Môj stredoškolský denník

Košice underground

  Ja viem, ja viem... Zasa názov mesta, ale tentokrát to bude o niečom úplne inom... Dúfam...
Celé to začalo besedou s Patrikom Hermanom u nás v kníhkupectve. Nemôžem povedať, že tam bolo veľa ľudí, lebo... nooo... Nebolo.
Keď sa to celé skončilo, šla som ku svojim spolužiakom trochu sa porozprávať.
Ani neviem, ako sme sa k tomu dostali, ale Miro sa ma opýtal čo mám na pláne večer. Bol piatok a ja som mala zrušený tréning kvôli besede, takže som na pláne nemala ale že absolútne nič, okrem ležania doma.
Ja: ,,Ja nič. Asi pôjdem domov a pozriem si nejaký film. Čo ty?"
Miro: ,,Aale, idem na Drumko do Košíc. Nechceš ísť so mnou?"
Som naozaj milovník diskoték... nikde totiž nevidíte toľko pribrzdených a opitých ľudí, koľko ich je tam. A vždy, VŽDY sa tam udeje niečo zaujímavé. Takže v podstate, ako zberateľ zážitkov, som nútená tam chodiť...

  Ja: ,, Ehmmm... noo... šla by som, ale neviem, či ma naši pustia tak ďaleko... opýtam sa doma a napíšem ti."
Miro: ,,No...Bol by som rád, keby si šla..."
Čo viac potrebujem počuť??

A čo doma?
Ja: ,, Mami?? Pustili by ste ma na disku do Košíc?? Je tam Drum and Base... To je taká parádna kapela a na nich sa dá strašne dobre vytancovať.. Prosím... Ide nás taká veľká skupina... Asi dvadsať ľudí a domov sa vrátime tým vlakom o piatej všetci spolu..."
Dala som jej číslo na Denisu, ktorá súhlasila s tým, že ma bude kryť, na Dana, ktorý bol v tom čase už opitý, ale povedal, že ok a na Mira, lebo... no však, prečo nie.
Je naozaj neuveriteľné, že ma naši pustili na disku až do Košíc... Veď ma ledva niekam pustili v SSV.
Samozrejme neobišlo sa to bez polhodinovej prednášky o tehotenstve, drogách, alkohole, drogách, chalanoch, drogách, zábave, drogách...

  Každopádne, na stanici nás nakoniec bolo šesť. Miro, Rado s frajerkou, Džaro a nejaký bývalý spolužiak môjho brata. Cestou do Košíc padla fľaša rumu, hneď v Košiciach brko. Tomu hovorím fakt dobrý začiatok...
Zašli sme až... no... neviem kam, lebo akonáhle mi zmizlo z očí námestie ostala som stratená. Takže som sa držala skupiny a dúfala, že na tom nie sú práve tak ako ja.
Trafili sme. Na moje potešenie.

  Vo vnútri to bolo zvláštne... Až vtedy som si uvedomila kam som sa to dostala... Ľudia s polozakrytými tvárami, okuliarmi, klobúkmi, pomaľovanými tvárami... No proste na prvý pohľad som vedela, že tam nepatrím.

Čo ma dostalo najviac bolo, že len čo sme si sadli prišiel k nám chalan a pýtal sa, či nechceme kolesá... (pre menej znalých- nie kolesá ako kolesá od auta, alebo niečoho iného, ale kolesá, ako drogy kolesá...)

  Proste čistý mindfuck.
Boli sme si zapáliť- brčko, ciga, brčko. Miro sa ma ešte veľmi rafinovaným spôsobom snažil ukecať na koleso, ale úprimne, bála som sa skombinovať môj dokonalý dezorientačný zmysel a drogy, ktoré som nebrala. A keďže ostatní šli domov neskôr ako ja, tak som sa tomu bránila, hoci musím uznať, že sa Mirovi takmer podarilo presvedčiť ma.
Dofajčili sme a vrátili sme sa dnu. Ešte chvíľu sme sa ako partia držali všetci spolu, no potom sa mi ľudia postupne stratili.
Ostala som sama. Mierne sfajčená. V Košiciach. Niekde v klube.
Stratená.
ALE a to pozor, NIE VYDESENÁ.
Hala bola robená v tvare písmena T. Takže som sa strategicky postavila na roh, ku baru. Ak by niekto šiel od šatne, stretnem ho, ak z fajčiarky, prejde okolo mňa a to isté, ak pôjde z parketu. Tak som tam stála a pozorovala ľudí okolo seba.
Jeden týpek si tam dával tanečný battle. Na tom by nebolo nič zlé, keby si ho nedával sám so sebou. V zrkadle. Ale ok. Ešte aj to by som prežila. Ale dostalo ma jeho gesto, keď dal svojmu odrazovému súperovi priestor tanečne sa prejaviť.

To už som od smiechu pomaly plakala. Môj filozofický mozog zhodnotil, že všetci tí nakolesovaní ľudia, ktorí tam tancujú, vyzerajú ako banda epileptikov so záchvatom na skupinovej terapii.

