čo sme sa vrátili nás ma vyhľadal Jano. Samozrejme si neodpustil a zdrbal ma za to, že jeho bývala je na mol. Vraj som na ňu mala dať pozor. Vysvetliť mu, že jeho bývalá sa ani len nepokladá za jeho bývalú a že on mi je tak totálne ukradnutý ma stálo vážne veľa námahy a on to aj tak nepochopil... Grr -.-
Našťastie pre mňa, vlastne nás obe sa Jano rozhodol, že odíde a Adam sa rozhodol, že si pohovorí s mojou návštevou. A odišli spolu bohviekam.
Ja som sa snažila dať pozor na Kuba ale už ma unavovalo byť jedinou triezvou v partii. Na moje šťastie som na stole našla tri štvrtinu fľaše vodky. Naneštastie som nenašla zapíjatko. No nič. Tak to pošlo len tak, aby bolo.
Kubo však mal potrebu precvičiť si svoje bežecké schopnosti a ja ako správny dozorca som behala s ním. Po jednom kolečku som to však vzdala, keďže ja a beh...
Sadla som si na tribúnu a prisadol si ku mne nejaký chalan. Bola tma, tak som ho najskôr nezbadala. Bol taký potmavší. A keď na mňa prehovoril, tak som až podskočila. Myslím, že sa volal Dávid. Asi.
Začali sme sa o niečom baviť a on mi začal vysvetľovať, že on nie je ako Simon, ktorého medzitým totálne vyplo asi na päť minút, že jemu na škole záleží aj keď húli a hoci má len trinásť, plne si uvedomuje, čo robí.
To ma zarazilo. Vážne tu chce nejaký trinásťročný chalan kázať o živote MNE? Ja som si prežila viac, než celá jeho rodina dokopy.
Takže keď mi povedal, že má trinásť, nezaobišlo sa to bez reakcie.
Ja: ,,Čo si kkt?!"
Asi Dávid: ,,More čo mi nadávaš?"
Ja: ,,Ja ti nenadávam. Bola to otázka."
Niko: ,,Vy dvaja čo tu riešite?"
asi Dávid: ,,Ona mi tu nadáva more."
Niko: ,,Čo si kkt?"
asi Dávid:,,Od teba to beriem. Ty si čierny a chlap."
To čo sa okolo mňa zrazu dialo a teda, že Adam aj s mojou návštevou zmizol bohviekam a okolo mňa sa začali zoskupovať deti, ma donútilo zbaliť sa a odkráčať domov.
Myslela som si, že sa pokojne vyspím, no znova to bol omyl. Na moje prekvapenie sa mi ozval Johnny. Chcel sa so mnou porozprávať, ale vraj musím byť čistá. Tak som mu na to odpísala, že som práve vyšla zo sprchy, takže čistejšia už nebudem. A ak je to niečo vážne, má si švihnúť, lebo by som sa rada vyspala. 
Tak som sa vyspala asi tak, že som mu do druhej robila psychológa a bola som vážne rada, že to neriešime osobne, lebo by som sa asi ušúľala k smrti.
Ďalší deň to bola úplná pohoda. Našim som sa z väčšej časti vyhla, lebo poznám svoju mamu a vedela som, že ten božský pokoj, ktorý som mala doteraz už mať rozhodne nebudem.
Štvrtok sa úplne vymykal mojim očakávaniam.Dokopy sa nič nedialo! Sestra ma vytiahla na umelé, kde chalani hrali futbal. Samozrejme nechýbal tam ani Dalibor (ten, čo ma chcel v lete pretiahnuť). Zakaždým keď prebehol okolo mňa mala som taký divný pocit. Tak som ho očkom sledovala aby som zistila, čo je pôvodcom toho divného pocitu a prišla som na to, že zakaždým, keď okolo mňa prebehne pozrie sa na mňa. Všimla si to aj Gaba a neodpustila si štipľavú poznámku: ,,Kaja, vyzerá to tak, že Dalibor po tebe zas ide. Hádže po tebe očkom. Myslíš, že ten zoznam dievčat, ktoré ľúbil, ale ony ho odmietli sa rozrástol aj o iné meno ako o tvoje?"
Ja:,, Až mu niekto vysvetlí na čo sa používa žiletka, možno sa s ním o tom porozprávam."
Gaba: ,,Podľa mňa až keď mu niekto vysvetlí, že zubnou kefkou sa nečistí hajzel ale zuby."
