Môj stredoškolský denník

Dietylamid kyseliny lysergovej

  Nie, nechcem tým názvom nikoho uraziť, či pripomínať chémiu. Iba som chcela tak vysoko intelektuálne zakryť niečo tak primitívne a nelegálne, ako je LSD.
Áno, myslím tie drogy. :D

Taká otázka do plena... už ste si niekedy Googlili niečo o drogách?? Ja teda áno... a čo som našla?? :DDD

-LSD zväčša berú ľudia inteligentnejší, ktorým sú heroín alebo marihuana nemoderné. LSD je pomerne dobre dostupné a je aj lacné a to aj pre žiakov.
Akože WTF?? Čo si má potom človek o tom myslieť??
Ľahko dostupná droga to teda je.
A Marika je človek, ktorý ju vie aj zohnať. A najlepšie vtedy, keď je moja sestra u babky a naši v Petrohrade.
To má človek aj priestor.
Tak sme sa na to dali. Šli sme do krčmy, akože echt krčmy a prásk to tam.
Chvíľu sme ešte sedeli, no potom sa Marika prestala cítiť dobre, tak sme odišli.
Ideme si tak pomaly domov okolo intráku, keď nás zaujala obloha. Mne sa zdalo, že tam je nejaká obrovská neviditeľná vesmírna loď, ktorej obrysy vidím.
Tak sme proste stáli a čumeli na oblohu.
Ja: ,,Marika? Nechceli sme ísť domov?"
Marika: ,,Áno a potom do Tesca, kúpiť jedlo..."
Ja: ,,Dobre. Ale mali by sme si pohnúť."
Tak sme sa ponáhľali domov. Vo výťahu sme zistili, že máme zreničky ako tanier od UFA. Obrovské.
Prišli sme domov a cieľ bol jasný. Prezliecť, namaľovať, navoňať, zobrať mobil, kľúče, peňaženku a vysmahnúť.
Otvorím dvere a doma brat.
Fuck.
Robil si kuracie prsia.
FUCK.
Byt bol celý zadymený.
F-U-C-K
Vošli sme do mojej izby... Išlo o rýchlovku. Žiadne halucinácie okrem chvíľkovej vypínačky pri intráku neboli, tak sme chceli čím skôr vypadnúť. (Ani jedna z nás totiž nevedela, čo a ako sa bude diať. A ja bývam na piatom poschodí. To sme nechceli riskovať.)
Ako si tak balím veci, do tašky mala som strašný pocit, že za mnou niekto stojí.
Ja: ,,Denis, ja viem, že za mnou stojíš."
Pozriem sa na Marikin vydesený výraz.
Ja: ,,Marika, nehraj to na mňa. Ja dobre viem, že Denis stojí za mnou."
Marika: ,,Kaja, nechcem ťa strašiť, ale nikto za tebou nestojí..."
Ja sa obzriem smerom do kuchyne, kde si Denis spokojne ďalej robí prsia.
Marika: ,,Kaji, poďme preč."
Ja som súhlasila, tak sme sa zbalili a pošli preč. Prišli sme do Tesca, oči ako disky a nie aby sme šli na samooblužnú... Nie. My pôjdeme na normálnu pokladňu. Kde robí Gabo.
Cítili sme sa tak zle, že Marika skoro zabudla v Tescu svoj nákup. Vyšli sme von a koho sme nestretli??
Fera.
Samozrejme Fero bol na bicykli. Tak sme si s ním na chvíľu sadli na lavičku.
A vtedy to prišlo.
Už ste niekedy cítili pocit v celom tele??
Je to... fuu... wow...
Marika to nejako nezvládla a v priebehu 3 minút sa 5x rozplakala a 2x rozosmiala.
Potom zobrala Ferovi bicykel a zmizla. Ja som tam s Ferom ostala sedieť.
Fero: ,,Skajka, povedz mi aké to je."
Ja: ,,Zvláštne. Cítim smútok. Ale až v končekoch prstov. Úplne že v celom tele."
V tom kolo Fera preletela mucha. On sa za ňou zahnal ale netrafil ju. Ja som ju celý ten čas videla. Pomaly letela kolo Ferovej tváre. Tak som ju chytila a so slovami: ,,Nech sa páči." som mu ju dala.
Fero: ,,Skajka, povedz mi viac."
Ja: ,,Čo viac?? Vidím zvuk. Keď rozprávaš vidím ako sa vlní zvuk do priestoru a to isté, keď rozprávam ja. Divné."
Na to prišla Marika na bicykli.
Marika: ,,Úplne mega to je. Všade sú mozaiky. Listy sú mozaiky, ľudia sú mozaiky... všetko... Proste všetko je z mozaiok. Krásne."
Ja: ,,WTF?? Mozaiky?? Čo ti práši??"
