Môj stredoškolský denník

KONIEC ŠKOLÁKU A PRÁZDNINY

Ráno som musela vstať skoro. Viete natočiť moje vlasy to nie je len tak. Teda to vôbec nejde vzhľadom na to, že hneď spadnú... Hrôza

S mamou sme išli do vedľajšieho mesta vyzdvihnúť tortu, ktorú som nechala urobiť pre triedneho. Odviezli sme sa aj naspäť veď čo, ekonomiku treba podporiť aj kúpou nafty, či benzínu, či čo sa to do toho leje...

Podstatné je, že keď sme sa dotrepali ku škole niesla som v rukách tú dvojkilovú tortu, fotoknihu z celých štyroch rokov a obal na vysvečko.

Nie, nemala som plné ruky.

Len čo som sa dostala do triedy, nechala som fotoknihu podpísať. Tortu sme museli pred triednym schovávať. Mala prehliadku lavice, skrine, poličky či svetra a nakoniec si užila aj na katedre, aj keď priznávam, že by som si to s ňou nevymenila. Už len z toho dôvodu, že by som sa nechcela nechať krájať takým veľkým nožom.

Ku koncu nášho pobytu sme sa išli rozlúčiť s učiteľmi, ktorý nás stihli za tie štyri roky učiť. Nanešťastie si Kaťa (Nie, nebudem používať skutočné mená. Náhodou by ste si ma cez nich vypátrali a otravovali ma. Ešte to by mi chýbalo!) nechala do školy zavolať aj Ugwaya, alebo Korytnačku. Ide o učiteľku, ktorá nám jeden rok zastupovala pol roka na slovine.

Úprimne, mali sme jej plné zuby, ale keď prišla so zostrihom, ktorý vyzeral ako nejaká helma zo Star Trecku mali sme dosť.

V ten deň sme slušne zaklopali na kabinet. Keď sa otvorili dvere a zjavila sa v nich tá malá hlava na tenkom krku s tým otrasným zostrihom, mali sme skutočne čo robiť aby sme sa nezačali smiať. V tom sa to však celé zvrhlo a tá Korytnačka začala rad za radom každého objímať. Vedela som, že mi ide o život. Zdrapila som Denu ( nie, to nie je jej skutočné meno. Toto si iba vymyslela aj keď by som ju pokojne mohla nazvať Janka, lebo reaguje aj na to. Bohvie prečo. Asi pre to, že jej všetci hovoria, že vyzerá ako Janka, aj keď každá Janka vyzerá inak a ja nemám ani tušenie ako vyzerá Janka Janka podľa ktorej Dena vyzerá ako Janka... Pffu radšej sa vráťme k téme)

Zdrapla som Denu a ušli sme spolu za roh, kde sme sa schovali za kávomat. (Áno, máme v škole kávomat aj bufet.)

Asi o päť minút šiel okolo triedny.

Triedny: „A vy dve tu čo? Schovávate sa pred pani učiteľkou?“

Ja: „Pán učiteľ, ako to viete?“ :O

Triedny: „To viete- mágia.“

Našťastie pre nás mal dobrú náladu, a tak sme sa po chvíli vrátili späť, aby si nik nevšimol, že tam nie sme. A keďže zákony schválnosti fungujú, spustilo sa druhé kolo objímania. Vtedy som zbadala Marikinu hlavu trčiacu zo záchodu. V tom momente som skočila do dverí a vtrhla som na WC. Len čo sa však zatvorili dvere nastal moment prekvapenia.

Za dverami stál Tino. Líca mal červenšie než obvykle a díval sa do zeme.

Ja: „Wow. Vitaj.“

Tino: „Ja za to nemôžem, to Marika ma tu vtiahla. Ale som v celku rád, lebo som sa chcel vyhnúť tomu objímaniu.“

Na to Marika znova vykukla z dverí a zahlásila. „Aha! Martin, poď sem.“ a vtiahla ho na dievčenské wécka. Keďže je Martin blonďavý a mierne bledý sčervenel ako paprika.

Tino: „Jéé Martin vitaj! Konečne sa nemusím cítiť tak trápne, že som tu sám!“

V tom na WC vtrhla Dena a prekvapene sa poobzerala okolo seba.

Dena: „Akože toto čo má byť? Lol !“

Ja: „Dena, ešte furt ich škrtí?“

Dena: „Už končí. Ja som jej ušla len tak- tak. Inak ty čo si mi nepovedala, keď si zdrhla?!“