Môj stredoškolský denník

Přaha

Nemám rada posledné dni školy. Každý deň čakáte, že sa niečo stane a pritom celý deň len prežívate v triede... No na čo je toto komu dobré?!
Konečne som sa dočkala! Prišla som domov a vytiahla som kufor. No a potom som zistila, že je mi vlastne na nič, lebo si nemám čo obliecť, a tak hor sa do žehlenia! (Pretože ako moja babka hovorí, chlapa zbalíš iba ak budeš vedieť prať, žehliť, upratovať a pod. A keď som sa na ňu pozrela pohľadom ala Babi, vážne? Tak mi spustila prednášku o tom, že pekné oči a milý úsmev nestačia...
No neviem, neviem, keďže sa už našiel aj adept, ktorý by sa kvôli mňa naučil žehliť si svoje košele :'D )
Zlý nápad...
V žehličke došla voda a ja som sa musela vybrať do kuchyne nabrať ju. Žehličku som nechala postavenú na doske, ale jej kábel sa ťahal sprava (od žehličky) do ľava (do zástrčky). Ľavou nohou som kábel ukážkovo prekročila, ale pravá noha mi zavadila o kábel a v tom rýchlom pohybe stiahla žehličku. A keďže Murphyho zákony stále fungujú, žehlička sa mi zavŕtala do kotníka priamo tým hrotom, ktorý je hore, a ktorým sa žehlia gombíky, no a samozrejme, aký by to bol úraz pri žehlení, keby som sa pri tom aj nepopálila...
V očiach ma zaštípali nechcené slzy a začala som poskakovať po obývačke ako zmyslov zbavená. na to sa do obývačky vrátila môj brat a samozrejme, že miesto toho, aby sa opýtal či som v poriadku sa na mňa pozeral a potom vybuchol smiechom.
Kotník mi samozrejme napuchol, ale ani to mi nemôže brániť v tréningu.
Domov som sa vrátila o pol deviatej. Naseldovala večera, telka, balenie sa na výlet, sprcha a odchod.
Na stanici sa okolo polnoci začali zbierať rozospaté a nevyspaté tváre. Rozlúčili sme sa s rodičmi (pri čom nás môj otec nezabudol poučiť o tom, že na českého prezidenta sa nenadáva. Keď som sa ho však opýtala, že či.mu nesmiem nič povedať ani keď si on začne, tak to dovolil... 3:D )
V noci sa väčšina z nás snažila spať, aj keď neviem povedať, či spali všetci. Viem len, že Terka s Marikou sa rozplývali nad spiacim Martinom, keď som sa otočila, videla som Brnďa ležať na stolíku čo bol na sedadle pred ním a spať, niekde ďaleko pred sebou som mala Mira s mikinou na hlave; ktorý vyzeral ako dementor, no a ako som tak chvíľami sledovala Dana a Gaba, všimla som si, že keď jeden z nich spí, ten druhý je hore a naopak.
Do Prahy sme dorazili ráno v polosviežom stave. Bezpečne sme zdolali metro a dostali sme sa až do motela. Bol to celkom fajn motel, izby slušné, rovnako aj kúpeľne.
Vybalili sme sa a pobrali sme sa do technického múzea. Pre chalanov možno zaujímavá vec, ale ny baby sme po pätnástich minútach umierali nudou. Prebehli sme si motorky, autá, lietadlá, a potom sme sa v snahe nájsť niečo zaujímavé zatúlali k fotografiám. Potom sme našli aj oddelenie kníhtlače, ale jediná zaujímavá vec boli tri veľké valce hneď na začiatku, ktoré na biely papier tlačili 'Knihtisk' stále dookola.
Prešli sme aj astronomickou častou, ktorá nás celkom zaujala. No čo nás zaujalo najviac, bolo niečo ako lievik. Čistou náhodou sme sa dostali dnu a tam sa premietali filmy o čase a podobných veciach. Chvíľu sme tam pobudli a prišli sme na to, že to úplne vymýva mozgy. Nalial sme to Mindfuck a pre istotu sme sa tam vrátili ešte trikrát a popravde, poriadne nám z toho bilo v bedniach.
