Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

4. kapitola

Ráno som sa zobudila na to, ako ma Arryn kopla nohou do boku. Reagovala som inštinktívne a strčila do nej. Keďže spala na kraji, zletela na zem a skríkla. Mala som čo robiť, aby som udržala smiech.

Mama nič nepovedala, keď sme zišli dole na raňajky. Teda, Arryn sa ospravedlnila a so stiahnutým chvostom sa vrátila domov. Usmiala som sa na mamu, no tá len prižmúrila oči a podala mi tanier so zeleninou.

„Kam išli Viktor a ocko?" spýtala som sa počas raňajok. Už sa na mňa nehnevala a venovala mi pozornosť.

„Išli sa popýtať na nejakú prácu. Musíme z niečoho žiť a čím skôr začať je lepšie."

„Vráti sa Viktor do služieb kráľa?"

„Nehovoril o tom. Chcel sa najprv sústrediť na otca. Keďže je mladý, dokáže si nájsť prácu kdekoľvek. U tvojho otca to bude trochu problém. Nevládze tak ako kedysi," povedala a zamračene sa obrátila k oknu. Pevne som zvierala v ruke lyžicu a znervóznela.

Buď teraz, alebo nikdy.

„Chcela som sa niečo spýtať," ozvala som sa ticho a príliš nesmelo. Neznela som ako niekto, kto chce bojovať za seba a niečo dosiahnuť. Štvalo ma to.

„A čo, zlatko?" usmiala sa na mňa. To bol dobrý signál.

„Premýšľala som, že keďže sme už v novom meste a budeme potrebovať peniaze, že by som si tiež niečo našla. Myslím prácu," povedala som a úsmev jej okamžite zamrzol na tvári a objavila sa kamenná maska. Preglgla som. „Určite tu majú knižnicu. Ak by som sa stala učňom, nič zlé by som nepokazila."

„Koľkokrát ti mám opakovať, že o práci nebudeme diskutovať?" spýtala sa zrazu tvrdo.

Znova som preglgla.

„Ale mami, potrebujeme peniaze a-."

„Povedala som ti, že pracovať nebudeš," zvýšila náhle hlas. „Si ešte príliš mladá na to, aby si pracovala a zarábala peniaze!"

„Nie som mladá! Väčšina dievčat v mojom veku a ešte aj skôr dávno pracovali!"

„Ty nie si ako ostatné dievčatá!"

„A v čom sa líšim?" spýtala som sa a vystrela sa. „Mám obe ruky a aj nohy, ktoré viem používať. Lenže vy mi to zakazujete. Za chvíľu budem dospelá, no za celý čas som neurobila nič prospešné. Celý deň sedím doma a buď niečo vyšívam alebo čítam knihy. Ani len variť mi nedovolíte!"

„Je na to dôvod, Tatiana," zamračila sa a postavila sa k pultu. „Keď budeš staršia, pochopíš to."

Ako náhle sa začala venovať niečomu inému ako mne, vedela som, že som prehrala. Nepohla by som s ňou žiadnym argumentom a keby sme sa pohádali, aj tak by mi nič nedovolila. Preto som prehrala. Už zase.

Celé ráno som strávila zatvorená v izbe a čítala knihy. Tie, ktoré som čítala už niekoľkokrát. Nemala som čo robiť, tak som sa musela nejako zabaviť.

Cez obed prišla Arryn a vytiahla ma von. Moja záchrana. Mama neprotestovala, naopak nás s úsmevom poháňala do mesta. Aby sme sa na všetko pozreli. Kvôli rannej hádke som na nič nemala náladu, no Arryn to nezaujímalo. Chcela sa prejsť a všetko objavovať. A ako dobrá kamarátka som jej predsa musela vyhovieť.

Vošli sme do mesta a pohltil nás dav ľudí. Bolo krátko po obede, no napriek tomu boli plné ulice. Ľudia vykrikovali z postranných stánkov a predávali svoj tovar. Pozerala som sa do výkladov niektorých budov, v ktorých boli obchody a všímala si bohatých ľudí, ako si plnili tašky a aj ruky novými vecami. Pozerala som sa na pekné dievčatá, v tých najkrajších šatách a uvedomila si, že sme s Arryn naozaj nezapadali.