Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

19. kapitola

Netušila som ako dlho sme boli na ceste, no prišlo mi, že hodiny. Istá som si bola dvomi vecami. Prvou, úspešne som ich odlákala od povstalcov. Druhá, bola som neskutočne unavená.

Posledné dni som nespala dobre, budila som sa uprostred noci a ani som nemala takú chuť do jedla. Dialo sa toho tak veľa, bola som nervózna a bála som sa. Nemala som čas na seba, keď boli ostatní, najmä Calem, v ohrození. Bola som vyčerpaná, čo sa odzrkadlilo aj na riadení Seliona.

Spomaľovala som a odbáčala z cesty, pretože som začínala vidieť rozmazane.

„Hej, čo sa deje?" skríkol na mňa vojak a spomalil. Obrátil sa ku mne, no vtom mu do hrude vrazil šíp. Kone sa z ničoho nič splašili a vojaci sa otáčali a boli pripravení na boj.

Ten prišiel.

Objavili sa z ničoho nič. Nemali na sebe masky, pretože ich nepotrebovali. Neočakávali, že by niekoho nechali žiť. Vojakov zrážali zo sediel, kone erdžali a všade striekala krv. So Selionom sa mi podarilo skryť mimo boj a výkriky, aby som sa nikomu neplietla pod nohy. Zdesene som sa na nich pozerala a odbáčala pohľadom.

Až keď padol posledný posmrtný výkrik, vydýchla som si.

„Nedôverovali mi?" spýtala som sa s povzdychom Adlera, ktorý sa ku mne s úsmevom na tvári priblížil.

„Mal o teba strach a aj ja," odpovedal, no tiež som sa usmiala. „Zaviedla si ich pekne ďaleko."

„Takže som splnila misiu."

„Splnila," povedala som a vtedy ma zachytil. Z ničoho nič sa mi zahmlilo pred očami a zvalila som sa k nemu. Držal ma za rameno a niečo mi hovoril, no nerozumela som vôbec nič.

Naozaj som sa mohla viac najesť. Aspoň večer, keď som prišla domov. Škvŕkalo mi v brucho a cítila som hlad. Niet divu, že som bola dehydrovaná. Kedy som naposledy pila vodu? Bolo to tak dávno, až som si nespomínala.

Po nejakom čase som sa zamrvila a cítila, že ma niekto držal okolo pása. Otvorila som oči a uvedomila si, že sme už neboli v lese, ale v horách. Zaklonila som hlavu a pozerala sa na vysoké kamenné steny. Dimbrocké hory.

„Sme v horách?" spýtala som sa a obrátila sa. Adler si vzdychol a prikývol.

„Áno, sme. Preboha, si v pohode?" spýtal sa vystrašene. „Čo sa ti stalo? Úplne si sa zložila. Zľakol som sa, že ťa niekto zasiahol, no nevidel som žiadne rany."

„Nie, som v poriadku," ubezpečila som ho. „Som len veľmi unavená. Stihli ste sa presunúť?"

„Ako to tak vyzerá, áno. Hneď po tvojom odchode sme dostali príkaz ísť za tebou. Išla si však tak rýchlo, že sme ťa takmer nedohnali. Mala by si byť opatrnejšia. Máš všade škrabance," povedal a chytil ma za ruku, ktorú mi ukázal. Až po ramená som mala krvavé škrabance.

Vzdychla som si a prikývla. Nerozmýšľala som nad tým, čo by sa mohlo stať mne.

Pozrela som sa okolo seba a uvedomila si, že s nami bolo ďalších sedem mužov a zároveň osem koní bez majiteľov. Ktovie čo spravili s telami vojakov. Tvárili sa vážne a neprístupne. Ani jeden sa na mňa nepozrel, čo ma trochu zamrzelo. Avšak, čakala som to.

Cesta horou bola nekonečná. Na šírku mala taký priestor, že by sa vedľa seba zmestili aj tri koče. Žiadne postranné uličky som nevidela, len jednu jedinú cestu hlbšie do hôr. A keď som sa pozrela vpred, otvorila som ústa.

Hlboko v hore sa nachádzal priestor veľký ako námestie. Priestor bol kruhovitého tvaru a nebolo jediné miesto voľné. Popri kamenných stenách boli postavené drevené domy, niekde aj stany. Pozrela som sa nahor a všimla si, že aj v skalách boli vytvorené vchody do kameňa. Malé jaskynky. Dalo sa k nim dostať po rebríkoch a aj po drevených mostoch, ktoré sa spájali s protiľahlou stenou. Bolo ich niekoľko, poprepletané medzi sebou, no žiadne sa neprekrývali.