1. kapitola

147 7 0
                                    

Prebudili ma výkriky.

Posadila som sa vydesene na posteli a zmätene sa pozrela k oknu. Srdce mi od strachu bilo až v hrdle. Započúvala som sa do výkrikov vychádzajúcich z ulice. Preglgla som a napriek strachu som sa pohla k oknu, ktorý som mala priamo pri posteli. Načiahla som sa za parapetov a triasli sa mi pritom prsty. Nabrala som však odvahu a vyklonila sa. Čo som uvidela, som si určite nepredstavovala.

Pred naším domom, na ulici, sa bojovalo.

Všade, kam som dovidela, som videla bojujúcich ľudí. Mužov, ktorí držali v rukách zbrane, ako boli sekery, vidly alebo aj lopaty. Čokoľvek, s čím by sa dokázali brániť. Ženy, ktoré so strachom držali v rukách svoje deti a bežali s nimi do bezpečia.

Pozerala som sa na zapálené strechy domov, drevených zábradlí pri ceste a aj vozy, či stánky. Všetko bolo zničené alebo pripravené na skazu.

Netušila som, čo mám robiť. Rozochvela som sa a žmolila v rukách prikrývku, v ktorej som bola zabalená. Mala som strach.

Vtedy som uvidela padnuté nehybné telá na zemi, na trávnikoch, na ceste. Mŕtve, bezvládne telá. Potlačila som bolestný výkrik.

„Tatiana!" skríkol hlas spoza dverí, za ktorými som sa okamžite obzrela. Dvere sa rozleteli a uvidela som ho držať v ruke zakrvavený meč. Na tvári mal krvavý škrabanec a celé oblečenie špinavé. „Čo to robíš? K zemi!" zavelil a vrhol sa ku mne. Vykríkla som.

Do okna niečo silno udrelo a celé sa rozletelo na kúsky. Od strachu som sa skrčila a dovolila mu, nech ma zhodí z postele, až mi kolená narazili o drevenú podlahu. Kričala som, zatiaľ čo som si hlavu chránila pre úlomkami skla.

„Doriti," zavrčal hlas nado mnou, ktorý ma chránil. „Vstávaj!" zavelil a vyšvihol ma na nohy. Ťahal ma k otvoreným dverám, čo najďalej od mojej izby. So slzami v očiach som ho nasledovala a nechala sa vláčiť z poschodia na prízemie.

Všade bola tma a neporiadok. „Kde sú rodičia?" zavzlykala som, keď som ich nikde nevidela. „Kde sú?" skríkla som a začala som sa nezmyselne obzerať. Nič som však nevidela kvôli slzám pohlcujúcim moje oči.

„Sú v bezpečí, pohni si!" prikázal a ťahal ma do kuchyne. Vnútri bol poriadok, presne aký sme po večeri zanechali.

„Čo sa to deje, Viktor?" spýtala som sa zúfalo a chytila ho za ruku. „Čo sa to deje?" zopakovala som, no nevnímal ma. Viedol ma do zadnej časti kuchyne a otvoril dvere vedúce do pivnice. Postavil ma dnu a pozrel mi do očí.

„Napadli nás povstalci. Musím brániť ľudí. Vlez dnu a počkaj ma, kým po teba neprídem," hovoril rýchlo, takmer som mu nerozumela. Počula som však niečo o napadnutí povstalcami. Pokrútila som hlavou.

„Č-čo? Ako sa sem dostali? Čo sa-," hovorila som, no schytil ma rukami za ramená a zovrel mi ich.

„Počúvaj ma a neprerušuj!" preglgla som. „Zostaneš vo vnútri a za žiadnych okolností nevyjdeš, je ti to jasné?" Pozeral sa mi priamo do očí, s príkazom na jazyku. Už som poznala, že ak mal takýto výraz v tvári, bude lepšie, ak ho poslúchnem. Preto som niekoľkokrát prikývla a bez ďalších slov za mnou zatresol dvere. Počula som ako vybehol z domu.

Osamela som v tichej a tmavej miestnosti.

Obzrela som sa okolo seba, no nevidela som vôbec nič. Bola tma a nemala som sviečku, ktorou by som si svietila. Zviezla som sa pri dverách na zem a objala si kolená. Mala som na sebe len dlhú nočnú košeľu a bosé nohy. Bolo mi chladno, no nemohla som sa sťažovať. Ak nás napadli povstalci, chladné nohy boli to posledné, čo ma zaujímalo.

Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉWhere stories live. Discover now