Môj stredoškolský denník

PAN 2014

Tak, konečne sa k tomu dostávam. PAN je festival pantomímy a pohybového divadla. Organizuje sa každoročne v Liptovskom Mikuláši a my, herci (aj keď ešte nie tak celkom profesionálni) ho voláme Druhé Vianoce. (Teda vlastne prvé, keďže skutočné Vianoce sú až po PAN-e). Dovolím si tvrdiť, že PAN nie je zaujímavý jedine divadlom a rôznymi dielňami, na ktorých trávite v podstate celý deň. Tento festival je jedinečnou možnosťou naviazať nové priateľstvá, ale hlavne nabrať nové zážitky, na ktoré (nech sú akékoľvek) spomínate vždy s úsmevom.

Tak, aby so začala. Nie?

Na PAN sme prišli ako obvykle, vlakom. Celú cestu sme presedeli v tichu a s očakávaním sme odpočítavali zastávky. Keď sme dorazili, vybehli sme z vlaku a s nadšením v očiach sme sa ponáhľali do Domu Kultúry. Naša milá učiteľka (rozhodne nemienim menovať a nepýtajte sa prečo. Všetko sa v čas dozviete.) nás zapísala a my sme sa rozbehli na intrák. Nadšenie sa z nás mierne vytratilo, lebo sme dúfali, že budeme bývať niekde, kde je teplejšie a hlavne ľahšie chytateľné wi-fi.

Nič sa však nedalo robiť a tak sme sa pomaly presunuli. Zistila som, že nie sme jediní z nášho mesta, kto skončil na intráku. Dostali sa tam s nami aj ďalšie dva divadelné súbory. Nesmierne ma to potešilo, lebo som dúfala, že Naďa, moja teraz už bývalá spolužiačka sa dostaví, no ako sa neskôr ukázalo, vybodla sa na mňa. Ale to predbieham.

Cestou ku intráku, najmä v jeho tesnej blízkosti a vo vnútri sme si užili neskrývaný obdiv mladíkov, ktorý tam, zdá sa, študovali.

Rozdelili sme si izby, pootvárali kufre, prezliekli sa, premaľovali (niektorí, ako ja to ani nepotrebujú) no a vybrali sme sa šľapať späť do Domu kultúry na slávnostné otvorenie. Musím uznať, že organizátor nesklamal.

Rozdelili sme sa do dielní a šli sme makať. Jediná osoba, ktorú som v dielni poznala bola, Kika, s ktorou som tam prestúpila. Paradoxom ale bolo, že dielňu tvorili dá sa povedať dve mestá. To moje a ešte jedno, celkom blízke. (Som vás dostala, čo ?? :D )

Keď sme celí vyhladnutí dostali povolenie ísť sa navečerať, zistila som, že k mojej grupke sa akosi pridať nemôžem, pretože oni buď makajú, alebo sú rozlezení po meste a hlavne, najedení. Neostávalo mi nič iné, ako pridať sa ku Kike a jej partii, v ktorej som poznala maximálne tri osoby: Kiku, Peťa a Lucku. No rýchlo som sa zoznámila aj s ostatnými (napriek tomu, že ja som práve ten typ, ktorý ticho sedí a tvári sa, že neexistuje.) Musím uznať, že v grupke boli samí fajn ľudia, teda, kým sme neprišli na obed, vlastne večeru a všetci nevytiahli telefóny. (Uznávam, povedala som, že nie som komunikatívny typ, ale jedine v prípade, že danú osobu nepoznám. Ak ma stretnete na ulici a začnete po mne kričať, nesmiete sa diviť, že ujdem, alebo sa budem tváriť, že netuším na koho ziapete...)

Prvá noc zbehla celkom rýchlo, aj keď sa priznám, že som šla spať dosť neskoro, na moje pomery. Asi tak kolo polnoci, pol jednej?

Ráno s vstávalo dosť ťažko, ale pri jednej z mojich spolubývajúcich, ktorej sa telefón zasekol práve vtedy, keď jej zvonil budík to vstávanie nebolo až také ťažké. Bola som s Kikou dohodnutá, že sa stretneme o pol deviatej, no bolo pol a Kiki nikde nebolo. Vybrala som sa preto za ňou na jej izbu a tam som zistila zaujímavú, ale celkom vtipnú vec. Kika spala na izbe s ďalšími dvoma dievčatami, ale vo vedľajšej izbe, v tej istej bunke spal Peter a nejaký zvláštny chalan, ktorého meno som zabudla. Sorry.

A teraz tá vtipná vec. Kika sedela na posteli a zúfalo sa na mňa pozerala.

Ja: Kika, čo robíš? Ideme?

Kika: Ja by som aj, ale musím si vyčistiť zuby.

Ja: Čo ti bráni?

Kika: Peter.