Na to Fero zahlásil, že musí ísť domov. Tak Marika zavolala Kopkovi. Ten prišiel a zobral nás ku fontáne.
Už ste niekedy videli dve mátohy civieť na vodu vo fontáne?? Ak áno, je dosť možné, že sme to boli práve my. Voda bola ako kúzlo. Ako by nám ruka mizla v inej dimenzii. Magic!!
Od fontány nás doviedol až ku rieke, lebo pri fontáne bolo veľa ľudí. A hoci bolo všetkým naokolo úplne ukradnuté, ako vyzeráme a čo robíme, ale mali sme strašný pocit.
Kopko: ,,Kedy ste si to dali?"
Ja: ,,Neviem. Marika si sleduje tieto časy."
Marika mu niečo povedala a on na to, že okolo polnoci to bude najintenzívnejšie.
Skvelé.
Odprevadili sme Kopka domov odrazu sme osameli.
Kdesi v diaľke bol strom. A okolo neho svetelná žiara. Ale nie obyčajná. Taká kadejaká... farebná, ako by ju žrala dúha. A my dvaj het tam. Že expedícia.
Človek mal pocit, že k tej lampe ide celú večnosť a že pred ním tá lampa uteká.
Prišli sme tam a zistili sme, že vlastne chceme ísť niekam inam.
Tak sme sa otočili a šli sme ku ceste. Lebo tam boli pohyblivé zábrany. Tak sme ich preliezli a v tom to prišlo.
Trip.
Išli sme po ulici. (Nie, že by som tú ulicu nepoznala a nie, že by som po nej chodila dosť často, ale no...)
Tak ideme tou ulicou, keď vzduch začne hustnúť. Odrazu je tma tmavšia a ide sa ťažie. Srdce začalo biť hlasnejšie a prudšie. Odrazu sa odniekiaľ ozvali hlasy.
Ja: ,,Marika... Počuješ to?"
Marika: ,,Áno... Poď bližšie... Bojím sa... Poďme preč..."
Ja: ,,Marika... musíme ísť ďalej. Ja neviem prečo, ale viem, že musíme pokračovať..."
Marika: ,,Kaji, prosím nie..."
Ja: ,,Neštvi ma a kráčaj."Tak sme šli. Pomaly sme ťahali nohy za sebou pripravené kedykoľvek ujsť.
A tu sme vyšli na roh ulice. A za tým rohom BUM!! Kaviareň s terasou na ktorej sedeli a rozprávali sa ľudia.
Celá ilúzia padla a vyparila sa. My sme sa rozosmiali samy na sebe a zamierili sme na najbližšie detské ihrisko.
Tam bola taká sieť do ktorej sme si ľahli a dívali sa na hviezdy.
Ľudia... Žiaden Sci-fi film nikdy nebude mať také brutálne efekty ako LSD...
To bolo neuveriteľné. Tie hviezdy sa hýbali, vytvárali obrazce a znova sa vracali na svoje miesto. Menili tvar, výšku aj polohu. Nádherné...
No len keby tam blízko nebola tá skurvená drevená búda na knihy. To, že sme boli uprostred sídliska, to je druhá vec, ale tá búda ma zakaždým vydesila, lebo vyzerala ako človek... sprostá búda...
Po polnoci sme šli domov. Úprimne, čakali sme od toho viac a dúfali sme, že to nie je koniec.
Doma sme ešte chvíľu čumeli na zašpinené zrkadlo, na horúcu vodu v miske a potom Marika kamsi odišla.
Marika otvorí dvere a na otázku: ,,Je tam tma??"
Marika: ,,Nie to je iný svet, to proste nechceš..."
Ďalší deň sa Marika odhodlala ísť do školy. Ja som miesto toho ostala doma s tým, že dospím tú noc, lebo áno, dajme si tripy v stredu... prečo nie??
Ale miesto toho, aby som spala ma Rišo ukecal na výlet. Do Mikuláša do Mekáča.
Ale nie vlakom... kdeže...
Autom!
Tak som si od našich požičala tú striebornú kravu, šla som po Riša a spolu sme šli do Mikuláša.
Ja som to dala... bez ujmy na zdraví čo i len jedného z nás. A nestratili sme sa! A odparkovala som ako pán!
Len škoda, že nie na to miesto, kde to auto stálo pred tým.
A prvá otcova otázka, keď prišli domov?
Tatik: ,,Kde si bola autom??"
Ja: ,,V piatok strašne pršalo a žiadne taxíky mi nešli, tak som si ho požičala na tréning..."

No čo si budeme klamať... Som master of výhovorka