Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

24. kapitola

Ležala som na posteli s mokrými vlasmi od dažďa. Hladila som Calema po chrbte, zatiaľ čo ležal na mojej hrudi a hladil ma po brušku.

Hneď ako ma vonku pustil, zaviedol ma do svojho domu, kde zo mňa všetko zhodil. Vyzliekol mi sveter, košeľu a nohavice. Nechal mi len nohavičky a zakryl kožušinou. Ľahli sme si na posteľ a nepohli sa.

„Čo by si chcel, aby sa nám narodilo?" spýtala som sa nežne a poťahala ho za končeky vlasov.

„Chlapec. Rozhodne chlapec," odpovedal bez váhania. „V žiadnom prípade to nemôže byť dievča."

„Prečo nie?" zasmiala som sa.

„Pretože keby to bolo dievča, v živote by neopustila túto miestnosť," povedal prísne a vážne. Verila som, že by to naozaj urobil. Usmiala som sa.

„Ja by som chcela dievčatko." Rázne začal krútiť hlavou.

„Neprichádza do úvahy," povedal a pobozkal ma na bruško. Odtiahol sa odo mňa a oprel sa o lakte, no naďalej ma hladil. „Čo povedala Cossette? Ako dlho si už...?"

„Myslím, že už niekoľko týždňov," priznala som a nemusela som sa to Cossette pýtať. Očervenela som, pretože som vedela prečo.

„Niekoľko týždňov?"

„Asi sa to stalo ešte pred, no, prvýkrát," zamrmlala som a pri spomienke na našu prvú noc som očervenela. Na noc, kedy som sa vzoprela všetkým zákonom krajiny a bola s človekom, ktorého som nadovšetko milovala.

Calem sa usmial a chytil ma okolo pása. Potiahol ma a objavila som sa pod ním. Náruživo pritlačil pery na moje a bozkával, zatiaľ čo ma hladil po celom tele. Boli to bláznivé bozky.

Bozkával mi pery, kútiky, sánku, líca, oči. Všetko. Smiala som sa, pretože ma to šteklilo. Usmieval sa, kedykoľvek sa na mňa pozrel.

„Milujem ťa, láska moja," šepol a bozkával mi krk. „Milujem ťa. Som najšťastnejší muž," hovoril a potom sa na mňa pozrel. „Neľutuješ to, však nie. Povedz, že nie."

Žiarivo som sa usmiala a chytila ho za tvár.

„Nikdy to nebudem ľutovať," šepla som a pobozkala ho.

Zaspala som v jeho pevnom náručí. Držal ma tak silno, aby sa mi nič nestalo. Dlaň mal položenú na mojom brušku a hladil ho. Bola to úplne iná situácia, v akej sme boli doteraz. Toto bolo naše. Spoločné.

V noci ma párkrát zobudil dážď a hromy. Zakaždým som však mala vedľa seba Calema, ktorý ma nežne pobozkal na čelo a znova uspal.

Ráno sa o mojom tehotenstve dozvedeli všetci. Nevedeli sme, kto im to prezradil, no neprekážalo nám to. Stále sme sa usmievali, objímali a držali v náručí. Akoby sme tomu stále nemohli uveriť.

„Dieťa," usmial sa Owen, keď sme spoločne sedeli pri stoloch. „Pomysleli by ste si, že sa stane niečo také? Páni. Nikdy by som to nečakal."

„To nikto," povedal prichádzajúci Daren a naklonil sa ku Calemovi. „Hovoril som s pár ľuďmi. Prajú vám to."

Nevedela som prečo, no Calem sa neusmial.

„Naozaj?" spýtala som sa namiesto neho.

„Dieťa sa nedá nenávidieť. Nech už sa narodí komukoľvek," povedal mi Calem a pobozkal ma na odhalené rameno.

„Súhlasím," povedal Zane a napil sa z pohára. „Čo by ste chceli, aby sa narodilo?"

„Chlapec!" vyhlásil Calem jednoznačne. Zazrela som na neho, no iba mykol plecom a usmial sa.