Môj stredoškolský denník

Aj tak sa dá...

Ako začať? Možno tak, že som konečne zasa Doma.
V poslednom čase som mala už takmer depky, lebo som Doma nebola dosť dlho.
V SSV sa nič nezmenilo...
Minulý týždeň tu takmer oslavovali Vianoce, v sobotu sa opekalo a Adam môže konečne jazdiť bez dozoru...
Ráno som ledva rozlepila jedno oko, už mi volala Gaba, či náhodou  nejdeme na tri koruny. Tak som jej vysvetlila, že to ani náhodou.
Celý deň som úpenlivo čakala na večer.
Podvečer som si spomenula, že som u babky nechala Alighieriho Očistec a že si ďalší deň v buse nebudem mať čo čítať. Tak som si zobrala svojho miláčika, ktorého som po zime dávala celú sobotu dokopy a chcela som ísť. No zastavil ma Denis. Vraj ide dole aj on a ak chcem zvezie ma. To som ale netušila čo má ten diabol zalubom.
(Len pre predstavu, tento môj miláčik je starý favorit, na ktorom jazdil kedysi môj otec. Trochu som ho upravila. Iba vymenila gumy, premazala reťaz a prelepila volant, ktorý má ešte také tie zatočené rúčky. Žiaľ bohu sedadlo som ešte nevymenila...)
Vysadla som na to tvrdé komunistické sedadlo,  Denis sa postavil sa pedále a chytil sa volantu. Ten bastard si to namieril dole tak, že sme trafili každý a jeden obrubník. Ešte aj taký o ktorom som si myslela, že je bicyklom nezjazdný.
Takže, keď som zliezla z bicykla mala som problém dať nohy k sebe. Vyzerala som ako zlodej koní, čo má poriadne naložené v gatiach.
Cestou hore som stretla sestru, ktorá sa rozhodla, že sa chce povoziť. Tak som hodinu šliapala okolo SSV a ona sedela na tyči. Keď som tentoraz zliezla z bicykla spomenula som si, prečo uprednostňujem korčule (a modriny mi to budú ešte aspoň týždeň pripomínať...)
Večer som sa stretla s Gabou.
Ja: ,,Tak, čo ideme robiť?"
Gaba: ,,Šmykaj za mnou."
Poviem vám, držať krok s futbalistkou to nie je sranda. Gaba ma surovo natlačila do auta Adamovi, ktorý má síce osemnásť, no mám taký pocit, že len na papieri. Mentálne má od štyroch do piatich, podľa toho, ako sa ráno zobudí.
Už-už sme boli pripravení na cestu, keď Adamovi skrútilo volantom do Fakena.
Tam som zistila, že mi písal Maroš. Aké prekvapenie! V poslednej dobe sme si nemali čo povedať. Vlastne sme ani nemali dôvod sa baviť.
Nasadli sme do auta, Adam si tam vypeckoval cigánsku hudbu a žúrka v aute začala. Teda len po tabuľu SSV, kde Marošovi volal Denis a Adam to otočil.
Nakoniec sme dospeli k záveru, že kúpime fľašu a pôjdeme na ihrisko.
Ibaže nás bolo šesť. Adam mal malé auto tak sme sa museli dohodnúť. Ja som šla na ihrisko pešo a mal ísť so mnou Denis, no nakoniec šiel Maroš.
Šli sme poväčšine ticho, no potom sa to spustilo. Tak trochu sme si skočili ro vlasov.
Navrieskali sme jeden na druhého. Tak poriadne, všetko čo nám ležalo na srdci.
Potom sme šli zasa ticho. Až kým neprišlo na objatie. (taký náš uzmierovací rituál)
Potom sa mi snažil vysvetliť čosi o ligách a skupinách vo futbale, keď prišli aj ostatní a Adam sa rozhodol, že nás vezme piť na miesto, kde sne ešte neboli. A znova nastal problém s osobami. Dospeli sme však k záveru, že Denisa narveme do toho malého kufra. A ako sme sa rozhodli, tak aj bolo.
Adam si rozpeckoval hudbu a my sme z kufra občas počuli nejaký ten výkrik, no usúdili sme, že Denis si spieva a tak sme to neriešili.
Odviezli sme sa asi šesť kilákov preč. Keď Denis vystúpil z kufra, chudák, nevedel kde je.
Stiahli sme fľašu, všetci okrem šoféra, ktorý skúšal otvárať auto kung-fu trikmi na čom sme sa my, ostatní dosť zabávali.
Cestou späť mala ísť v kufri Gaba, no tá sa narvala dopredu a tak sa v ňom zas zviezol Denis.
Aby toho nebolo málo, Adam zastavil rovno pred reštauráciou, my s Gabou sme vystúpili a Denis pred zrakmi všetkých tých ľudí vyliezol z kufra. Celkom sme sa pobavili na tom, ako to vyzeralo. (ako by sme ho pašovali cez hranice na biele mäso a práve tu sme sa rozhodli, že ho vypustíme do divočiny)
S Gabou sme šli na hojdačky, kým chalani šli na hot-dogy do Poľska.
Na hojdačkách sme stretli rozrastenú kinder mafiu. Tie deti mali najviac sedem rokov a o pol desiatej hrali vonku schovky. Najskôr sme sa chceli pridať, ale keď sme počuli ten slovník, usúdili sme, že to nie je najlepší nápad.
Chalani sa vrátili rýchlo. A bez hot-dogov. Adam poslal deti spať, oni ho na oplátku poslali do pi** na čo sa za nimi rozbehol a zahnal ich domov...
Ešte sme chvíľu sedeli na hojdačkách, keď nadišiel čas ísť domov. Adam sa ponúkol, že ma odvezie a keďže taká ponuka sa neodmieta, domov som prišla ako veľký pán, autom. (to už je jedno akým)
Ďalší deň mi išiel bus o 7:30 ráno. Už od 20 som mrzla na zastávke. Vodič si prišiel 7:50 s úsmevom na tvári. Mala som sto chutí sa ho opýtať, či sa dobre vybubkal, alebo bola zápcha na Magure.
Čo už. Keď som nevyspatá a vymrznutá som ako tiger...