Vyšli sme z múzea, odvetili sme sa s triednou na Gabovu úžasnú selfie-tyč a vybrali sme sa do nákupného centra hľadať uprchlíkov, ktorí sa tvárili, že sa šli najesť, ale my sme dobré vedeli, že ich zlákali nákupy! 3:)
Po obede sme sa pobrali na výstavu Getway to Space, ale keď sme prišli do areálu, kde mala byť prvé značky, ktoré upútali našu pozornosť boli značky na kolotoče. Pobrali sme sa teda tam.
Ak čakáte nejaké obrovské úžasné kolotoče, tak vás sklamem.
Väčšina spolužiakov nasadla na autodrom a pustili sa do boja. To, čo na prvý pohľad vyzeralo, ako hlúposť sa ukázalo ako úžasná zábava a na druhú jazdu sa pridali ďalší.
Niektoré baby sme sa rozhodli, že si prejdeme aj strašidelný dom. Efekty boli síce o ničom, ale výkriky, tých čo šli pred vami vás delili viac.
Len čo sme odtiaľ vyšli, Marika, Terka, Dena a ja sme sa pobrali na horskú dráhu, ktorá vyzerala, že chce každú chvíľu spadnúť. S menším strachom sme to prežili a len čo sme odtiaľ vyšli, sme sa ponáhľali za ostatnými na ďalší autodrom.
Narážali sme do seba, ako malé deti, ale podstatné bolo, že sme sa bavili. Sem, tam niekto, ako Peťo a Sabina vyletel z dráhy, ale všetko sa rýchlo opravilo a my sme mohli pokračovať. Jednu jazdu sa ku nám dokonca pridala aj triedna. Sedela vedľa Terky a znášala kruté útoky svojich žiakov.
Z autodromov (z ktorých nie a nie sa dostať) sme sa po hodnej chvíli konečne pobrali na výstavu. Lenže, keď sme tam prišli, zistili sme že presne v ten deň, je výstava iba do šiestej a bolo pol.
Tak sme sa, niektorí sklamane, iní nie, pobrali naspäť do motela. Rozliezli sme sa do izieb a to, čo sa odohrávalo za zatvorenými dverami niektorých izieb pre niekoho ostane tajomstvom. (Alebo aj nie...??)
Večer som sa nudila a tak som napísala Martinovi. Nečakala som, že príde k nám na izbu a aj s Brnďom, ale absolútne mi to nevadilo.
Bavili sme sa o športe. Brnďo sa snažil nahovoriť mi, že tanec nie je šport. Ako, nehnevajte sa, ale keď môže byť športom šach...
Snažila som sa vysvetliť mu, že tanec sa vníma aj ako šport, aj ako umenie. Ale Brnďovo športové 'cítenie' nesklamalo a aj naďalej so tvrdil svoje. Potom som šla zatiahnuť závesy lebo sme s Luckou začali riešiť, že ktoru z nás by zabili ako prvú, keďže sme na izbe boli iba dve. Samozrejme Brnďo svojej povesti neostal nič dlžný a začal s tým, zr sa v podstate nemáme čoho báť, lebo Kebke ostal doma. Ale ak sa mu bude veľmi chcieť, tak si vytlačí Kebkeho fotku, dá si ju pred ksicht a v noci ma príde vydesiť...
Tie vaše hlúpe nápady chlapci!
Ráno sa vstávalo ťažko. Naraňajkovali sme sa a pobrali sme sa preč. Všetky baby z našej triedy sa rozhodli, že si dajú niečo, ako without-bra day. Teda všetky, až na Sabinu, Lucku a mňa. (Aspoň na chvíľu som mala pocit, že sa radím k tej inteligentnejšej časti triedy).
Cestou na Orloj som sa zastavila v Sturbuck-e a bola to osudová chyba! Vážne netuším, čo na tom ľudia vidia. Orloj bol fajn, ako inak...
Potom sme sa pobrali cez Karlov most na hrad aodtiaľ na Vaclavák. Tam sme si dali rozchod a každý sa pobral svojou cestou.