Samozrejme, keď som prišla domov, hneď sa mi na FB objavila správa od Dalibora: ,Čo máš proti svojej sestre?'
,Nemám rada svoju sestru? Ako ti to napadlo?'
,Ta vravela si ze neznasas dety ta ma tak napadlo a sama si povedala ze iba dakedy ju más rada.'
,Som myslela, že nikto nepočúva    :D'
,No vidis ja som vsimavi a rád pocuvam ludy.'
Dve správy. 
Stačili dve správy od neho a vidlička sa nebezpečne približovala k mojim nádherným očiam aby ich zbavila utrpenia.
V ten deň mi začal písať aj Adam. Z nejakých nepochopiteľných dôvodov si myslí, že s ním prechlastám celé letné prázdniny. Minule mi dokonca naznačil, že v trojboji (1.šprint do krčmy
2.hádzaná v krčme
3.orientačný beh domov) má na olympiáde konkurenciu iba ženská výprava. Tou konkurenciou mám byť ja. (Ako neviem, neviem. Keď mi Gaba vravela o Verončinom behu domov z Reného narodiek, kedy Veronča trafila každý jeden dom na oboch stranách ulice, už si tým víťazstvom až taká istá nie som.))
Taja mi v ten deň dokonca oznámila, že v piatok organizuje oslavu a ja som pozvaná. Skvelé. Mala som vtedy akurát tréning.
Takže som pekne poobede o druhej nasadla na autobus a odcestovala domov. Našťastie pre mňa krstní rodičia šli v ten večer späť do SSV tak som si urobila otočku. Len čo som prišla, zhodila som si v chodbe tašku a zdrhala som von.
Na Tajiných narodkách som stretla Johnnyho. Vonku snežilo a ten idiot si so sebou bral dáždnik. (nemám rada dáždniky. Ľudia sa nimi príliš často oháňajú v okolí mojich očí. Moje oči sú na mne tou najkrajšou vecou(celkovo na každom človeku, pretože oči sú bránou do duše a najľahšie sa podľa nich orientuje, či človek klame alebo nie.) Takže mám o ne oprávnený strach a o to väčší keď mi popred tvár behá idiot so zasneženým dáždnikom.)
Prišla som domov a myslela som si, že to bude pokojný večer, ale moja mama sa očividne rozhodla pre opak. Len čo som prišla, vybehla na mňa s otázkou prečo som jej klamala. Nerozumela som o čo ide, až potom sa ukázalo, že sa na mňa hnevá kvôli riadu, ktorý som nestihla utrieť iba umyť, lebo som sa ponáhľala na autobus. A keď som ju cestou stretla pýtala sa ma, či je riad umytý, ale teraz tvrdila, že sa pýtala na to, či je riad sprataný.
Nechcela som sa s ňou hádať, chcela som ísť len čím skôr spať. Ale to viete, kríza stredného veku je kríza stredného veku. Proti tej nič nezmôžem. Po piatich minútach kriku som sa o sebe dozvedela, že som obyčajná krava a pre istotu som schytala pár faciek, aby mama cítila zadosťučinenie. Keď som jej oznámila, že som unavená a idem si ľahnúť, vbehla mi do kúpelky, keď som si šla čistiť zuby a spustila druhé kolo kriku a bitky, ale v tomto kole som postúpila na pizdu. Ako slušne vychované dieťa som na seba nechala nakričať, nechala som sa zmlátiť a šla som spať. (Peter tvrdí, že podľa neho to nie je slušná výchova, keď na seba necháte nakričať, ale Peter nepozná evolučnú teóriu mojej matky. (šváb-pijavica-krava-pizda) Ako sa tak na to pozerám som celkom spokojná. Vzhľadom aj správaním sa pomaly približujem človeku! Jupíí!!!)
V sobotu u nás bolo dusno a mame sa hneď každý radšej pratal z cesty. Ja som nedočkavo celý deň kontrovala hodiny, že kedy na nich konečne zablikne 17:00 a ja budem môcť uháňať von.
Naši sa rozhodli, že si pôjdu zahrať bowling a ja som to decnetne odmietla. (Nie len preto, že to hrať neviem, alebo preto, že v SSV je také ten staromódny bowling s kolkami na šnúrkach, pozošívanými topánkami veľkosti 39 a vyššie a obitými guľami, ale preto, že som nemala najmenší záujem sedieť v malej reštaurácii s mojou rodinou. (Až sa raz stane taký veľký zázrak, a ja si niekoho nájdem, skôr ako sa stretne s ktorýmkoľvek členom mojej rodiny, zaplatím mu predtraumatické sedenia u psychológa.)
