Sila prísahy I.: Zrada OPRAVENÉ

2. kapitola

„Premýšľala si niekedy nad tým, že by sme odtiaľto zmizli?" spýtala sa Arryn pozorujúc dedinu pred nami. „Navždy odísť a nikdy sa neobzrieť?"

„Prečo? Je tu krásne," namietala som a objala si rukami kolená. Sedeli sme na lúke blízko dediny už aspoň dve hodiny.

„Už mi to tak nepríde."

Včerajšiu noc neprežilo dvadsaťtri ľudí. Boli to obyvatelia dediny, no aj vojaci, ktorí nám pomáhali. Z povstalcov nezomrel ani jeden.

„Nikdy sa na náš domov nebudem pozerať ako predtým," zhodnotila a odvrátila pohľad. Rozumela som jej. Aj mne robilo problém pozerať sa na miesta, kde sme sa spolu ako deti hrávali. Kde sme utekali, aby sme utiekli rozhnevaným obchodníkom. Všetky krásne myšlienky nahradili tie o boji.

„Ani ja nie."

„Odišli by sme niekam, kde nebudú nutní vojaci. Ani jeden z nich."

„Sú potrební, aby chránili obyvateľov krajiny, Arryn," pozrela som sa zamračene na ňu. „Keby tu včera neboli, mali by sme omnoho viac mŕtvych."

„Je to možné. Lenže ty si ich nevidela. Nevieš, čo robili," obrátila sa ku mne. „Skrývala som sa s mamou v stodole a videla jedného vojaka bojovať s povstalcom. Bolo to zvrátené."

Stisla som silno pery. Nemohla som jej povedať, že mojím zapríčinením zabili kapitána Voltraga. Ráno som počula niekoľkých vojakov kričať a nadávať. Neboli nadšení a boli odhodlaní vinníka dolapiť. „Plnili si svoju povinnosť," odpovedala som nesmelo, no zasmiala sa.

„Sú to chudáci a nič iné. Nezaujímajú sa koho zabijú, len nech prelejú krv. Typickí chladnokrvní vojaci," zlostne si odfrkla a odvrátila pohľad. Nereagovala som na ňu a čakala. „Keď sme už pritom," obrátila sa znova ku mne. „Ako si sa dostala na koniec dediny a až k lesu?"

„Čože?"

„Brat ťa predsa zatvoril do pivnice, no z nejakého záhadného dôvodu si prišla od lesa. Nechceš mi vysvetliť ako si sa tam dostala a prečo si tam vôbec bola?"

Vopred som mala uveriteľnú odpoveď. Dokonca nebudem ani klamať.

„Do nášho domu vtrhli nejakí chlapi," mykla som plecom. „Bála som sa, že ma nájdu, a preto som vyšla von a utekala k lesu."

„Hlavne, že ťa nenašli," stisla ma okolo pliec a do srdca ma bodla previnilá bolesť. Aj keď som jej vždy všetko povedala, toto zostane mojím tajomstvom. Navždy.

Obe sme sa v tichosti so všetkým zmierovali a volili ticho. Neboli nutné slová. Dotkla som sa tváre, aby som si odhrnula vlasy a prstami som sa mimovoľne dotkla pier. Zmeravela som a srdce mi začalo búšiť ako bláznivé. Dokonca som cítila neskutočnú horúčavu.

Ten muž, povstalec, si vzal môj prvý bozk. A hneď dvakrát!

Kedykoľvek som si na to spomenula, nemohla som dýchať. Spomínala som si na jeho mäkké pery, ktoré dravo a hltavo bozkávali moje. Ako sa ku mne dobíjal a chcel. Nedalo sa na to zabudnúť. No najmä na ten pohľad, ktorý potom mal.

Keď ma pobozkal, urobil to náhle. Akoby to chcel mať čím skôr za sebou. Lenže keď sa vzápätí odtiahol, videla som mu v tvári vlastné zmätenie. Premýšľala som, či mu búšilo srdce tak ako mne. Či ho to prekvapilo tak ako mňa.

„Niečo sa doma deje," ozvala sa zrazu Arryn a spolu sme sa pozreli do dediny. Naozaj. Ľudia vchádzali do domov a vychádzali s krabicami v rukách. Vymenila som si s Arryn pohľady a rozbehli sme sa domov.

Držala som si šaty a pritom som sa snažila nezabiť na lúke. Dobehli sme rýchlo a namierili sme si to k našim rodinám, ktoré boli našťastie pri sebe.