  Tak ja sa takto spokojne bavím, keď tu zrazu:

Niekto: ,,Čo tu robí taká pekná slečna sama?"
Otočila som sa a za mnou stojí týpek s ruksakom, oblečený v košeli zapnutej až po krk, rifliach a turistických topánkach. Nepatril tam viac ako ja...
Ja: ,,Ale! Ja tu nie som sama... Ja som tu s partiou, len sa niekam roztrúsili, tak ich čakám..."
Niekto: ,,Ahaa... Mhmm... A môžem ťa aspoň pozvať na panáka?"
Time for schyza...
Ste alkoholik a pred sebou vidíte potenciálneho predajcu vašich orgánov. On vás však pozve na panáka. To sakra zaváži. Poviete si, že ak sa vás bude snažiť uniesť, budete to riešiť vtedy.
Ja: ,,Jasné, prečo nie??"
Keď potom vidíte, ako ten niekto platí za dva poldeci 50 eurovkou, iba to vo vás umocní pocit, že vás predá na biele mäso. A to by mal sakra dobrú cenu na mňa, keďže ja som biela ako stena nonstop.
A potom to prišlo. Osobné otázky typu: Študuješ? Čo? Kam ďalej? Kde bývaš? Môžem ťa odprevadiť domov?
A vy vážne neviete ako z toho vycúvať, keď tu zrazu, ako zázrak z jasného neba sa k vám blíži Miro. Voláte ho očami a on to pochopí a príde.

  Postaví sa vedľa mňa a pozerá na týpka, na mňa, na týpka... Týpek pozerá na Mira, na mňa a zas naňho... Ja sledujem celú tú situáciu a do toho trápneho ticha som schopná zapotiť jednu jedinú vetu...
Ja: ,,A mimochodom, toto je môj priateľ."
Miro sa na mňa pozrel pohľadom 'akože vážne' ? Potom sa pozrel na týpka, prikývol a prehodil si ruku cez moje ramená.
Nastalo ešte väčšie trápnejšie ticho... Atmoška hustla...
Miro: ,,No, Skajka... Asi pôjdeme."
Ja som iba ticho prikývla a odišli sme spolu.
Zvláštne, že mi na to nič nepovedal.
Keď som odchádzala, rozhodol sa, že ma pôjde odprevadiť.
Bol ako dieťa, hravý a veselý.
Odprevadil ma až na ulicu odkiaľ som si bola istá, že trafím na stanicu. Pamätám si, že tam bola lampa ktorá vrhala tieň na chodník. Ten tieň bol ako deliaca čiara.
Miro: ,,No Skajka, ja už pôjdem späť. Odtiaľ trafíš."
Ja: ,,Dobre, vďaka. Aj za zachránený krk, aj za zaujímavý večer."
Objala som ho. Odtiahla som sa, že pojdem na vlak.
A...
On ma nepustil. Stál blízko a pozeral sa mi do očí.
Prichádza scéna z telenovely...

  Miro: ,,Pobozkaj ma..."
Ja trochu som sa odtiahla s výčitkou v očiach: ,,Ani ma nehne." Zasmiala som sa.
Miro: ,,Prečo?"
Moja trápna výhovorka: ,,Máš žuvačku..."
Zbavil sa jej... On sa jej zbavil... Vážne to urobil...
No, smola... moje výhovorky došli a nemala som na výber. Ani som mať nechcela..
Rozlúčili sme sa, ja som s navigáciou došla na stanicu.
Vo vlaku som mierne zalomila. Zobudím sa a v otvorenom vozni oproti mne drieme fešák. Akože fakt pekný chalan... A s niekým, kto má mikinu omotanú okolo hlavy, má prepletené ruky.
Sakra.
Znova ma vyplo a keď som sa zobudila, ten fešák sa držal za ruky s iným fešákom... Ale obaja boli že sakra pekní...
Došla som domov. Poviem vám, je to mega divný pocit prísť domov, keď vaša mama varí obed...
Ľahla som si do postele a napísala Mirovi, že už som doma a idem spať... On mi na to odpísal, že oni akurát idú na stanicu.
Ja: ,,Mami, idem ja spať... Dobrú...é... dobré ráno..."

Zobudila som sa o štyri hodiny a píšem Mirovi: ,Dobré ráno. :D '

  Miro: ,My sme teraz prišli... a ešte dávame brčko :3 '+ fotka

Celý deň som som bola taká nijaká a prežívala som.
V pondelok som prišla do školy a Mirova prvá otázka?? Pred celou triedou?!
Miro: ,,Skajka? Môžem otázku?"
Ja: ,,Skús..."
Miro: ,,Čo mala znamenať tá veta: A mimochodom toto je môj priateľ??"
Ja: ,,Proste dáma v nesnázích... Občas ma treba zachrániť..."
A vtedy to prišlo. Ten zlom, keď som sa rozhodla, že zo mňa bude mrcha, a že dostanem, čo budem chcieť. Niečo vo mne zamrzlo. Proste si to spomenulo na Mareka a zabolelo to. Neviem prečo, proste som zamrzla a stala sa zo mňa trochu vychcaná mrška...

Ale nepredbiehajme.