A už vôbec nie je pravda, že športom, ktoré mi absolútne nejdú, ako bowling (podľa mňa je to chyba rotácie zeme, pretože zakaždým, keď hodím guľu tak padne do niektorého z tých žľabov, či čo to tam je...) alebo basketball (myslím, že ani keby mala tá obruč priemer tri metre, tak nie som schopná ju trafiť. Od Reného narodiek mi dokonca vypisuje nejaký Samuel a to, že vážne nemám ani len najmenšie tušenie, kto by to mohl byť a či som ho vôbec niekedy vo svojom živote videla... Vraj ma naučí hrať basketbal :'D A chcel vedieť aký mám doskok :'D 
Chudák chlepc....))
Takže som sa v sobotu večer vybrala, teda ma zavialo, do Fakena. Môj brat uprednostnil pizzu a tak som tam šla sama. Cestou som pozbierala Gabu, Maroša, Reného a Veronču a mohlo sa ísť.
'Prekvapím' v SOBOTU však bolo, že u Fakena sedelo pár podnapitých ľudí. Pri vedľajšom stole sedel Johnny s Adamom a niekým. (Od Tajinych narodiek sa akosi bavíme, alebo sa aspoň tvárime, že sa bavíme. Lebo on je ako puberitak (a keď mu to poviete, smrteľne sa urazí. Divné) no a s ním sa tak nejako normálne vychádzať nedá, lebo má taký samourážací sa mód a ja som ešte neprišla na to, že kde má napríklad odrážací sa mód... 
Jedného dňa, až umrie a mne povolia pitvu jeho prázdnej hlavy, možno tam niečo prekvapivé objavím... :3 )
K ich stolu si prisadol akýsi opitý chlap a robil kraviny, ale ja som sa tým nemohla zaoberať, lebo Maroš mi vzal telefón a veselo posielal fotky do triednej skupiny. 
Keď som konečne vymámila telefón späť a mohla som sa sústrediť, tak si ten nechutný, smradľavý, škaredý , opitý chlap prisadol rovno ku mne a začal ma baliť... (Ako... Radšej umriem sama, ako toto. FUJ.) Snažila som sa ho ignorovať tak veľmi, ako to len šlo a vysielala som signály o záchranu všetkými smermi. Lenže nikto mi, biednej stvore, nepomohol, všetci sa na tom tak akurát dobre bavili. Johnny dokonca povedal, že to je karma. (Ja mu jedného dňa ukážem takú Karmu, že sa z toho poserie, chlapec jeden nasypaný....)
No a keďže nemám rada cudzích opitých ľudí, čo na mňa niečo skúšajú a pri tom vyzerajú, že sú ostrihaný podľa záchodovej misy a kúpaní v močiaroch, tak som sa refelxívne bránila. 
Ani som si to neuvedomila a moja ruka zovretá v päsť vrazila do jeho líca plnou silou. Najskôr ma to zarazilo, no bola som taká vytočená, že som proste vybuchla. (a to sa mi rozhodne nestáva často.)

Ja: ,,A pakuj sa! Na mňa si tu nikto dovoľovať nebude a ak áno tak bude triezvy, mať do dvadsať a aspoň bicykel! Takže ak sa nemýlim, teba sa to už dávno netýka!
Chlapík sa postavil a prešiel späť k Johnnyho stolu. Chvíľu mrmlal čosi o tom, že som suka, no rýchlo ho to prešlo a zabudol. Jediné, čo na tú scénu poukazovalo boli tváre mojich priateľov- vyvedené z miery. Akonáhle zo mňa vyprchal hnev začala som ľutovať, že som na neho tak vyletela, ale nie preto, že by mi ho bolo ľúto, ale preto, že ma bolela ruka.
Takže, ak zhodnotím tieto prázdniny, boli celkom zábavné a viac-menej pokojné. Teda kým som bola sama. Ono si časom zvyknete na tú samotu. Aj na ducha. Len ma trochu mrzí, že som ho tam nechala. A trochu viac ma mrzí, že zas musím ísť do školy, ale s tým už asi nič nenarobím...