Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

26. kapitola

Vstupovala som do hory a začala spomaľovať. Kvôli dažďu mi bola veľká zima a šaty som mala roztrhané. Bolo mi vidno rameno, brucho a na rukách som mala len kusy roztrhanej látky. Bolela ma pera od úderu, nehovoriac o boku, na ktorý som spadla.

Prechádzala som cestou a nikto ma nezastavil. Išla som pomaly ďalej, až kým som nevidela tábor. Ľudia dávno spali alebo sa skrývali pred dažďom. Iba tí, čo boli na stráži stáli vonku. A tí ma aj videli, ako som prichádzala do tábora. Najprv sa smiali, lenže keď ma uvideli, prestali.

Zastavila som sa a pozrela na Hlavný stan, v ktorom sa pohybovali ľudia. Asi sa už všetci povstalci vrátili k svojim povinnostiam. Videla som viac koní a aj viac zbraní. Určite trvalo dlho, kým všetkým určili ich miesta na spanie a aj aby sa aklimatizovali na nové prostredie.

Zoskočila som na zem a oprela som si hlavu o sedlo. Bolo mi veľmi zle a chcela som si ľahnúť. Ani som Seliona neuviazala o stĺp a išla smerom k Hlavnému stanu.

Aj cez dážď som počula, ako sa prekrikovali a na ničom sa nevedeli dohodnúť. Videla som Calemovho otca. Aj napriek všetkému stále ponúkal svoju pomoc, čo ma tešilo. Krívala som pomaly k nim a chcela to mať čo najskôr za sebou.

„Nepôjde to!" kričal starší muž v čiernom kabáte. „Všade budú mať stráže. Vieme, že zdvojnásobili hliadky."

„Chodby nás nikdy nesklamali," zapojil sa Adler. „Ak by sme ich použili, možno by sme..."

„Budú nás tam čakať," pokrútil Cyrus hlavou. „Po vašej poslednej návšteve chodbu zatarasili. Nebudeme ju môcť použiť."

„Rátali sme s tým," skričal Neal. „Vzdali sme sa jej, aby to šlo ľahko. Čo však ostatné?"

„Mali by sme ich znova preskúmať," skríkli všetci a prekrikovali sa. Vedela som, že dnešnú noc nikto nebude spať.

„Calem?" oslovil ho zrazu Daren, ktorý sa pozeral na mňa. Calem sa k nemu obrátil, no keď si všimol, kam hľadel, otvoril šokovane ústa. Celá miestnosť zrazu stíchla a všetci sa obrátili ku mne, keď som stála pri dverách a pozerala sa dnu.

„Doriti," zasyčal Calem a okamžite sa ku mne pohol. Vyčerpane som sa oprela ramenom o stĺp vedľa vchodu a vydýchla si. „Čo sa stalo?" spýtal sa vystrašene, keď sa pri mne objavil. Chcel sa ma dotknúť, no odtiahla som sa. Prekvapilo ho to. Bez slova som mu podala zvitok, ktorý si vzal. „Čo to je?"

„Myslím, že niečo, čo vám pomôže," povedala som zachrípnuto a on sa na mňa pozrel. Zvitok hneď odhodil za seba a sústredil sa len na mňa. Akoby ho vôbec nezaujímalo, čo sa v ňom písalo. „Som v pohode," zamrmlala som, aby som ho uistila, aj keď som si tým nebola celkom istá.

Nepozrela som sa na neho a otočila sa na odchod. „Tatiana," oslovil ma potichu a chytil za ruku. Strhlo ma, no aj tak ku mne pristúpil. „Láska, prosím. Čo sa stalo?" šepol a zúfalo sa na mňa pozrel. Striasla som sa.

„Myslel si, že ma dostane," zamrmlala som a videla, ako na mňa vytreštil oči. „Mýlil sa," doplnila som a odišla.

Vrátila som sa do Calemovho domu a roztrasene si vydýchla. Vo vnútri bola zima. Všetko bolo presne tak, ako keď som odišla. Krvavé utierky ležali na posteli, neporiadok z pohodených vecí a listy zo stromov, ktoré sa dostali dnu. Všetko som odhodila z postele a zúrivo vyprášila kožušinu.

Bolel ma bok a cítila som sa ešte horšie. Pozrela som sa na svoje oblečenie a videla krv. Bez váhania som sa vyzliekla celkom donaha a obliekla si Calemovu košeľu, ktorá mi padla až po kolená. Vliezla som do postele a ľahla si schúlená na vankúše, zakrytá kožušinou až k brade.