Zišli sme sa asi o tri hodiny, najedení a spokojní. Niektorí trochu spečení  a iní unavení z nákupov. No aj tak sme sa všetci spolu pobrali na Petřín. Hore na výhliaku vyšlapali iba niektorí z nás, ale bolo tam veľa ľudí, takže rovnako rýchlo, ako sme vyšli, sme aj zišli. Cestou dole sme sa s Terkou pristavili pri chalanoch. Práve sa snažili opľuť nejakého zrzka pod nimi. Na čo Terka zahlásila: ,,Pavlík opľúva občanov pod ním! ... Pokračuj! Je to super!!"
Z Petřína sme si to namierili rovno do motela. O chvíľu sme už však znova odchádzali. Pre zmenu zahrať si Lasergame niekde v nákupnom centre. Lenže keď sme tam prišli, oznámili nám, že majú rezervačky až do desiatej. Takže sme tam ostali a čakali. Miro s Peťom si zahrali biliard o dve stovky a keďže Peťo bol "plne sústredený" hru, Mirovi sa po systematickej práci podarilo vyhrať.
Peťo si to však nenechal a vyzval ho na súboj v minigolfe. Po veľmi dlhej a napínavej hre sa Peťovi nejakým zázrakom podarilo vyhrať.
Potom sme sa s Marikou rozhodli ísť do drogerky. Marika s nami stiahla aj Brnďa. Kým som ja nakupovala tí dvaja rozpútali voňavkovú vojnu. Zacalo to tým, že Marika nastriekala Brnďovi na ruku tester a on ho do nej utrel. Potom to on urobil jej. Skončilo to asi tak, že Brnďo voňal neskutočne dobre a Marika spolovice ako chlap a spolovice ako dievča. Potom sa Brnďo rozhodol, že ideme do potravín. Jeho nakupovanie je však príšerné...
Keď sme sa konečne dostali k lasergame všetci si na seba nahadzali vesty a rozutekali sa do bludiska. (Popravde, uznávam paintball...)
Všetci však vyšli šťastní a plný vzrušenia napriek tomu, že boli spotení ako myši. A keďže opakovanie je matka múdrosti, zahrali si aj druhú hru.
Večer sme sa unavení rozliezli na izby. A ja som si ľahla spať, keďže sme sa s Terkou, Marikou a Martinom rozhodli ísť behať o.piatej.
Ďalšie ráno som už o piatej stála na chodbe. V Marikinej izbe bolo ticho a k Martinovi do izby som liezť vážne nemusela. Takže som sa vrátila naspäť na izbu, kde som si našla správu od Martina. Pýtal sa či sme hore a po dlhšej debate sme dospeli k záveru, že ideme Mariku s Terkou zobudiť. Najskôr sme slušne zaklopali a potom začal Martin stláčať kľučku. Na druhej strane však stále bolo ticho, a tak si vypýtal čísla. Terke síce zazvonil telefón, ale stíšila si zvonenie a tým nám zmarila ďalšie šance. Martin to však nevzdával. Vbehol do izby po papiere a fixy. Na papiere naškrabal: 'OTVOR' z oboch strán a vhodil to dnu.
Nič sa však nedialo...
Tak začal chodiť po chodbe a zháňať niečo, čím by ich zobudil. Z peňaženky vysypal na zem centy a pomocou obalu na kreditku a skruteného bločku im tam nachádzal nejaké mince.
Po hodine sa rozhodol, zr si vezme Gabovu slfie-tyč a cez okno sa pozrie čo tam tie baby robia. Bohužiaľ, tyč bola prikrátka. Keď sa vrátil, na druhej strane sa ozval hluk.
Terka: ,,Boha! Kto ste! Čo chcete? Nechajte ma! Ja chcem spať!"
Martin: ,,Otvor!"
Terka: ,,Čo?"
Martin: ,,Otvor!"
Terka: ,,Kto je to?"
Martin: ,,Hmmm... Triedna."
Ja: ,,Čo od nich vlastne chceš?"
Martin: ,, Neviem..."
Dvere nám samozrejme neotvorili a behať...?? Tá kdeže!!
Počkali sme si do raňajok, zbalili sa, sadli si s triednou na kávu a rozlúčili sa s Prahou.
Teraz sedíme vo vlaku a nekonečnú cestu domov mi teraz "spríjemňuje" Brnďo svojími tajnými poznámkami...
Pomoooc!!!