Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

21. kapitola

Stála som bez slov pred ním. Vražedne sa na mňa pozeral a čakal na odpoveď. Svojimi temnými očami si ma premeriaval a vedela som, že nech poviem hocičo, neuverí mi.

„Nie, vaše veličenstvo."

„Klamárka," povedal a strelil mi facku. Hlavu mi odhodilo na bok a zacítila som v očiach slzy. Od šoku som takmer cúvla, no zostala som stáť.

„Nezabila som ho, vaše veličenstvo. Nikdy by som nedokázala zabiť človeka!" povedala som a pritom som sa držala za líce. Zlostne ku mne pristúpil, a preto som ustúpila.

„Heatley vedel zvládať alkohol. Bol opitý veľakrát a aj na hrade, no nikdy sa mu to nestalo osudným," zasyčal a dal mi druhú facku. „Dôkazy hovoria, že išlo o nehodu spôsobenú zapálenou cigarou. Áno, možno by tomu každý uveril. Nie však vstupnej rane od meča v jeho hrudi!"

„Prečo by som ho zabíjala? Nemala som dôvod ho zabíjať pred svadbou."

„Ako mi teda vysvetlíš jeho ranu od meča na hrudi? Obrovskej rane, ktorá bola viditeľná aj po veľkom požiari?"

„Neviem, o čom to hovoríte! O jeho smrti mi povedali až ráno u nás doma."

„Presne," zvolal. „Prečo si odišla z vlastnej oslavy bez toho, aby si to niekomu povedala?"

„Pretože mi bolo zle a chcela som odísť."

„Naozaj? A bolo to predtým alebo potom čo zomrel Heatley?" skričal a znova som nadskočila. „Zvláštne, že si odišla z oslavy práve vtedy, keď Heatley zomieral. Nie je to priveľká zhoda okolností?" spýtal sa a vtedy som naozaj začala hľadať únikovú cestu. Lenže tá nikde nebola. Iba okná, ktoré boli však príliš vysoko, aby som cez ne mohla vyskočiť.

„Vaše veličenstvo," oslovila som ho, no umlčal ma.

„Vrahyňa ako ty sa bude zodpovedať za svoje zločiny! Osobne sa o to postarám!" zvolal a načiahol ku mne dlaň. Bola som pripravená na ďalšiu ranu, no veľké dvere za mnou sa rozleteli.

„Je mi úplne jedno, že má iné rokovanie! Nebudem dlhšie čakať!" skríkol mocný hlas, ktorý sa objavil vo dverách.

Stál v nich starší muž so zlatou korunou na hlave. Mal na sebe prvotriedne kráľovské oblečenie a príjemnú tvár, ktorá sa však teraz mračila. Vošiel do miestnosti a prekvapene sa na nás pozrel. „Edward, je veľmi neslušné, aby si ma nechal čakať. Pripomínam ti, že si to bol ty, ktorý ma žiadal o príchod!" povedal, no zamračil sa na mňa.

Moja tvár bola plná sĺz a aj červená od kráľových rán. Ustúpila som od nich do miestnosti a nenápadne som otvorila okno. Nie len preto, aby som dala signál povstalcom, ale aj kvôli sebe, pretože som prestávala dýchať.

„Alexander. Riešim tu veľmi dôležitú záležitosť," povedal kráľ Edward nervózne.

„Som si toho vedomý, no čakajú nás dôležitejšie veci na vyriešenie. Som si istý, že toto dievča nebude namietať, ak na teba počká v inej miestnosti. Nemám toľko času ako si môžno myslíš," povedal kráľ prísne a chvíľu sa na seba pozerali.

„Stráže!" skríkol kráľ Edward a dvaja muži v uniformách sa hneď vystreli. „Odveďte ju do knižnice a nech sa odtiaľ nepohne!"

Až keď som bola ďaleko od miestnosti, vydýchla som si. Mala som veľký strach a objímala som si chladné ramená. Stále som sa však triasla. Vedela som, do čoho som išla, keď som na hrad vstúpila. Ocitla som sa v zlej situácii a nevedela som, ako sa z nej dostať.

Vojaci ma zatvorili do miestnosti na tej istej chodbe a zatvorili za mnou dvere. Bola to knižnica so stovkami kníh. Na moment som na všetko okolo seba zabudla a kochala sa neuveriteľným výhľadom.