Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

14. kapitola

Pozerala som sa na nich a nevnímala kráľove rozkazy. Hovoril niečo aj mne, no bola som natoľko šokovaná, že som sa ani nehla. Nakoniec ma surovo schytil za ruku a postavil.

„Choď domov. A nezabudni o čom sme sa rozprávali, Tatiana. Našiel by som si ťa kdekoľvek."

„Áno, vaše veličenstvo," vydrankala som zo seba a rozbehla som sa z pracovne na chodbu. Našťastie som si pamätala cestu.

Ako mohli povstalci urobiť niečo také nerozvážne? Čo sa to vôbec deje?

Najprv som si myslela, že to Calem urobil kvôli mne, pretože som bola s kráľom. Potom som si však spomenula na to, čo povedal Adler. Prišli z nejakého dôvodu a ten nastal. Nečakala som však, že by prepadli hrad uprostred maškarného plesu.

Bežala som po chodbe a uhýnala sa bežiacemu služobníctvu. Kričali a chceli sa čo najskôr dostať do bezpečia. Ja som bežala ďalej, pretože môj východ bol opačným smerom.

Pribehla som do sály pri schodisko a zastavila som sa pri zábradlí. Na prízemí sa bojovalo a videla som už niekoľko mŕtvych vojakov ležať na zemi. S vojakmi však bojovali aj muži oblečení v oblekoch. Prišli na hrad v prestrojení. Pozerala som sa na ich boj a videla, že sa nesnažili dostať do hradu. Len bránili vojakom postup do záhrad.

Vtom som sa obzrela, pretože som za sebou začula krik a beh. Predo mnou sa objavili piati mladí povstalci v maskách na tvárach. Stála som im v ceste, a preto som si všimla, že každý držal v náručí nejaké zvitky a papiere. Pochopila som.

Neprišli zabíjať alebo obsadiť hrad. Prišli niečo ukradnúť.

Uvedomila som si, čo to znamenalo, a preto som sa uhla, aby som im uvoľnila cestu. Prekvapene sa na seba pozreli, akoby zvažovali svoje možnosti. Potom sa však popri mne rozbehli a bežali na prízemie.

Obzrela som sa okolo seba, aby som sa uistila, že ma nikto nevidel a tiež som sa rozbehla na prízemie.

Nemohla som na hrade zostať, najmä ak sa všade bojovalo. Mala som strach. Ak by si ma vojaci s povstalcami pomýlili, určite by ma na mieste zabili. Potrebovala som sa čo najskôr dostať von.

Na prízemí som sa držala najmä pri stene, aby som na seba nepútala pozornosť, no najmä, aby som nikomu nezavadzala. Nepohla som sa však ďalej, pretože boli boji sa rozrastali a bála som sa, že ak sa pohnem, stiahnu ma so sebou.

„Tatiana," oslovil ma niekto a keď som sa obzrela, videla som ku mne bežať Adlera v maske. Predo mnou zabil dvoch vojakov a obrátil sa ku mne chrbtom, aby ma bránil. „Musíš odísť. Okamžite!"

„Prečo? Čo sa deje?" spýtala som sa so strachom. Odmlčal sa, aby zabil ďalších vojakov, no nevzdialil sa odo mňa viac než bolo nutné.

„Ustupujeme. Ak nebudeš vonku, Calem nikdy neodíde. Preto choď, budem ťa brániť!"

Prikývla som, aj keď ma nevidel. Chytila som si šaty a rozbehla som sa k hlavnému východu.

Bol mi stále na blízku, ako aj sľúbil a s jeho pomocou som sa dostala von, kde som sa už neobzrela. Myslím, že som medzi bojujúcimi videla bojovať aj Heatleyho, no nezaujímalo ma, ako dopadol.

Vonku som sa zrážala s inými utekajúcimi ľuďmi. Šľachtici bežali z hradu s krikom a nastupovali do svojich kočov, ktoré ich rýchlo unášali preč. Panikárili, akoby prišla obrovská armáda nepriateľov, aj keď to boli len desiatky povstalcov. Podľa naliehavosti v Adlerovom hlase som si uvedomila, že asi prichádzali posily, keď sa rýchlo chceli dostať preč.

Bežala som čo najďalej od hradu a išla smerom k bráne, ktorá bola otvorená. Nemala som sa ako rýchlo stratiť, nakoľko som nemala koč a ani koňa. Vtom som začula hlasný dupot kopýt, za ktorým som sa obrátila.