Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

8. kapitola

Sedela som na schodoch pred vchodovými dverami do nášho domu a neprítomne sledovala okolie. Vonku bolo krásne, no netešilo ma to. Nemohla som sa usmievať, keď som sa dozvedela pravdu.

S Calemom sme sa v noci rozprávali. Vlastne som ho k tomu donútila. Potrebovala som vedieť viac a vedela som, že on mi klamať nebude. Áno, mohol si veľa vymyslieť, aby ma získal na svoju stranu, no prečo by to robil? Nebola som naivná, aby som nevidela medzi riadkami. Aby som sama nezistila, že na tom niečo bude.

Keď sme odchádzali z nášho domova, videla som iné dediny a mestá, cez ktoré sme prechádzali. Ľudia sa nemali dobre. Viac bolo tých, ktorí na ulici v špine a blate žobrali o peniaze alebo o jedlo, ako tých, ktorí toto všetko mali. Videla som vojakov, ktorí pili v krčmách alkohol alebo sa týmto ľuďom posmievali. Otec povedal, aby som si to nevšímala, a tak som to nerobila.

V Kadathe však nič také nebolo. Žiadni žobráci alebo nebodaj špina. Mesto bolo krásne. Akoby všetko úsilie išlo len tam a nikde inde. A potom mi Calem povedal, že je to zásluhou kráľa. To som nemohla ignorovať, ako ani iné skutočnosti.

Vojaci neboli iní. Túžili len po peniazoch a moci. Robili pre to všetko, vrátane zneužívania svojej moci. Koľko ľudí zabili ich vinou? Koľkých nespravodlivo odsúdili?

„Kam sa to pozeráš?" Pohľad mi zatienilo telo, ku ktorému som zdvihla pohľad. Predo mnou stála Arryn s rukami v bok a prekvapene na mňa hľadela. Okamžite som sa z premýšľania prebrala.

„Čo? Nie, nikam. Všetko v poriadku," usmiala som sa na ňu a ona si ku mne s výdychom prisadla. „Prečo si nahnevaná?"

„Kde si vzala, že som nahnevaná?"

„Práve si si pri sadaní nahlas vydýchla."

„A to znamená, že som nahnevaná?"

„Nie, znamená to veľa vecí, no zvyčajne si nahnevaná."

„To je sprostosť," odfrkla si a odvrátila sa. Pozorovala som ju a čakala, no nič nehovorila.

„Tak si nahnevaná?"

„Áno, sakra! Som rozzúrená!" skríkla a rozhodila rukami. Konečne bola zlomená. „Pohádala som sa s mamou."

„Za akú hlúposť ste sa pohádali tentokrát?" spýtala som sa s povzdychom a odvrátila sa.

Nestalo by sa to prvýkrát. Keďže boli len samé dve, nie vždy sa zhodli a nebol nikto tretí, ktorý by jednej z nich podržal stranu. Zvyčajne som tam stála ja, no pri vážnejších hádkach alebo skôr pri tých úplne nepodstatných, som toho nechcela byť súčasťou.

„Toto si vypočuj," povedala a obrátila sa ku mne. „Išla som pre ňu do práce, aby sme sa potom prešli aj po meste. A skôr než som s ňou hovorila, videla som ju rozprávať sa s nejakým mužom. Starším mužom."

„Naozaj?" rozžiarili sa mi oči. „To je skvelá správa. Možno toto mesto poskytne príležitosť k tomu, aby si niekoho našla. Boli ste samé tak veľmi dlho. Nečudujem sa, že by už nechcela byť sama, nakoľko aj ty si niekedy niekoho nájdeš."

„Nie, zle si to pochopila," zasmiala sa. „Ten chlap nebol nápadník pre ňu, ale pre mňa," zdôraznila a pozerala sa s falošným úsmevom na mňa. Chvíľu mi trvalo, kým som jej slová pochopila.

„Prosím?"

„Moja vlastná matka vzala moc do vlastných rúk a rozhodla sa, že je správne, aby mi našla nastávajúceho manžela. Vieš, asi by som jej mala byť vďačná. Chodí viac do mesta a v reštaurácii stretáva veľa vplyvných ľudí," povedala a zlostne sa pritom postavila. „Áno, mala by som jej byť vďačná. Vidíš na mojej tvári vďačnosť?" spýtala sa a rukami na svoju tvár ukázala. Vyzerala desivo. „Nie. Namiesto toho, aby mi našla niekoho v mojom veku, alebo o trochu staršieho, ona mi nájde práchnivého starého chlapa, ktorý by mohol byť skôr môj otec!" skríkla a od zlosti kopla do schodov.